Chceme využívať dar múdrosti pre správne rozhodnutia? (2. august 2023)

Streda 17. týž./A - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 2.8. 2023 (v priamom prenose do Rádia Lumen)

Máme radosť z nášho dnešného stretnutia v prvú stredu mesiaca, keďže si znova pripomíname svätého Jozefa aj votívnou svätou omšou. Chceme si uctiť tohoto vzácneho patróna nás všetkých, svätca, ku ktorému sa môžeme s dôverou utiekať. Takisto, keď sa dívame na nádhernú tvár starozákonného Mojžiša, vieme, že jeho tvár sa tak rozžiarila pri stretnutí sa s Pánom, že si ju musel zakryť, lebo iní sa nemohli na ňu dívať. To je vlastne signál premostenia do každého času, akoby dôkaz, že ten, kto komunikuje s Bohom, do svojho prostredia vyžaruje Božiu krásu, pokoj, radosť. Kiež by sme aj my dokázali byť sprostredkovateľmi Božieho svetla, lásky, radosti, pokoja. Aby sa to však mohlo udiať, musí tomu všetkému predchádzať naša ochota spolupráce s Bohom, pretože umelo sa to vytvoriť nemôže. Myslím, že všetkých nás dnes teší aj účasť našich miništrantov z tej západnejšej časti diecézy, niektorí sú z Horehronia. Milí chlapci, pozdravujem vašich rodičov, kňazov, ktorí vás takto pekne vedú a povzbudzujú. Buďte povzbudením aj pre ostatných rodičov, kňazov v celej našej diecéze. Aj to je svedectvo a potvrdenie slov evanjelia o hľadaní pokladu, či už viac alebo menej vnímame ten veľký poklad, o ktorom hovorilo dnešné evanjelium (porov. Mt 13, 44-46).

Dve podobenstvá, ktoré sme počuli, akoby naznačovali istý paradox Božieho kráľovstva. V prvom podobenstve nájde človek viac-menej náhodou poklad ukrytý v poli a v tom druhom podobenstve nájde kupec, ktorý hľadá vzácne perly, veľmi cennú perlu. Aké je teda Božie kráľovstvo? Objavíme ho vďaka milosti alebo ho musíme usilovne hľadať? Ak som spomenul aj konkrétne kroky a iniciatívy, teda prítomnosť miništrantov, aj Mojžišovu iniciatívu, aj našu úctu k svätému Jozefovi, jednoducho vidíme, že sa tu prelína jedno s druhým. Sú dôležité naše kroky a je nesmierne potrebná Božia milosť. Ak sme uviedli tento evanjeliový príklad a povedali sme, že niekto môže poklad nájsť, ba priam - ľudsky povedané - náhodou, perlu však treba hľadať. Teda aj v živote je to tak, že človek sa k niečomu môže dostať takpovediac „náhodne“, bez námahy. Môže niečo zdediť, či už majetok alebo nejakú potrebnú genetiku. Môže dostať vieru z domu. Nemusí sa vôbec namáhať hľadaním. Iný sa musí životom prebíjať, neustále skúšať, hľadať čosi nové, nové možnosti, nové podmienky, prostredie, vyrovnať sa s ním, pokiaľ svoj poklad konečne nájde a získa ho.

