Boh svojou milosťou obnoví každú vyblednutú fresku života viery

5. veľkon. ned./C – homília Mons. Stanislava Stolárika počas odpustovej sv. omše patróna farnosti sv. Juraja, s požehnaním obnovenej fresky sv. Juraja a obnovených zvonov v Kostole sv. Juraja v Starej Haliči - 28. apríla 2024

Milý pán dekan, bratia kňazi, diakon, vzácni hostia, zvlášť vy všetci, ktorí ste mali a máte akýmkoľvek spôsobom podiel na obnovení tejto fresky, milé sestričky, drahí bratia a sestry!

Ak by dnes niekto kládol dôraz na to, že sme sa tu zišli iba kvôli obnovenej freske, mohli by sme byť označení len za milovníkov umenia, čo iste nie je málo, ale nie za kresťanov, ktorí sa zišli na oslavu Trojjediného Boha, ako nám to hovorí Božie pozvanie každú nedeľu a cez cirkevné prikázanie. Prišli sme na oslavu Trojjediného Boha a to v rámci slávenia svätej omše. Nechceme tým povedať, že sa netešíme z obnovenej fresky, veď inak by sme sa azda dnes toľkí nezišli práve na tomto mieste. Veď toľkí známi i neznámi sa zapojili ‒ ako bolo pánom dekanom v úvode spomenuté ‒ do získania grantu na obnovu tejto fresky, čo mnohých prekvapilo; aby ako pamätnica vyše šiestich storočí znova okrášlila tento Boží chrám a dala do popredia svätého Juraja, mučeníka, patróna chrámu a pripomenula aj svedectvo a odkaz, ktorý zanechal aj nám, všetkým súčasníkom, ktorí žijeme v tomto čase.

Čo by sme mohli povedať z jeho života? Bol  vojakom, konvertitom, bojovníkom s drakom. Mohli by sme vychádzať z legendy, že ubránil princeznú, ale tento znázornený výjav chce vlastne pripomenúť veľký  duchovný zápas, ktorý neustále prebieha a do ktorého bol Juraj ako statný vojak, teda ako chlap na svojom mieste tiež postavený, aby duchovnými silami zvýraznenými svojou kopiou porážal všetko zlo, ktoré útočí a ktoré ničí duchovný život v človekovi. To je jeho veľký odkaz. Samozrejme, keď ako vojak, ktorý v čase prenasledovania kresťanov za cisára Diokleciána vo svojom vysokom postavení opravdivo a úprimne vyznal svoju vieru, mal problémy a bol vystavený hroznému mučeniu. Práve znášaním krívd a trýznenia, ktoré boli na ňom páchané, oslovil mnohých pohanov, ktorí napokon uverili v Ježiša  Krista. Život je aj o tom. Dal nám odkaz, ako je potrebné neustále bojovať proti zlu a obhájiť, ochrániť i zveľadiť aj hodnoty dôstojného kresťanského života. To je príklad, to je sila muža, človeka, svätca, konvertitu, narodeného v dnešnom Turecku, ktorý sa stáva patrónom aj tohoto územia. Máme ho zvýrazneného ako neúnavného bojovníka s diablom.

To sú zaujímavé veci, pretože pri jeho zápase s drakom ‒ diablom, sa môžeme pristaviť nad tým, či tento výjav dnešnému človeku ešte niečo povie? Veď kto dnes ešte verí v existenciu diabla? O ňom sa nehovorí a ak sa hovorí, tak v nejakých rozprávkach alebo hororoch a tam je diabol predmetom našich žartov, vtipov alebo hrôzy. Odmietnutím existencie diabla sa stratila aj citlivosť na hriech. Hriech je spochybnený a ako vieme, aj obsah tohoto slova bol z nášho slovníka vyškrtnutý. Ale to má potom aj veľmi dôležitý dôsledok, ktorý by som si dovolil vystihnúť formuláciou stredovekých teológov: „Nullus diabolus, nullus redemptor.“ „Kde niet diabla, tam niet vykupiteľa.“ Alebo inak: „Ak niet diabla, potom nepotrebujeme Vykupiteľa.“ Bez existencie diabla a následne hriechu človeka sa nedá vysvetliť ani zmysel Ježišovho príchodu na túto zem. Kvôli čomu Ježiš prišiel, ak nebolo treba odstrániť hriech z nášho srdca, z nášho spoločenstva? Kvôli čomu Ježiš trpel a zomrel na kríži a kvôli čomu vstal z mŕtvych? To všetko má svoj obsah, ale bez spomenutej kontinuity stráca význam. Teda ak niet hriechu, ak my ľudia sme sa dohodli, že hriech neexistuje ‒ áno, opakujem – dohodli, lebo to  je vec ľudskej „dohody“ nezávisle od toho, čo hovorí Boh, tak načo je nám Vykupiteľ. Načo je nám slávenie aj Veľkej noci, ale načo sú potom aj mnohé  obety, ktoré prinášajú vyznávači, mučeníci, ako aj všetci verní pokrstení a pobirmovaní veriaci? Teda, ak sme sa dohodli, že hriech neexistuje, lebo je to parlamentná dohoda, tak vlastne nepotrebujeme nijakého Vykupiteľa. A tak sa začne strácať zmysel viery v živote ľudí. Keď ľudia uveria ľudskej dohode, že hriech nie je a teda netreba ani Vykupiteľa, to si iba zakryjú oči pred reálnou pravdou – na vlastnú škodu.

