1. Ježiš nám „rezervoval“ miesto v nebi a aj nám ukazuje cestu (7. máj 2023)

5. veľkonočná nedeľa /A - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše na začiatku ďakovnej púte do Fatimy v Kostole Sedembolestnej Panny Márie v Lipovanoch (7. 5. 2023)

Milí bratia kňazi, náš kandidát na diakona, milé deti, drahí bratia a sestry, milí pútnici, milí domáci. Odrazím sa od slov, ktoré odzneli v dialógu medzi Ježišom a apoštolom Tomášom. Ježiš povedal: „A cestu, kam idem, poznáte“ (Jn 14,4). Tomáš hovorí: „Odkiaľ máme vedieť, kam ideš?“ Možno takto prerozprávaný text vyznie trocha jednoduchšie, ako bol napísaný, ale aj tak nám ešte nemusí všeličo alebo viac povedať. Pretože Pán Ježiš hovorí, že ide k Otcovi, že ide do domu Otca, kde máme aj my pripravené miesto. Tam máme všetci rezervované miesta.

Verím otec Viliam, že aj my máme rezervované miesta vo Fatime, že tam neostaneme kdesi na lúke. Ale aj v tomto obraze, ktorý som si dovolil teraz voči vášmu duchovnému otcovi, je vlastne odpoveď na naše životné  putovanie. My tiež len niekam prídeme a nič? Ježiš nám hovorí, že máme rezervované miesta, máme pripravené miesta. Ale Tomáš sa zahrá, hovorí: „Ale kam ideš, nevieme, tú tvoju cestu nepoznáme.“ Ak by som to tak znova nadľahčil, tak by som povedal: áno, odtiaľto ideme na letisko do Budapešti, cestu poznáme, šoféri ešte lepšie. Potom pilot lietadla vie, kam má ísť, takže cesta je poznaná. Ale tento text sa nenesie v nejakom geografickom ohraničení. Tento text sa nesie v znamení smerovania k nášmu životnému putovaniu s Ježišom. „Cestu, kam idem, poznáte.“

Dovolím si teraz trošku obhájiť Tomáša, keď poviem: „No ale my nevieme, my tú cestu sami od seba nepoznáme.“ Urobme krok, ktorý nám to vysvetlí. My tým, že sme prijali Ježiša Krista do svojho života, vydali sme sa na cestu. Poznáme cieľ, smer vedúci k cieľu, ale nevieme, čo všetko nás na tejto ceste čaká. Koľkí z nás, čo sme tu dnes, vedeli sme pred nejakým  mesiacom - dvoma, že sa tu takto stretneme? Ale Pán Ježiš pozná naše životné kroky. Pozná našu životnú cestu aj dopredu. Ježiš vie, čo bude. Ježiš aj nám chce povedať: „Ja som cesta, ak budete so mnou kráčať, ja vás budem bezpečne sprevádzať celý život.“ Možno to vyznie ako trochu náročné na pochopenie, lebo nevieme, aké budú naše ďalšie životné kroky, ale v týchto slovách je povedané: „Ja viem!“ Ale poznáme sa, že sa znova môžeme prejaviť ako „Tomášovia“ a povedať: „Ale ja neviem!“ Ježiš nás však zakaždým ubezpečuje: „Ale ja viem, aké budú tvoje ďalšie životné kroky, a ja ti ich chcem tak usmerňovať, aby boli dobré, aby boli správne.“ Preto som s radosťou pozdravil aj tu prítomné deti, ktoré onedlho pôjdu na prvé sväté prijímanie. Teším sa, že vy, rodičia a príbuzenstvo ich vediete tak, aby kráčali s Ježišom a aby ich Ježiš viedol, lebo pozná ich ďalšie kroky, lebo vy neviete, čo bude ďalej. Ja vám pochopiteľne prajem, aby boli zdravé, múdre, aby urobili školy alebo čo treba v živote, aby sa našli. To je prianie. Ale my vieme naozaj, čo všetko bude? A k čomu všetkému sa vy, rodičia budete musieť v živote postaviť? Ale ak zložíme svoju starosť na Pána, ak naozaj budeme dôverovať Ježišovým slovám: „Ale ja poznám cestu, ja poznám cestu každého jedného z vás... z nás. Čo sa bojíte, keď ja poznám cestu a ja vás budem sprevádzať?! Vy mi len dôverujte.“

