Ak budeme ľuďmi dobrej vôle, bude pokoj v nás, v našom okolí i vo svete

„Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“ (Lk 2, 14). Verím, že tento nádherný spev anjelov nám ešte stále znie nielen v ušiach, ale aj v srdciach. Toto nádherné prianie je aktuálne a potrebné pre každý čas, aj pre tento dnešný. Pastieri, ktorí začuli tento spev nad Betlehemom, spozorneli, veď prakticky boli celý život ubíjaní rímskymi okupantami a teraz zaznel neslýchaný, nádherný chválospev a prianie... Žeby už predsa len konečne mal nastať čas pokoja? Ako veľmi by si to všetci prijali. Ako veľmi už potrebovali ľudia takéto posilnenie nádeje. Obnovenie tejto nádeje - znova nájdenie tejto nádeje. Lebo človek, keď je ubíjaný, potrebuje nádej. Aj keď sa javí, že dnešný sviatok sv. Štefana, prvého mučeníka sa časovo nezhoduje s udalosťami, ktoré sa odohrali v Betleheme, predsa to všetko má významný súvis. Sv. Štefan sa nestal  mučeníkom pretože vyznal božstvo narodeného Ježiša - teda, že sa zadíval do jaslí a povedal: „Toto je Boží Syn!“ Nie, nie vtedy! Ale neskôr - ako mladý muž - diakon, plne presvedčený o správnosti prijať do svojho života Ježiša Krista. Veď aj preto sa nechal vysvätiť za diakona. Teraz, v plnej slobode obetuje za neho aj svoj mladý život mučeníckym vyliatím vlastnej krvi. Ako prvý z ľudí vedome kladie život za Ježiša Krista - ako prvý mučeník pre vieru. Jeho sviatok oslavujeme hneď po sviatku Narodenia Krista Pána. Slovami svätého Pavla apoštola môžeme povedať aj o sv. Štefanovi, že „bojoval dobrý svoj boj, vieru zachoval a už mu je pripravený veniec spravodlivosti (porov. 2 Tim 4, 7-8), veniec slávy mučeníctva, nakoľko sa stal martýrom.

Jeho odkaz pre nás je zaujímavý. Svojím životom, bojom a smrťou pre Krista nám hovorí, že každý jeden z nás sme tiež povolaní stať sa martýrmi, stať sa mučeníkmi. Keď počujeme takéto pozvanie, nie je to veľmi lákavé a môžeme sa celkom pochopiteľne aj zľaknúť. Veď kto z nás by chcel byť v tejto chvíli mučený? Ukameňovaný alebo nejako inak trýznený? Avšak význam slova „martýr“ nám pomôže objasniť, či je naozaj potrebné báť sa, že sa staneme mučeníkmi. Slovo „martýr“ sa používa, iste aj ako na označenie mučeníka, ktorý vylial svoju krv za Ježiša Krista, ktorý obetuje alebo obetoval svoj život. Ale slovo „martýr“ v gréčtine znamená aj svedok. A práve svedectvo nášho života je to najpodstatnejšie a najdôležitejšie nielen pre to, čo vidia ľudia, ale hlavne ako vnútorná odpoveď človeka Bohu, ktorá sa potom prejaví vo viditeľných skutkoch, postojoch... Či už teda budeme pozvaní k tomu, aby sme pre Krista aj trpeli vyliatím vlastnej krvi alebo trpeli vyznávaním svojej viery, lebo naše okolie si môže z nás robiť aj posmech. Naše svedectvo je však stále potrebné, ba nutné.