Slová, ktoré som teraz vyslovil, nie sú prázdnymi slovami, lebo poukazujú na to, ako sa nám vyprázdňujú kostoly, ako klesá počet katolíkov aj v našej krajine a rastie počet ateistov, ktorí vyšli z veriacich rodín. Klesá počet ochotných ľudí  zasvätiť sa Bohu v kňazskej a rehoľnej službe. Klesá počet sobášiacich sa s ochotou prijímať väčší počet detí. A ak toto všetko prirovnám k tejto freske pred jej obnovením a teraz po obnove, naša viera začala blednúť a strácať sa, ako táto freska predtým. Ak je dnes obnovená a to nie bez námahy, nech je to povzbudením pre nás, pustiť sa do „šedosti“ a „slabých kontúr“ našej viery, vyblednutej farebnosti našej viery a prinavrátiť našej viere živú farebnosť a pestrosť, ktorú viera má. Samozrejme, že veľakrát, keď hľadáme nejakú pomoc v našom živote, obraciame sa na rôzne strany a často ľudia hľadajú útočisko aj u mnohých šarlatánov, ale my sa nechceme obracať na šarlatánov, ktorí by nás zaviedli tam, kam oni chcú, nám na škodu. V dnešnom evanjeliu, v ktorom sme počuli o viniči, Ježiš nás zároveň povzbudzuje, že môžeme prosiť o čokoľvek, o čo len chceme a on nám to dá. Samozrejme, ak ostaneme pri týchto slovách a neporozumieme ich hĺbku a obsah, tak nejeden človek si povie: môžem prosiť aj o bohatstvo, slávu a moc? Áno, ak ti to osoží pre večný život, Boh ti to dá, ak budeš prosiť. Ale na druhej strane vieme, koľkí vykríknu do sveta: prosil som Boha a nedal mi to, a vlastne odvtedy som mu prestal veriť! To ako keby malé dieťa zakričalo na mamu: „Daj mi ostrý nožík“, a mama mu ho nedá, dieťa mamu znenávidí a prestane ju mať rado. No, život  je aj o tom, že o všeličo môžeme prosiť, ale nie všetko nám osoží. To je múdrosť života, ak chceme porozumieť, ako ísť na to, aby naša prosba mohla byť Bohom vypočutá. Ježiš to vysvetľuje: „Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, vtedy vám splním, o čo prosíte“ (porov. Jn 15,7). Lebo časom aj porozumiete, že ak moje slovo ostane vo vás, pochopíte, aké je dôležité klásť rozumné prosby, požiadavky a tých sa potom aj pridŕžať. Ako je dôležité, aby sa naše srdcia zjednotili, aby v tvojom srdci bola viera a aby si bol otvorený na všetko, čo je obsiahnuté v slovách evanjelia. Teda ide o isté zosúladenie - držať sa slov, ktoré hovorí Pán Ježiš, aby On sám mohol prebývať v nás, viesť nás k nebeskému Otcovi a samozrejme, že potom príde aj naplnenie prosieb, ktoré mu predkladáme a ktoré budú osožné pre náš pozemský i večný život. To je obrovské prisľúbenie pre každé nebezpečenstvo vyblednutia našej viery či už pre náročné životné skúšky alebo pre iný dôvod. Lebo vždy príde nejaká hrozba, nejaké ohrozenie života našej viery.

