BYŤ PEVNÍ V LÁSKE K BOHU - Slávnosť Zoslania Ducha Svätého /C – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše, pri ktorej vyslúžil sviatosť birmovania v kostole Nanebovzatia Panny Márie v Gelnici (5.6. 2022)
Milý otcovia františkáni Egid, Róbert, pán dekan, bratia kňazi, milé birmovankine, milí birmovanci, milí a vzácni rodičia, birmovní rodičia, starí rodičia, drahí bratia a sestry, milá mládež, milé deti!
Iste je vždy radosťou kňaza, keď môže povedať, aj pri takejto príležitosti, akou je udeľovanie sviatosti birmovania, že birmovanci sú pripravení. Pripravení v zmysle otvorenosti voči Bohu. Lebo je rozdiel: byť pripravený a zvládnuť teoretické vedomosti a byť otvorený, čo znamená - táto chvíľa sa pre mňa teraz nekončí, táto chvíľa je veľmi významná, pretože je počiatkom čohosi nového. A to je otvorenosť pre nové „dobrodružstvo“, pre skutočnosť, ktorú by sme mohli nazvať aj slovami Svätého Otca Františka, „byť, stávať sa darom“. Pretože človek pre človeka je darom nielen v danom momente. Iste sú situácie, keď je to v danom momente, možno jediný krát v živote. Ale človek sa pre človeka stáva darom niekedy aj na celý život alebo na dlhý časový úsek. Toto je veľmi dôležité uvedomiť si aj v tejto chvíli, ale uvedomovať si to aj po celý život.
Dovolím si povedať, že vaša prítomnosť tu, v chráme, aj váš príchod sem, dnes v Gelnici vzbudzoval určitý rozruch, určitú pozornosť. Dnes sú Turíce a preto si dovolím vysloviť tézu, či tento rozruch - tu v Gelnici je dnes porovnateľný navonok i obsahovo s opisom rozruchu, ktorý sa udial v Jeruzaleme. Skúsme trochu spoločne porovnávať tieto dve lokality a udalosti, ktoré sa odohrali tam a dnes - teraz sa odohrajú tu. V Jeruzaleme (porov. Sk 2, 1-13) to bol silný hukot, ohnivé jazyky nad hlavami zhromaždených v očakávaní Ducha Svätého. Apoštoli začali rozprávať rôznymi jazykmi, takže ľudia zídení v Jeruzaleme, hoci boli z rôznych národov, všetci im rozumeli v ich vlastnom jazyku. Samozrejme, keď sa držíme striktne opisu Svätého písma, tak zvlášť tí, ktorí by chceli „rozprávať jazykmi“, alebo máte problém s učením sa cudzích jazykov, by ste si povedali po príchode z birmovky domov: „Dneska budem rozprávať po čínsky“, nepôjde to. Neznámy autor z Afriky, keď píše o udalosti Turíc, komentuje tento text Svätého písma takto: „Či vari Cirkev nerozpráva všetkými jazykmi?“ Ja si spomínaného autora dovolím doplniť, že Cirkev rozpráva ešte aj všelijakými nárečiami. Pretože tu rozprávame slovensky, inde maďarsky, kdesi španielsky, nemecky... Všade sú ľudia, ktorí patria do jednej Cirkvi a Cirkev rozpráva rozličnými jazykmi o Bohu. Schopnosť hovoriť o Bohu v rozličných jazykoch dáva Duch Svätý. Veď bez jeho pomoci ani nevieme, za čo sa máme modliť (porov. Rim 8,26). Dar Ducha Svätého zjednocuje všetky jazyky do jednej Cirkvi.
Výzva prijímať túto Bohom chcenú jednotu a spoločenstvo silou moci Ducha Svätého zostáva pre nás stále. Pretože Božia láska - ten „oheň“, ktorý ste dostali vo chvíli krstu, sa dnes nanovo rozdúchava vo vašich srdciach. Veľmi si vážte tento moment nového rozdúchania „ohňa“ lásky Ducha Svätého a chráňte si ho, nech už nikdy nie je vaším pričinením uhasený, ale nech tento „oheň“ i naďalej horí plameňom, od ktorého sa môžu aj ďalší zapaľovať v horlivosti pre vieru. Dostávate jedného jediného Ducha Božieho, ako sme počuli v druhom čítaní, ale dostávate aj dary Ducha Svätého (porov. 1 Kor 12, 3b-7. 12-13). Pri príprave na birmovku ste si hovorili, ktoré. Dostávate ich pre budovanie osobného rozvoja a prebudovanie spoločenstva svätej Cirkvi. Ak by som chcel tieto dary k niečomu prirovnať, tak by som ich prirovnal k stavebnému materiálu. Predstavte si, že máte úmysel stavby domu. Nakúpite stavebný materiál, ale do stavby domu sa nepustíte. A tak tento stavebný materiál chátra, ničí sa a všetky peniaze, ktoré ste doň investovali, vyšli navnivoč. Dary Ducha Svätého - to je ten „stavebný materiál“ Cirkvi. My ho dostávame „zadarmo“, ale záleží od nás, či ho použijeme na vybudovanie niečoho krásneho - „budovy“, ktorej „architektom“ je Duch Svätý alebo ho necháme ležať ladom a pomaly bude chátrať, zvetrávať a bude nanič.