Meno Štefan znamená „koruna“, „veniec“. Teda sv. Štefan, ktorý bol diakonom prvej Cirkvi a mal na starosti, ako vieme zo Skutkov apoštolov, starostlivosť o vdovy a chudobných (porov. Sk 6,1-6), získava túto korunu, veniec mučeníctva, lebo neohrozene vyznával svoju vieru. Avšak hovoril v tak veľkej múdrosti a s takým zapálom, že všetci, ktorí ho počúvali, začali sa obracať a nasledovať Ježiša Krista. Samozrejme, že nepriateľom Cirkvi sa to nepáčilo, ale Štefan bol plný múdrosti, lebo bol plný Ducha Svätého. A keď kládol argumenty -  ako to najvážnejšie vo svojej reči - nemali na neho. Ako to vo chvíľach bezmocnosti odporcov býva, títo mu siahli na jeho život. Našli dokonca mužov, ktorí krivo svedčili. To ani dnes nie je problém - nájsť niekoho, kto bude klamať, „cigániť „aj na súdoch, aby išiel po ruke tým, ktorí ho zaplatili. Takých našli aj proti Štefanovi. Ale napriek tomu všetkému, napriek tejto bolesti a zrade, všetci prítomní vo veľrade videli, že jeho 6)tvár je ako tvár anjela (porov. Sk 6,15). Hovoril ďalej o Ježišovi ako o prisľúbenom Mesiášovi. Vyčítal svojim nepriateľom, že mu neuverili. Keď poslucháči zachytávali tieto výčitky, samozrejme ich chytil veľký hnev. Vrhli sa na Štefana, aby ho ukameňovali. Vtedy sa stalo čosi veľmi zvláštne, čo ich ešte viac nazlostilo. Štefan sa zahľadel na nebo, a dokázal povedať: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha“ (Sk 7, 56). To už bolo na nich priveľa – „vidieť otvorené nebo“ a ešte aj verejne povedať, že vidí Syna človeka stáť po pravici Boha. Zapchávali si uši, chytili ho, vyviedli za mesto a začali ho kameňovať. Štefan sa však modlil nádhernými slovami odpustenia: „Ježišu, nezapočítaj im tento hriech“ (porov. Sk 7, 60). Je to naozaj krásny príklad martýra - svedka Kristovej lásky a zároveň mučeníka. Ale ako som povedal, slovo „martýr“ nie je len o vyliatí vlastnej krvi, to je aj o tom, ako prijať to utrpenie, ktoré človek aktuálne prežíva.

Iste ste počuli o „mučeníkovi Vianoc“, ktorým bol bl. Metod Dominik Trčka, redemptorista pôvodom z Moravy, ktorý sa narodil v rímskokatolíckom obrade, ale tým, že sa dostal na východ Slovenska a videl potrebu slúžiť aj medzi gréckokatolíkmi, prijal tento obrad z lásky k Pánu Bohu a k veriacemu ľudu a slúžil liturgiu v gréckokatolíckom obrade. Ale ako vieme, v päťdesiatych rokoch počas komunistickej mašinérie bol obvinený z velezrady a poslaný do väzenia. Vo väzení z lásky k spoluväzňom sa udiala udalosť, na ktorú teraz upriamujem pozornosť. Boli Vianoce a iste každému z väzňov bilo srdce túžbou byť v tej chvíli so svojimi drahými a prežívať v pokoji a radosti Vianoce. Rehoľný kňaz Metod Dominik im chcel aspoň trocha spríjemniť vianočnú chvíľu a začal spievať vianočné koledy. To tak rozzúrilo dozorcov, že ho okamžite dali na samotku - do  kamennej miestnosti, ktorá nebola vykúrená, následkom čoho krátko nato dostal zápal pľúc a potom zomrel. Ale ešte pred smrťou, ako sv. Štefan, dáva svedectvo odpustenia aj on: „Na nikoho sa nehnevám, všetkým odpúšťam.“ On zachytil a prijal slová Pána Ježiša: „Budete mi svedkami až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8). Byť svedkami! Byť nimi tiež vo vianočnom čase, keď toľkí boli pozvaní radovať sa z Kristovho narodenia a on chcel spríjemniť spoluväzňom túto chvíľu aj v cele, kde veru niet dôvodu pre prirodzenú radosť. Za to sa stal mučeníkom.