Počas veľkonočného obdobia čítame v Skutkoch apoštolov práve o apoštoloch, o prvých veriacich, ktorí sa tiež museli rozutekať z Jeruzalema, ale tak sa rozšírilo kresťanské posolstvo aj do iných častí vtedajšieho sveta. Ale ako je to možné, že sa rozšírilo kresťanstvo tým, že boli rozprášení z Jeruzalema? No, mohlo sa to udiať iba tak, že apoštoli a veriaci neboli zahľadení do seba, neboli prilepení len ku svojmu vypestovanému pohodliu, k nerušiteľnému bezpečiu, neboli teda zakorenení v sebe, ale boli zakorenení v Ježišovi Kristovi. A hlavne práve pre toto zakorenenie v Ježišovi Kristovi a nie v sebe, boli zapálení pre Božiu vec, kde osobné vízie a plány museli ísť bokom. Len tak mohli dôverovať v Božie požehnanie. Veľakrát je to tak, keď vezmeme, napríklad emigračné vlny našich rodákov z čias povedzme 1. svetovej vojny, keď utekali do Ameriky alebo do iných častí sveta. Čo urobili prví emigranti? Stavali kostoly a školy a to ich zjednocovalo. Keď prišli ďalšie emigrantské vlny, väčšinou išlo možno o útek pred režimom alebo neskôr o nejaký ekonomický profit. Otázka je: Bolo tam potom Božie požehnanie? Vidíme na ďalších generáciách ich rodín silu viery v ich konkrétnom živote? Alebo je to takpovediac zanedbateľné, lebo majú nejaký ekonomický úspech? To je to zakorenenie v sebe, a nie v Ježišovi Kristovi, ktorý dáva opravdivý život. Ako som spomenul, aj v rodinách je to tak. Ak jedna generácia rodičov zľaví zo života svojej viery, viera ďalšej generácie môže vyblednúť alebo sa vytratiť. Ale tieto skúšky života tu sú a viete to aj vy tu, v Starej Haliči, že  skúšky života sú! Ak však bude zakorenenie v Ježišovi Kristovi a nie v sebe, Božie požehnanie sa nestratí. To môžem povedať aj na adresu sestier, ktoré prišli do Rožňavy, ako s Božím požehnaním ‒ ak sú takto zakorenené ‒ naozaj sa táto šanca napĺňa, pretože Boh je v srdci, ale aj v skutkoch.

Komu každému sa práve cez takéto odovzdanie sa v živote viery dostane Božieho požehnania, viete, to si ani veľakrát nedokážeme predstaviť. Možno ste zachytili, že vo Francúzsku, kde nedávno prebehol zápas o to, aby v ústave bolo zakotvené právo na potrat, v tom istom čase je evidovaný ohromný nárast žiadostí o krst, o birmovanie. Vo Francúzsku a v Belgicku ‒ v krajinách, ktoré začali práve týmito  agresívnymi postupmi proti životu. Je tam obrovský nárast žiadostí o krst, o život viery aj medzi staršími deťmi a dospievajúcimi, vo veku 11 - 17 rokov. Krajina tak zaznamenala najväčší počet pokrstených medzi dospelými a dospievajúcimi za posledných 20 rokov a podobne je tomu aj v Belgicku. Francúzsko má 68 miliónov ľudí, z toho 29 % sa hlási ku katolíkom a možno 8% z nich navštevuje pravidelne bohoslužby. V Belgicku sa polovica hlási ku katolíkom, ale čísla o praktizujúcich veriacich nie sú nejako lepšie. Preto to prekvapuje! Tak sa pýtajú nielen biskupi, ale aj analytici, čím je to spôsobené? Vari je to dôsledok pandémie? To, čo sa zmeškalo, teraz sa doháňa? Avšak analytici konštatujú, že tohoročné čísla naznačujú niečo iné. Zásadný trend sa ukazuje v niečom inom. Áno, iste aj samotná pandémia vytvorila veľmi silný priestor na kladenie si rôznych existenciálnych otázok: Prečo žijem? Aký zmysel má život a zvlášť samota? Ale veľmi zapôsobila na ľudí samotná bohoslužba, chrám aj všeličo ďalšie, čo súvisí so životom viery. Kňazi dokonca evidujú, že aj z vidieckych farností, kde kňazi už nepôsobia dlhší čas, prichádzajú žiadosti o krst. Správa Biskupskej konferencie hovorí, že vo všetkých týchto diecézach Francúzka ‒ v štáte, ktorý je značne sekularizovaný, cítiť pôsobenie Božej milosti a medzi žiadateľmi sa objavujú aj moslimovia.