Ale obaja napokon musia urobiť rozhodnutie, čo s tým. Ten čo našiel poklad, musí kúpiť pole. Aj sám musí čosi vykonať. Musel zohnať peniaze, ktovie, či ich mal. Ale aj druhý sa musel rozhodnúť. Musel sa rozhodnúť a všetko predať alebo aspoň veľmi veľa z toho, čo mal, možno musel predať, aby si mohol kúpiť perlu. Teda obaja sa museli rozhodnúť a všeličo sa zrieknuť. Ako veľmi potrebovali múdrosť, aby sa rozhodli správne. Pretože mnohé rozhodnutia človek koná aj nesprávne, nemúdro. V tejto súvislosti sa často pripomína príbeh zo života židovského kráľa Šalamúna, ako je opísaný v Prvej knihe kráľov v tretej kapitole. Bolo to po smrti jeho otca kráľa Dávida. Šalamún bol vtedy ešte pomerne mladý a chcel po otcovej smrti priniesť Bohu obetu. Vo sne sa mu zjavil Pán a opýtal sa ho, čo si želá. Keby sa nám Pán Boh ozval a opýtal sa, čo by sme si želali, aké by bolo naše želanie ako prvé? Dlhý život, zdravie. Veď vlastne aj pri našich prianiach si navzájom často vyslovujeme: zdravie je najhlavnejšie, nie dosiahnuť večný život. Peniaze, moc alebo niektorí nedajbože by si priali aj chorobu alebo dokonca smrť  svojich neprajníkov. Šalamún prosil: „Daj teda svojmu sluhovi srdce pozorné, aby spravoval tvoj ľud a rozlišoval medzi dobrým a zlým“ (1Kr 3, 9). Preto mu Boh povedal, pretože si si žiadal túto vec a nežiadal si si dlhý vek, ani si si nežiadal bohatstvo, ani si nežiadal život svojich nepriateľov, ale si žiadal chápavosť, aby si pochopil právo, urobím ti podľa žiadosti: Hľa, dám ti srdce múdre a chápavé. Srdce múdre a chápavé. A od tejto chvíle robil Šalamún také múdre rozhodnutia, že ho obdivoval celý vtedajší svet. Avšak prišla chvíľa, že prestal robiť múdre rozhodnutia a robil veľmi nemúdre rozhodnutia. Ako sa vôbec také niečo mohlo stať? Ako je to možné, že Šalamún takto obdarovaný Pánom sa odrazu takto negatívne zmenil?! Vysvetlenie je len jedno: prestal si pripomínať, že dar múdrosti dostal od pravého Boha Izraela. Začal si viac uctievať pohanských bôžikov. A tak jeho rozhodnutia v pokročilom veku boli veľmi pomätené. A boli pomätené nielen pre pokročilý vek, ale práve pre jeho veľký príklon k rôznym bôžikom.

Drahí bratia a sestry, má tým byť vari povedané, že kto sa bude celý život držať Pána Boha, že sa nikdy nezmýli a neurobí v živote nijakú chybu? Veď koľkí svätci narobili tých chýb neúrekom, koľkí my veriaci sme v živote urobili a robíme veľa chýb, veľa zlých rozhodnutí. Ktovie, koľko ich ešte v živote urobíme. Možno sme práve preto okúsili veľa nepríjemností. Mnohým sa mohol stať život kvôli nedobrým rozhodnutiam dosť ťažký. Ale treba dopovedať aj to, že kto aj napriek svojim omylom neopustí Pána Boha, toho ani Boh neopustí. Možno sa celkom ten život nenapraví, ale každý vie, že Boh mu dáva silu aj v ťažkých skúškach, v ťažkých pomeroch a podmienkach života. Vtedy si ani v utrpení človek nezúfa.