Možno by sme si to mohli aj my tak uvedomiť, práve pri spievaní kolied v tomto čase, že sme slobodní v danej chvíli, ale koľkí aj vo vtedajšom aj terajšom čase aj pre takú či podobnú banálnosť museli a musia trpieť. Teda naozaj, my Štefanovo umučenie nemusíme vnímať len ako udalosť dávnej minulosti. Ak ste včera počúvali príhovor Svätého Otca Františka „Urbi et orbi“, alebo sledovali polnočnú svätú omšu, teda vigílnu slávnosť Narodenia Pána, pri ktorej mal príhovor, počuli ste slová Svätého Otca Františka, ktorý hovoril o teple z Betlehema, nad ktorým sa však vznáša chlad vojenských konfliktov. Ako veľmi si ľudia v týchto krajoch, kde prebieha vojna, prajú pokoj a mier. Aj naši Ukrajinci, ktorí sú stále tu. Ako veľmi si prajú pokoj a byť so svojimi rodinami, vo svojom rodisku, tam, kde zanechali všetko.

Drahí bratia a sestry, treba si uvedomiť, že pokoj je síce dar neba, ale nebo potrebuje ľudí dobrej vôle. Teda ak zachytávame nádherný spev anjelov: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“, znova si pripomeňme, že na to, aby bol pokoj medzi nami, Boh potrebuje nás, aby najskôr v nás bol pokoj, v našich srdciach, aby sme boli ľuďmi dobrej vôle. Lebo človek dobrej vôle nepošle vojakov do susednej či inej krajiny, aby tam zabíjali a všetko ničili. Človek dobrej vôle doma, v škole, na pracovisku a teda všade, kde sa pohybuje, nebude šíriť klamstvo, nenávisť, zlobu a ďalšie prejavy zla. Stojí za zamyslenie otázka, ktorú nastolím: Aj vy vnímate väčšiu agresivitu v našej spoločnosti, ale aj vo svete v danom čase? Akoby bolo viac zloby v nás a v našej spoločnosti! Myslíte si, že táto zloba je dielom ľudí dobrej vôle? Iste nie. Je dielom ľudí, ktorí s dobrou vôľou nemajú alebo nechcú mať nič spoločné, ktorí sa dívajú len na seba, na svoje záujmy a na svoj prospech. Teda, ak sa dívame dnes s vierou do jaslí, na Dieťa, naše srdce musí zmäknúť a túžba byť ľuďmi dobrej vôle v nás silnie.

Pred chvíľou boli na Biskupskom úrade koledníci Dobrej noviny. Keď tí malí „anjelici“ začali spievať a recitovať básničky - možno aj vám, vaše deti, vnúčatá počas sviatkov takto vinšovali - aký dobrý pocit ste mali pri srdci. To musí ľudské srdce zmäknúť. A dobre, že je to tak! Ak sme však už aj hodili po niekom kameň nejakého zla, tak ako do Štefana hádzali kamene, ale radi by sme to všetko napravili, všimnime si, že v dnešnej udalosti je prítomný aj Šavol, ktorý s kameňovaním súhlasil (porov. Sk 7, 58). Dá sa  povedať, sa aj sám podieľal na tom všetkom. V tej chvíli nebol človekom dobrej vôle a urobil aj neskôr ešte veľa zlých vecí. No keď vážne zobral slová Ježiša Krista ktorými bol oslovený pri Damasku (porov. Sk 9, 1-9), už neodporoval, menila ho Božia milosť až sa napokon stal svedkom Ježiša Krista až po samý kraj zeme - ako čítame Ježišovu výzvu v Skutkoch apoštolov (porov. Sk 1,8). Stal sa svedkom, až po samý kraj zeme. Stal sa apoštolom národov, človekom dobrej vôle.

Milovaní bratia a sestry, povzbuďme sa aj my a ako ľudia dobrej vôle pracujme usilovne, usilovne pracujme na tom, aby bol pokoj - pokoj v nás. A keď bude pokoj v nás, bude i okolo nás. Boh to chce práve takto. On, mohli by sme tak povedať - urobil a robí svoje, ale zariadil to aj tak, že aj od nás očakáva náš podiel, aby sme sa my všetci pričinili o pokoj a všetci aby sme boli tvorcami pokoja na tejto zemi, v našom okolí, na tom kúsku zeme, kde žijeme. Potom sa oveľa skôr budú napĺňať slová, ktoré zneli nad Betlehemom: „Sláva Bohu na výsostiach a  na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ Amen.