Je to tiež zaujímavý fenomén a niektorí hovoria, že sa chcú prihlásiť ku kresťanstvu z obavy pred silnejúcim islamom. Zas v Nemecku sledujeme opačný prvok, že niektorí ľudia sa hlásia k islamu, aby potom, keď nastúpi v krajine islam, nemali problém. Takže zápas pokračuje či chceme, či nechceme. Spomenieme príklad Márie Anny, ktorá bola pokrstená na Veľkú noc. Čo ju oslovilo, aby ona ako moslimka, ktorá prišla z Alžírska s ťažko chorým a zomierajúcim manželom do Belgicka, aby prijala katolícku vieru? Svedectvo života. Prístup zdravotnej sestry k ľuďom v nemocnici ju natoľko oslovil a ohromil, že zatúžila viac sa dozvedieť o Ježišovi. Tu znova len  poďakujem všetkým, ktorí slúžite v Dome svätého Juraja tu v Starej Haliči, a tiež všetkým, ktorí ho podporujete. Lebo aj cez vašu službu sa dejú veľké veci. Vďaka! A smäd po Kristovi sa objavuje aj u iných. Možno ešte zaujímavejší je príbeh Francúza Nicholasa, ktorý v roku 2008 konvertoval na islam a odišiel do Indonézie ‒ do islamskej krajiny. A potom, práve tam sa vrátil ku kresťanstvu. Z Indonézie sa vrátil, pretože by to tam bolo dosť náročné. Islam totiž odpadlíctvo nepripúšťa. Vrátil sa späť do Francúzska kde žije a hľadá spôsoby, ako ďalej rozvíjať a vyznávať svoju vieru. Veľakrát, a možno toto je otázka pre našu dobu, sa ľudia pýtajú: Prečo moslim konvertuje z islamu na kresťanstvo? Však Pán Boh je jeden a ten istý. Toto hovorí kde-kto. Ale hovorí to zvlášť ten, kto nerozumie, čo je sviatostný život. Áno, Boh je jeden, to vyznávame, ale čo je sviatostný život, to je už ďalšia dôležitá téma. Nechcem to prirovnávať k niečomu z bežného života, lebo z úcty k veľkosti a vznešenosti sviatostí je nevhodné, aby sme túto veľkú tému, ktorá sa týka priamo prijatia Boha, prirovnávali k niečomu nižšiemu. Keď som spomenul onoho Nicholasa, tak z jeho života sa stalo zaujímavosťou to, že keď sa pripravoval na krst, jeho otec ‒ celoživotný ateista, sa náhle a nevysvetliteľne vyliečil z rakoviny po tom, ako prosil o orodovanie sv. Terezku z Lisieux. Dokonca synovi prisľúbil – on, predtým zaťatý ateista ‒ že príde na jeho krst a bude ho podporovať na jeho ceste. Jeho deti, ktoré ostali v Indonézii, zas mu dali vedieť, že našli v Indonézii katolícky kostol, a keď ich príde navštíviť, už bude vedieť, kam môže ísť. Deti spomenutej Anny Márie, ktorá z Alžírska prišla do Belgicka a potom do Francúzska, zas začali tiež navštevovať hodiny katechizmu, aby lepšie porozumeli, čo uverila ich mama, aby ju lepšie pochopili.

Ako tajomne pôsobí Božia milosť pri obnove vytratenej alebo „vyblednutej“ viery. Ježiš nás uisťuje, že „fresky viery nášho života“, ak len trocha budeme chcieť ‒ teda ak budeme napojení na vinič, ktorým je Kristus, alebo ešte stále budú tí, ktorí sa modlia a obetujú – sa obnovia. Tu, v Starej Haliči sa modlíte, či už v komunite či v kostole alebo individuálne. Pán má moc životné fresky našej viery obnoviť, dať im „sýtosť farieb“, aby nevybledli a keby začali blednúť, nestratia sa. To sa stane vtedy, ak budú tí, ktorí sa budú modliť a obetovať. A keďže dnes požehnám po svätej omši aj zvony, nech pri každom ich zazvonení si  pripomeniete slová nádeje z evanjelia: „Proste, o čo chcete a splní sa vám to“ (Jn 15, 7). Pán kvôli Božiemu životu v nás a nášmu večnému životu nenechá naše prosby nevypočuté. Zvlášť, keď budeme mať i naďalej dostatok „svätých Jurajov“, ktorí „kópiami“ modlitieb, obiet a pôstov budú víťaziť nad drakom ‒ nad drakom ľahostajnosti a hriechu v živote ľudí. Sv. Juraj, oroduj za nás všetkých a v každom z nás premôž, toho draka nedokonalosti, ktorého máme v sebe a ktorého treba  zničiť! Amen.