V nedeľu 30. júla bola spomienka blahoslavenej Zdenky Šalingovej. Predtým v sobotu som bol v Krivej na Orave, v mieste Zdenkinho rodiska a som vďačný Pánu Bohu, že som si tu mohol túto našu sympatickú blahoslavenú uctiť. Aj v túto nedeľu som ju spomenul birmovancom. Keď som o nej hovoril, predovšetkým som zdôraznil jej dve dôležité rozhodnutia. To prvé rozhodnutie urobila, keď mala 15 rokov a rozhodla sa ísť do kláštora. Dialóg s birmovancami bol virtuálny, teda tak ako je teraz - ja som bol na kazateľnici, oni v laviciach. Ale viem aj z iných našich konkrétnych a bezprostredných rozhovorov, vnímajúc ich reakcie, čo komunikujú. Opýtal som sa birmovancov, či by tiež urobili také isté rozhodnutia. Najskôr prvé: v pätnástich rokoch svojho života ísť do kláštora. No a na ich tvárach, čo sa ukázalo? To, čo som veľakrát aj v osobnom živote od iných počul: „Takto si zničiť život? V pätnástke sa zavrieť do kláštora?“ To bolo teda prvé rozhodnutie blahoslavenej Zdenky. Neskôr pracovala v nemocnici. A keď v bývalom Československu nastúpili komunisti, práve pri službe v nemocnici 20. februára 1952 doslova dovliekli na jej izbu Štátnou bezpečnosťou dobitého, domučeného, kňaza. Zdenka spozornela. Vedela, čo tomuto kňazovi hrozí, ale tiež vedela, že ak mu pomôže utiecť, tak veľa riskuje. Napriek tomu mu pomohla k úteku a stalo sa. Bola zatknutá a hrozne mučená. Prepustená z väzenia bola 16. apríla 1955 a krátko na to 31. júla na následky tohto hrozného týrania zomrela. Urobila rozhodnutie pomôcť kňazovi k úteku. A znova som položil otázku do pléna a teraz ju dávam aj vám všetkým - tu i všetkým poslucháčom. Urobili by ste to tiež? Teda dnešnými slovami to sformulujem takto: Obetovali by ste sa a trpeli pre nejakého farára, ako sa rozhodla Zdenka? „No, tak to by sme neurobili“. Tak si zničiť život?

Keď som vám pripomenul tieto dve dôležité rozhodnutia zo života blahoslavenej Zdenky, samozrejme, že sa do popredia dostáva otázka: Urobila blahoslavená Zdenka zlé životné rozhodnutia? Ak na prvé otázky ohľadne jej rozhodnutí boli negatívne odpovede, tretia odpoveď by mala byť takisto negatívna: „Urobila zlé životné rozhodnutie“. Áno, z hľadiska ľudského možno áno - v očiach niektorých. Ale z hľadiska večnosti isto nie. Tak som sa znova pýtal mladých, tak ako sa zvyknem pýtať pri rôznych stretnutiach: Ak hovoríte, že v takom mladom veku si zničiť život..., kedy ste vy alebo vaši kamaráti začali brať drogy, začali holdovať alkoholu? Veď stačí sa prejsť len po našich mestách vo víkendovom čase. Lebo to je váš poklad, vaša perla, cez ktorú chcete nachádzať šťastie života. Nezničíte si život? V trinástich, štrnástich, pätnástich rokoch, nezničíte si život - pre túto závislosť? Koľkí pre takto prežívaný život veľa trpia. Áno, možno prišli aj o život alebo to veľmi, často nezvratne poznačilo ich zdravie. A sú šťastní tí, čo žijú? Teda blahoslavená Zdenka sa obetovala presne tak ako Ježiš Kristus. A závislí si prečo zničili život? To nemajú byť výčitky našej mladej generácii, ktorá hľadá šťastie a je strašne oklamaná. To má byť pomoc otvoriť oči a rozlišovať. Vieme už teda rozlíšiť, kto ako využíva dar múdrosti vo svojom živote? Teda naozaj, nezničila si blahoslavená Zdenka svoj život zbytočne? Pán Ježiš povedal, že „kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mt 10,39). Ale kto si zvolí, vyberie len pozemský poklad, aj sebazničujúci, príde aj o normálny život na zemi! A ktovie, či nie aj o večný život.