Vydávame sa dnes na púť do Fatimy. Každá jedna púť akoby nám chcela nanovo pripomenúť naše životné putovanie a povedať nám: My sa chceme znova stretnúť s Ježišom. Pomáha nám v tom prítomnosť jeho Mamy Panny Márie. Ona nás na našej životnej ceste tiež takto vedie, aby sme znova a nanovo odhalili, že Ježiš pozná našu cestu a bude nás sprevádzať. Pred týždňom som bol tiež v Budapešti, bol tam Svätý Otec. Mohli by sme hovoriť aj o jeho životných krokoch. Či vedel niekedy v minulosti o jeho terajšej misii? Vedel niekedy, keď začínal kdesi na „druhom konci sveta“, ako to on sám povedal, v Argentíne, že raz bude pápežom? Iste netušil, že bude biskupom, kardinálom, pápežom. Ale Pán Ježiš to vedel. Ale Svätý Otec ani teraz neustrnul. Nepovedal si: „Áno, stal som sa pápežom, je to vrchol, koniec námahám.“ Pozrite, štyridsiata prvá cesta za hranice, do susedného Maďarska. Čo nám povedal pri tejto príležitosti? Povedal nám, ako je treba sa znova starať o „dušu“ Európy. Ako je treba napomáhať všetko to, čo je potrebné obnove, čo tomu oživeniu pomôže. Modlitba, otvorenie sa Bohu a ľuďom, prežívanie viery, varovať sa toho, čo škodí. Či je to ideológia gender či je to potratová ideológia, či je to nacionalizmus, či individualizmus; to nám všetko škodí. On, pútnik na Ježišovej ceste, ktorý chce v rámci synodálnej cesty kráčať s nami na jednej ceste, nám hovorí, odhaľuje, čo nám pomôže a čo nám škodí.

Včera som bol, dá sa povedať, tiež na púti vo Svite, kde bolo stretnutie hnutia Modlitby matiek. Prišlo „len“ - to som povedal aj do rádia - prišlo „len“ vyše 900 mám z celého Slovenska. „Len“ 900, lebo už som bol na stretnutiach, keď ich prišlo aj 1100 – 1200. Tieto mamy sú také mamy, ako vy tu prítomné mamy. Mamy, ktoré hľadajú na ceste svojho života, vo svojich manželstvách, vo svojich radostiach, problémoch, nádejach tú istú oporu u Ježiša Krista. Tiež majú to všetko, čo prežívate vy. Ale v rámci tohto spoločenstva sa chcú vlastne zjednocovať a spoločne prosiť za seba, ale aj za nás všetkých. Lebo Pán Ježiš povedal: „Kde sú dvaja alebo traja zídení v mojom mene, tam som ja a keď dvaja traja budú prosiť o to isté, tak vám to dám“ (porov. Mt 18, 19-20). A keď sa zíde cez deväťsto - tisíc mám na jednom mieste, a modlia sa a pravidelne celý rok vo svojich farnostiach, tak iste tým zachraňujú nás všetkých. Ďalší putovali, ako viete, k Božiemu milosrdenstvu do Krakova do Lagiewnik. Prišlo ich tam cez 10 tisíc. Tiež možno povieme: v tomto roku „len“ 10 tisíc po troch rokoch, lebo predtým tam bolo aj 25 tisíc. Ale toto nie je celkom dôležité, hoci je to určitý ukazovateľ. Ale v prvom rade je to skutočnosť, že všetci pútnici sme ľudia, ktorí sme poznačení krehkosťou, hriechom, slabosťami a všeličím ďalším. Ale my hľadáme pomoc na ceste, ktorú Ježiš pozná, a On nás pozval na túto cestu. On pozná tú cestu. On ju vyšliapal svojou krížovou cestou, poznačil svojou krvou, svojím utrpením. Pravosť, hodnovernosť tejto cesty potvrdil svojím zmŕtvychvstaním a posilnil zoslaním Ducha Svätého. Teda my, keď budeme ako Tomáš a budeme hovoriť: „Pane, ale tú cestu nepoznáme...“, tak sa pýtajme všetkých týchto pútnikov, ktorí na rôznych púťach života - či už je to teraz do Fatimy, alebo som spomenul včera Svit, Lagiewniki, atď., čo hľadajú všetci títo pútnici. Vždy hľadáme Božiu oporu, očistenie seba, vyprosovanie Božej pomoci pre svojich drahých, pre seba, pre celý svet, pre naše farnosti, pre celé Slovensko, pre všetkých. Lebo Ježiš pozná cestu a my sme tou cestou začali kráčať. Niekto možno od malička, niekto neskôr, ale ako je dobré ak sa na tejto ceste vytrvá, lebo tá cesta nás napokon privedie do domu Otca, kde máme rezerváciu. Niekedy sa môže stať, že rezervované miesto v niektorom hoteli nám niekto „vyfúkne“. Ale v nebi nám nikto „nevyfúkne“ našu rezerváciu. Tam sa len môže stať, že nebudeme takí dôslední alebo oslabíme svoj záujem, aby sme sa napokon tam dostali, a to miesto - síce rezervované - ostane prázdne! Takže robme všetko preto, aby sme raz svoje rezervované miesto v dome Otca zaujali.

Naozaj sa navzájom podporujeme aj osobne ako ľudia a predovšetkým silou modlitby a vzájomnej podpory, aby na životnej púti každého jedného z nás, ale aj na spoločnej životnej púti, sme tou cestou, ktorú dokonale pozná Ježiš Kristus, ktorou on sám prešiel, na ktorú nás pozval, aby sme ňou statočne a s istotou prešli. Lebo to je jediná cesta, ktorá vedie do domu Otca, aby sme tam všetci prišli. Ako sme sa verím, dnes potešili, že sme sa tu stretli, aby sme sa raz tak stretli aj v nebi. Amen.