2. Modrá krv (8. máj 2023)
Pondelok / 5. veľkonočný týždeň - Homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Kaplnke Panny Márie bolestnej vo Fatime 8. mája 2023 (Diecézna ďakovná púť za päť rokov zasvätenia Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie)
Už niekoľkokrát som spomenul, že v sobotu sa konali pomerne veľké akcie. Do Svitu prišlo cez 900 matiek z celého Slovenska z hnutia Modlitby matiek, aby sa modlili. Boli tam aj naše matky z Polomky, aj z iných častí diecézy. Mamy z Polomky sa v rámci svojho programu v hnutí Modlitby matiek modlievajú spoločne, samozrejme, aj za potreby diecézy a za nás kňazov, aj za mňa, diecézneho biskupa. Druhá veľká akcia bola v Lagiewnikach, kam prišlo cez 10 ľudí a tiež sa modlili a vyprosovali dotyk Božieho milosrdenstva pre celú našu krajinu, pretože to naozaj potrebujeme v značne rozvadených časoch. Túto situáciu nevnímame len teraz, ale prežívame ju už dlhodobejšie. Čudujeme sa, že vzťahy medzi ľuďmi sú také vyhrotené, naozaj nedobré a že niet vzájomnej úcty?!
Spomeniem aj tretiu akciu, ktorú ste možno niektorí sledovali. Mám na mysli korunováciu Karola III., anglického kráľa. Keď vo Westminsterskom opátstve v Londýne boli zídení toľkí ľudia „modrej krvi“ - na čele s novoustanoveným kráľom. V rámci korunovácie, kde bol Karol III. aj pomazaný posvätným olejom sa kráľa, veľa sa hovorilo práve o „modrej krvi“. Môžem ešte dopovedať, že aj jeho pontifikát, jeho vláda bude mať svoj koniec, tak, ako vláda jeho predchodcov. Rôzne bude hodnotená v rámci dejín - iste pozitívne, pochopiteľne, nájdu sa aj nejaké negatíva, ale o nejakom ďalšom prekročení hraníc času je ťažko rozprávať. Avšak modlitby, či už matiek alebo modlitby nás všetkých, tie vyprosujú Boží dážď milostí pre tento život, ale aj pre večný. Božie milosrdenstvo sa nám neponúka len na našej životnej púti tu na zemi, ale po celú večnosť. So žalmistom budeme veľmi radi spievať: „Tvoje milosrdenstvo, Pane, ospevovať budem naveky. (porov. Ž 89, 2) Naveky! Anglický kráľ naveky kráľom nebude. Zapísaný ako kráľ bude, pokiaľ bude svet svetom. Ale to nebude naveky, lebo všetko skončí. Ale všetky milosti, o ktorých hovorím a ktoré si môžeme vyprosiť, pretrvajú čas, aj trvanie sveta.
Keď som sa dotkol „modrej krvi“, samozrejme nechcem aby ste po návrate zo sv. omše skúšali, či dakomu nepotečie modrá krv. Ale rád by som vás povzbudil k istej transfúzii. Aby sme si práve na tomto mariánskom pútnickom mieste uvedomovali, že sa máme podrobiť „transfúzii“ - prijatiu Božích milostí na príhovor Panny Márie, aby naša krv bola „modrá“, mariánska. Lebo práve táto farba je znakom úcty k Panne Márii. Iste to nie je v zložení krvi, ale v duchovnom kontexte, aby naša krv - to všetko, čo v nás pulzuje - aby bolo plne mariánske, dokonca, aby sme zo seba „dávali“ takú mariánsku „krv“.