Dajme si ešte jeden príklad o zaujímavej múdrosti života. Biskup Maigret prišiel na ostrov Molokai po Turícach v roku 1875, keď tam krátko predtým vymenoval kňaza Damiána de Veuster. Poslal ho na ostrov malomocných, nazývaný aj „Ostrov smrti“. Aký bol však prekvapený, keď ho všetci obyvatelia ostrova vítali radostnými zvolaniami, hrou na trúbkach, flautách, spevom. Takéto privítanie nečakal. Pred dvomi rokmi to bolo miesto zúfalstva a hrôzy. Radostne prekvapený konštatoval: „To už nie je ostrov smrti.“ Potom bola dlhá procesia ku kostolíku sv. Filomény. Pri svätej omši vo svojej kázni povedal: „Moje úbohé deti, prišiel som k vám, lebo vy obzvlášť potrebujete útechu. Svojim utrpením ste Ježišovi veľmi blízko a stávate sa mu podobnými. Udelím vám sviatosť birmovania, zostúpi na vás Duch Svätý, útecha chorých a otec úbohých. V jeho milosti nájdete silu niesť vaše nešťastie a nezúfať, keď vám bude ťažko.“ Pobirmoval prítomných pripravených. Niekedy bolo naozaj ťažko nájsť zdravé miesto, kde by mohol pomazať krizmou predstúpeného birmovanca. Po svätej omši navštívil sirotinec, ktorý postavil páter Damián. Tam bez strachu komunikoval s deťmi, hladil ich, žehnal. Ale keď im mal niečo povedať, zasekol sa mu v hrdle hlas, keď videl, v akom stave sú. 

Keď opúšťal sirotinec, pretlačil sa k nemu malý slepý chlapec, potiahol ho za reverendu a pošepkal mu: „Musím ti niečo povedať, otec biskup!“ „A čo také?“, pýtal sa prekvapený biskup. Z chlapčaťa vyliezlo: „Všetko, čo si kázal bolo nesprávne.“ „Skutočne? A prečo?“ pýtal sa biskup s úsmevom. „Nazval si nás úbohými a nešťastnými, otče, pretože sme malomocní. Ale páter Damián nás učil, že naše duše sú úplne čisté a krásne. Nemôžeš nás nazývať úbohými a nešťastnými.“ Biskup dojatý pozeral na chlapca, ktorý pozdvihol k nemu svoje slepé oči. „Nie, nie“, pokračoval chlapec, „my nie sme úbohí. A dnes, keď sme prijali Ducha Svätého vo sviatosti birmovania, stali sme sa bohatými. Pretože On je náš Otec a z neba nám daroval svoje dary. Už je to asi dávno, otec biskup, čo si prijal sviatosť birmovania, že? „Áno, pred päťdesiatimi rokmi.“ Chlapec hovorí: „No, to som si myslel, chcem ale prosiť Ducha Svätého, aby ťa osvietil, aby si mohol správne kázať a aby si birmovancov nenazýval úbohými. Áno, každý deň budem za teba prosiť Ducha Svätého, ktorý teraz prebýva aj v mojom srdci.“ „Tak to ma veľmi teší, a  veľmi ti za to ďakujem.“ „Tak mi dal ponaučenie, na ktoré nezabudnem po celý život“, povedal biskup pátrovi Damiánovi. „Zdá sa, že ste svojich birmovancov pripravili veľmi dobre. Veď oni vedia viac ako biskup. V živote som študoval a čítal veľmi veľa múdrych kníh o účinkoch Ducha Svätého. Ale tento malý slepý chlapec ich všetky prekonal. Dnes som mal najlepšiu katechézu môjho života.“