Dnes hovorím zvlášť vám, milí birmovanci - to je vo vašej slobode a vo vašom slobodnom rozhodnutí, ako s darmi Ducha Svätého, s týmto „stavebným materiálom“ Cirkvi naložíte. Samozrejme, že môže vždy prísť aj k určitému momentu, že sa tento „stavebný materiál“ v niektorej časti „budovy“ či pokazí alebo zvetrá a bude treba túto časť niečím nahradiť. Povedzme to priamo: človek odhalí v sebe nejaký nedostatok, nejakú chybu, hriech, ktorý bude treba v živote odstrániť a vyčistený priestor po ňom akútne nahradiť niečím dobrým, zmysluplným, aby sa hriech „nenasťahoval“ opäť (porov. Mt 12, 43-45). Dnes je veľmi vhodná chvíľa - keď každý jeden viete, čo je vo vašom živote najťažšie, najboľavejšie - aby ste poprosili Ducha Svätého o pomoc. Nebojte sa poprosiť ho: „Duchu Svätý pomôž mi práve toto napraviť, toto obnoviť. Možno práve toto vyškrtnúť z môjho života, aby ho nešpatilo, aby ma to neťažilo, ale aby som celým svojím životom svedčil o tebe a bol na tvoju oslavu. Ak by bolo treba lepšie uši, aby som lepšie počúval Božie slovo, prečisti mi moje uši. Ak mi treba lepšie oči, aby som viac videl tvoje konanie vo svete, prečisti mi moje oči. Ak je treba posilniť moje ruky, aby boli k dispozícii inému, posilni ich. Nohy, aby kráčali tam, kde treba a nie tam, kde netreba, pomôž mi, veď moje kroky. Nebojme sa teda v dnešný deň vysloviť aj takéto konkrétne prosby.
Keďže ste sa pripravili na dnešný deň aj svätou spoveďou a spytovali si svedomie, iste, jednou zo základných otázok, ktorá má človeka motivovať, je otázka, ktorú dostal apoštol sv. Peter po zmŕtvychvstaní Pána pri Genezaretskom jazere. Vtedy ho Pán Ježiš trikrát oslovil: „Peter, miluješ ma?“ (Porov. Jn 21, 15-17). Peter iste vyznal i svoje hriechy; vy ste verím, tiež otvorili Bohu svoje srdce. Ale zachytili ste aj Ježišovu otázku: „Miluješ ma? Miluješ ma naozaj teraz, keď si v plnom rozkvete svojich síl, svojej energie, svojich životných plánov? Dávaš ma na prvé miesto?“ Vy ste vo veku, keď do srdca vstupuje láska, tak viete, čo to znamená niekoho mať rád, niekoho milovať. Ak vo vzájomnom vzťahu ten druhý začne „pokuľhávať“, začne vás to mrzieť, začínate trpieť. A vo vzťahu k Bohu to je inak, keď ten vzťah začne „pokuľhávať“? Zrada lásky však nikdy nestane zo strany Boha. „Peter, miluješ ma?“ Koľkokrát sme zapreli - každý jeden - Ježiša Krista! Koľkokrát by sa nás v tých chvíľach mal Ježiš opýtať: „Miluješ ma?“ Petra sa opýtal údajne trikrát preto, lebo ho trikrát zaprel. Koľkokrát by sa každého jedného z nás mal Ježiš opýtať?! Buďme si istí, že sa nás bude pýtať do konca života: „Miluješ ma?“
To sú naozaj vážne otázky, ktoré nás odosobňujú od nejakých len čisto egoistických predstáv o našom živote, lebo veľakrát sa to pri takýchto otázkach upriami na Cirkev, na farárov atď...: „Čo jeho do toho, či rozvíjam vzťah s Bohom alebo nie!?“ No kňaz, Cirkev sú tu práve na to, aby sme boli povzbudzovaní a usmerňovaní aj k šľachetnému pohybu smerom k Bohu, aby usmerňovali ľudí na ceste k Bohu. Dnešní kňazi sú ako novozákonní „proroci“ a keď čítame alebo počúvame o starozákonných prorokoch, vieme, k čomu všetkému povzbudzovali ľud a vôbec to nebolo pre nich ani pohodlné, ani ľahké, ako to nie je ani pre dnešných novozákonných kňazov. Ísť po ceste vedúcej k Bohu je veľmi, veľmi dôležité a keď Ježiš Petrovi, i nám kladie túto otázku, nekladie nám ju preto, aby nás na niečom nachytal, aby nás rozčuľoval. Ježiš nikdy nekladie ani zbytočné, ani hlúpe otázky. V jeho otázke: „Miluješ ma?“ akoby nám chcel pripomenúť: „Veď ja ťa mám rád v prvom rade, máš aj ty mňa rád?“ A to je o čomsi celkom inom. Neustála otvorenosť pred Pánom je: mať rád. Peter si bol iste vedomý aj toho, že je slabý, krehký, priam nanič. Ale Boh cez lásku vybudoval na ňom - ako na skale - Cirkev. Že prídu rôzne skúšky, ktorými prešiel aj Peter a ktorými prechádzal aj apoštol Pavol, to je jasné. Všetci svätci prešli rôznymi skúškami, všetci, ktorí chceme žiť vo vernosti Pánovi, môžeme si byť istí, že vždy prídu skúšky v živote.