Ako som už aj v rámci príhovorov viackrát povedal, a stále budem opakovať, že tu prichádzame, lebo chceme ďakovať za päť rokov zasvätenia diecézy Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. V sobotu 13. mája bude šesť rokov, ako sme slávili Mariánsky deň v Boľkovciach, ktorý bol súčasťou „púte“ prípravy na toto zasvätenie. V čase 9 - mesačnej prípravy (začala 15.1. 2017) sme stále viac a viac dostávali šancu, aby sme sa zamýšľali nad udalosťami z Fatimy a nechali sa osloviť posolstvom Panny Márie. Bolo to potrebné, pretože veci duchovného charakteru sa pre dnešného človeka stávajú akoby stále viac ťažko alebo ťažšie pochopiteľné. Čo to môže znamenať, že sa zasvätíme Matke Božej Panne Márii? Že nad nami vystrie ochrannú ruku niektorá mocnosť - tomu rozumieme, keď nám dá nejaké protivzdušné systémy, ktoré budú chrániť náš vzdušný priestor – tomu rozumieme, keď nám dodajú najmodernejšie tanky - aj tomu rozumieme, lebo do sily súčasnej techniky vkladáme nádej, že sa ubránime, ak by k niečomu dochádzalo. Ale hovoriť o duchovných hodnotách, ktoré sú mocnejšie ako práve tie, ktoré som pred chvíľou spomenul? No, kde-kto sa pousmeje a môžeme predpokladať čo si pomyslí... Jednoducho, nám sa v prvom rade treba vyrovnať práve s týmto bodom našej viery - či túto duchovnú skutočnosť vo svojom živote prijímame alebo nie.
Svätý Otec František ku tajomstvu zmŕtvychvstania povedal veľmi zaujímavú vetu: „Nám možno viac ako v zmŕtvychvstanie, treba najskôr veriť, že Boh je Stvoriteľ.“ Je to veľmi zaujímavá myšlienka a budeme sa k nej ešte vracať. Teraz prežívame veľkonočný čas, hovoríme o Kristovom zmŕtvychvstaní, niekde možno uvádzame argumenty, ktoré potvrdzujú Ježišovo zmŕtvychvstanie. A Svätý Otec František povie: nám treba najskôr viac veriť v Boha - Stvoriteľa. Prečo? Nuž preto, lebo človek je už tak presiaknutý „seba-pýchou“, že sa už dostal do bodu, keď povedal: „Ja žiadneho Stvoriteľa nepotrebujem! Ja nepotrebujem, aby mi on rozhodoval, či sa má moje dieťa narodiť alebo nie, či starého človeka máme poslať zo sveta skôr alebo nie, či máme žiť v manželstve alebo nie, či máme prijímať sviatosti alebo nie... Ja budem rozhodovať! Ja som už stvoriteľ! Teda, nečudujme sa, že v tejto svojej seba-pýche človek už rozhoduje aj o tom, že keď sa raz narodil ako muž alebo ako žena, môže si pohlavie zmeniť. A rozprávať o prirodzenom poriadku ako o danosti, ktorá tu je daná Stvoriteľom - to je znova čosi nepochopiteľné pre dnešného človeka. Keď sa ma pýtajú: Povedzte, čo to je ten prirodzený poriadok?! Viete, čo zvyknem povedať? „Videli ste rybku v akváriu?“ Samozrejme odpovedia, že áno. „Dobre. Vezmite rybku z akvária a dajte ju na strom, nech tam skáče ako veverička a veveričku dajte do akvária.“ Lebo prirodzený zákon stanovil, že rybka má byť vo vode a veverička na strome.“ Ale my ľudia sme už tak pyšní, že sme si povedali: “Nie, nie, nie... rybka nech skáče po strome a veverička nech pláva vo vode.“ Ale tento zápas má rôzne dôsledky! Ja teraz hovorím o princípoch všetkých tých dôsledkov, ktoré prežívame aj v súčasnom svete.
Keď ste vchádzali do tejto kaplnky, neviem, či ste si všimli, čo máte teraz za sebou - tu vitráž, ktorú sme dopoludnia videli aj v dokumente o Fatime. Vitráž, pripomína zázrak z 13. októbra 1917 – tancujúce Slnko. Panna Mária ohlásila, že vykoná zázrak. Samozrejme, keď sa ohlási, že bude zázrak, napochodujú všetci. Ale v deň predpovedaného zázraku odrazu prišiel veľký dážď, poriadna búrka, všetci boli v poriadnom blate, do nitky mokrí, znechutení a samozrejme rodičia troch detí - Hyacinty Františka, a Lucie sa obávali, čo sa s ich deťmi stane. Luciina mama povedala svojej dcére: Lucia, vyspovedaj sa pred týmto stretnutím, lebo keby to nevyšlo, ak sa neudeje zázrak, tí ľudia ťa zlynčujú; aby si išla vyspovedaná na druhý svet. A vieme, ako bola gradovaná, napínaná táto situácia. Ľudia v lejaku, v blate už začali poriadne frflať. No zázrak tancujúceho Slnka napokon prišiel. Najskôr vyvolal ohromný strach - kto by sa nebál, keď odrazu vníma, že sa naňho valí Slnko - kto by sa nestrachoval? Ale odrazu všetci pocítili ako vyschli, ako jednoducho boli zbavení napätia, celej tej neistoty a všetkého, čím prešli - najprv očakávanie, potom zneistenie, potom nadávanie... ako sa odrazu celá táto situácia napokon zmenila.