Drahí bratia a sestry, už rozumieme, čo je to opravdivá múdrosť, ktorú nám dáva Boh ako dar, zvlášť pri sviatosti birmovania? To nie je o tituloch a múdrych knihách, ba dokonca to nie je ani o rozhodnutiach parlamentov, ktoré sa nehanbia dokonca meniť aj nemenné Božie zákony. A keď sa nehanbia meniť Božie zákony, my sa celkom oprávnene pýtame: Vari medzi hlasujúcimi poslancami nie sú aj pobirmovaní katolíci? A aj tak hlasujú proti tomu všetkému, čo dal Boh? Vieme - sú tam pobirmovaní katolíci. Ale spomeňte si na Šalamúna, ktorého múdrosť sa premenila pre všelijakých bôžikov na pomätenosť. To nejde len o tie sošky. Tými bôžikmi býva kariéra, peniaze, v rodinách to môže byť neprerušená práca, keď už neostáva čas pre rodinu a rodinnú modlitbu. Lebo zvlášť, keď aj mama sa už púšťa na plné obrátky do rôznych akcií. Kto má potom dávať, udržiavať ten životodarný „oheň“ v rodine?! To sú tí bôžikovia a tam sa rodí pomätenosť. Vieme, že každý dar, teda aj Boží dar, ale aj ľudský – napr. krištáľová váza, krásny obraz, športové, značkové oblečenie si nemusí obdarovaný vôbec všimnúť, nemusí si vážiť. Spokojne to môže dať preč alebo dokonca zničiť. A tak môže obdarovaný urobiť aj s Božím darom múdrosti, či s iným darom Božej milosti. Ale to nie je len o poslancoch. Či nie je tak, že veľmi veľa pobirmovaných katolíkov prejavuje ohromné sympatie práve voči tým, ktorí hlasujú proti životu a zákonom o prirodzených vzťahoch? Keďže som však povedal aj príbeh o slepom chlapcovi, ktorý vytkol otcovi biskupovi omyl v kázni, rátam aj ja, že niečo podobné sa môže udiať aj mne. Ale naozaj, nie je pravda, ako sa my, pobirmovaní katolíci často staviame nie v prospech zákonov, ktoré dal Boh, ale sa staviame proti nim? Kráľ Šalamún, keď nastúpil na zlú cestu a začal robiť nesprávne rozhodnutia, nevieme o tom, že by sa neskôr zmenil a znova začal robiť správne rozhodnutia. My, každý jeden, sme mohli v živote urobiť veľmi veľa zlých rozhodnutí, ale v rámci našich možností a okolností ich môžeme napraviť. Veľmi prosme Ducha Svätého, aby sme s jeho darom múdrosti vo svojom živote vždy rátali a dokázali ho správne využívať. Aby naše rozhodnutia boli múdre a nie pomätené. Najmä keď ide o naše životné povolanie, životného partnera, miesta bývania, pri výzvach života či už budú pozitívne alebo negatívne. Aby sme dokázali správne reagovať a prijať aj kríže života.

Dnes sa najmä vo františkánskej rodine pripomína aj Porciunkula, teda kostolík, ktorý – ako vieme - chcel obnoviť svätý František z Assisi a to na základe sna, ktorý mal. Ale neskôr pochopil, že Boh ho volá, aby cez neho Boh mohol obnoviť Cirkev. Ak teda mnohí pobirmovaní katolíci vidíte dnes veľa nedobrého na Cirkvi alebo v Cirkvi, aj vám dnes Boh adresuje slová, ktoré povedal svätému Františkovi: „cez teba chcem opraviť Cirkev“. Najprv v tebe, potom v tvojej rodine, okolí, farnosti, biskupstve. Ak viera bude tvojím vzácnym pokladom a perlou, iste sa do nápravy zapojíš a začneš od seba. Povzbuďme sa, drahí bratia a sestry aj nádherným počtom mladých v Lisabone, aj našimi miništrantmi - tu prítomnými. Veľmi rád vám prečítam nádherný odkaz, ktorý poslal známy futbalista o Olivier Giroud, hráč AC Miláno všetkým zúčastneným, zvlášť Francúzom - na svetových dňoch mládeže v Lisabone: „Vy, 40 000 Francúzov, ktorých spája viera v Ježiša, akí ste krásni, vy, ktorí ohlasujete radostnú zvesť, ste znamením nádeje“, povedal tento 36 ročný útočník AC Miláno, ktorý sa verejne hlási ku kresťanskej viere.

Aj ja sa teším zo všetkých tých, ktorí majú radi Ježiša Krista. A tešme sa zo seba navzájom i navzájom sa povzbudzujme, lebo v tomto dare múdrosti odhalíme a budeme neustále odhaľovať veľkú Božiu krásu a po stretnutiach s naším Pánom, budeme môcť byť odrazom jeho krásy, svetla, pokoja, po ktorom túžia všetci ľudia dobrej vôle. Amen.