Keď som už spomenul sv. Pavla, aj na neho sa môžeme zadívať a v určitej chvíli života ho nájsť v Jeruzaleme, ale už vo väzení. Vtedy sa mu zjaví Pán Ježiš. V tej chvíli nenastane ani hukot, ani zemetrasenie, aby praskali steny a on aby bol oslobodený z väzenia. Ale v tej ťažkej chvíli skúšky vo väzení mu Pán Ježiš povie: „Buď pevný.“ (porov. Sk 23,11). Buď pevný vo svojom živote, vo svojom rozhodnutí. Teda Ježiš ho nezačne čičíkať: „Neboj sa, nejako to urobíme.“ Ani Pavol sa nevyhovára, aj keď iste vo vnútri musí prežívať všeličo v neľahkom postavení vo väzení. Ale buď pevný! Tu sa následne zjednocujú tieto odpovede Petra a Pavla, aj v živote každého jedného z nás. Príde ťažká chvíľa skúšky, možno choroba, možno nedotiahnutý vzájomný vzťah. A vtedy sa Ježiš bude znova pýtať: „Miluješ ma?“ Aj vtedy, keď si nevyliečiteľne chorý, aj vtedy, keď ťa niekto zradí, podrazí, atď.? Vo chvíľach ťažkostí Ježiš tiež príde a povie ti: „Buď pevný.“ Dnes vám to zvlášť hovorí, keď vám dáva posilu Ducha Svätého: „Buď pevný teraz, ale odteraz aj po celý život. Buď pevný.“ Milí birmovanci, to neplatí len pre vás, to platí pre nás všetkých, aj pre mňa. Aj mňa sa Pán Ježiš neustále pýta, aj ja musím v spytovaní svedomia odpovedať na otázku, či milujem Pána a prosím o to, aby som bol pevný. Lebo o tom je celý náš vzťah života viery v Pánovi.
Začali sme pokusom porovnania onoho rozruchu v Gelnici a v Jeruzaleme. Ale tam bol navonok hukot, víchor, ohnivé jazyky, atď. Neviem, či cestou sem sa udialo dačo také? Dneska ani hromy, blesky nebili, takže toto nebolo. Ale vnútorne? Vnútorne sme mohli prežiť vo svojom srdci to isté, čo oni. Prítomnosť Ducha Svätého. A tak keď už sme pri tom prirovnaní, čo nasledovalo potom? Toto je dôležité, toto je dôležité, čo nasledovalo potom. Ak ste si zapamätali celý príbeh Turíc, tak viete, že apoštoli sa do chvíle zoslania Ducha Svätého skrývali vo večeradle. Ani „nos nevystrčili“, ak by som to tak ľudovo chcel povedať, lebo sa obávali o svoj život. Ale sa aj modlili. Veľká zmena nastala po prijatí Ducha Svätého, kedy zanechali večeradlo, presnejšie povedané svoju „skrýšu“, vykročili do vtedajšieho sveta a začali ohlasovať Ježiša Krista. Účinok Turíc aj tu, v Gelnici, aj inde sa ukáže. A ukáže sa aj u vás, vo Vašich osobných životoch. Otec Egid hovoril, že mnohí ste začali hlbšie žiť svoj život viery aj prijímaním sviatostí. Ako by ste vyšli z tých doterajších svojich „skrýš“. Ale po koľkých birmovkách sa deje opak? Mnohí vybehnú zo svojej „skrýše“ na chvíľu von a po birmovke sú už znova vo svojich „skrýšach“ a už ich v kostole nevidno. Už to „majú za sebou“. Ukrývajú vo svojich záujmoch, vo svojich potrebách a vo svojom doterajšom životnom štýle. Teda ak sme začali určité porovnávanie a prirovnávanie Gelnice a Jeruzalema, vo chvíli Turíc, iste sa čaká, vyžaduje, že to porovnávanie pôjde aj ďalej, teda či sa nebudete ukazovať v kostole - a to je už adresované nielen vám - a tam, kde ide o život Cirkvi. Alebo prijaté dary Ducha Svätého budete naďalej posilňovať, rozmnožovať a deliť sa s nimi aj s inými ľuďmi.
Ja vám vyprosujem práve tento zvrat, ak doteraz nenastal. Toto posilnenie potrebujeme všetci, aby sme mocou Ducha znova boli tými, ktorí si vážia dar života viery. Darom Ducha, „v ktorom voláme „Abba, Otče!“ (porov. Rim 8,15), ho chceme neustále rozmnožovať, posilňovať a deliť sa s ním aj s inými. Amen.