Milí moji, denníky o tom vtedy písali. Správa o tom je zachytená. V októbri uplynie 106 rokov od spomínaného zázraku. Zmenilo sa niečo? Ďalej podliehame rôznym búrkam, ďalej je nám milé blato, priam bahno, v ktorom sa čľapkáme, či váľame. A je len samozrejmé, že potom prichádzajú rôzne narušenia medziľudských vzťahov, ba medzinárodné konflikty... Ale Panna Mária nám tu, vo Fatime hovorila o inom: „Ak sa obrátite, toto nebude. Ak budete konať pokánie, toto nebude.“ Dnes by nám mohla povedať: „Pozrite, čo som dokázala so Slnkom? Myslíte, že niečo také sa nemôže zopakovať vo všetkom, čo je naštrbené? Že sa nemôže napraviť?“ Keď sa vrátime k slovám evanjelia - známa udalosť z Kány Galilejskej (porov. Jn 2, 1-11), tak vieme veľmi dobre - voda bola premenená na víno. Voda - iste je veľmi dôležitá, ale v tomto príbehu vlastne naznačovala fiasko, strach. No, keby na vašej svadbe ostala len voda, neviem, ako by ste tu dnes sedeli vy, ktorí ste ženatí, vydaté. Jednoducho, bolo potrebné víno, áno, potrebujeme neustále to „víno“. V tomto zmysle „vodu“ aj v našom živote treba premeniť na „víno“. V príbehu z Kány, nám Boh skrze Pannu Máriu opakuje: „Všetko sa môže zmeniť, ale robte aj vy, čo treba! A zmení sa!“ Každá jedna „voda“ akéhokoľvek nedostatku v našom živote môže byť premenená na „víno“.
Pápež Pius XII. svojho času konštatoval, že od roku 1830 je zvláštna mariánska éra. To boli Lurdy, vyhlásenie Dogmy o Nepoškvrnenom počatí (r. 1854), Fatima, môžeme spomenúť Akito, potom v Rwande – Kibeho. Všade Panna Mária hovorí jedno a to isté! Ale všetko sa splnilo! Všetko sa splnilo! Splnilo sa to, čo povedala vo Fatime: Prvá vojna skončí, ale ak nebude pokánie, príde druhá. Akito v Japonsku - cez sestru, ktorá nemohla počuť, ale zachytávala toto posolstvo Matky Božej – znova je oznámené čosi podobné. Kardinál Ratzinger, ešte keď stál na čele Kongregácie pre náuku viery, sa vyslovil práve o tomto zjavení v Akite práve takto: „To je posolstvo veľmi blízke tomu, čo Panna Mária ohlásila vo Fatime.“ Ale nikde nebolo povedané, že nám je koniec. Všade bolo povedané, že nám hrozí nebezpečenstvo a že príde trest. Ale všade bolo povedané, že trest sa môže zmeniť a hlavne zmierniť. Takže aj tu, na tomto mieste, v hlbokej viere prosme, a považujeme každú jednu našu modlitbu, obetu aj vôbec všetko, čo tu chceme prežiť ako príspevok, ako svoj „vklad“ v odovzdávaní Bohu cez Pannu Máriu všetkého toho, čo nami hýbe, čo prežívame svojom vnútri, vo svojich rodinách, vo svojom okolí. Naozaj, všetko to na tomto mieste predložme v plnej dôvere, vo viere Matke Božej, Panne Márii a nechajme na ňu, kedy roztočí „slnko“ nádeje aj v živote každého jedného z nás, ktorí sme sa zasvätili jej Nepoškvrnenému Srdcu a na tejto púti chceme veľmi ďakovať, že sa tak stalo. Amen.