Duch pokánia (1. marec 2023)

Homília vsdp. Adriána Františka Olacha Opus J.S.S. počas sv. omše 1. 3. 2023 v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave (v priamom prenose Rádia Lumen)

Drahí poslucháči Rádia Lumen, drahí bratia a sestry!

V dnešnom prvom čítaní zo Starého zákona sme počuli o obyvateľoch Ninive, ktorým hrozilo veľké nebezpečenstvo - ich mesto malo byť zničené. Vieme, že príčinou všetkých katastrof vo svete je vlastne odklon ľudí od Pána Boha. Odkláňajú sa od Neho, viac ho nemilujú, démon naberá na moci a na sile a veľmi môže škodiť ľuďom. Ale my aj vieme, že je tu dobrý Pán Boh, ktorý nás chce, samozrejme, zachrániť. Počuli sme aj: prorok Jonáš išiel do mesta Ninive a prosil ľudí, prosil - len povedal, že bude zničené toto mesto a oni hoci to neboli teraz nejakí dobrí ľudia, hoci to neboli ani pokrstení ľudia, predsa si vstúpili do seba, zanechali zlú cestu, zanechali hriech a dali sa na pokánie (porov. Jon 3, 1-10).

A keďže sa dali na pokánie, Pán Boh ich mohol zachrániť. Dnes sme v podobnej situácii, drahí bratia a sestry, ako obyvatelia Ninive - aj nám hrozia rôzne nebezpečenstvá, viac než inokedy! Je to nebezpečenstvo vojny, ktorá hrozí, aby bol z toho ešte veľký konflikt, možno aj celosvetový. Hrozí nám nebezpečenstvo aj vnútri Cirkvi, lebo žiaľ v Nemecku, v Rakúsku a v západných krajinách, Cirkev celkom inak začína chápať učenie Pána Ježiša a pravdy, ktoré tu boli 2000 rokov v Cirkvi.

Je tu aj nebezpečenstvo, čo sa týka aj v našej krajine, je taká nestabilita - aj politická, aj hospodárska. To znamená: sú tu reálne nebezpečenstvá. A teraz Božie riešenie, to biblické riešenie je - pokánie. Pokánie! To je riešenie na všetko nebezpečenstvo, ktoré hrozí ľuďom alebo ľudstvu, odpoveď by mala byť - pokánie a snažiť sa, znova nájsť jednotu s Bohom. Znova Ho milovať z celého srdca a zrieknuť sa svojich zlých ciest alebo hriechu. A my v našej Rožňavskej diecéze tento rok rozjímame a meditujeme o dvoch sviatostiach – o sviatosti krstu a o sviatosti birmovania.
A dnes mi dovoľte aspoň pár minút trošku spojiť pokánie so sviatosťou krstu, lebo - sviatosť krstu a pokánie - idú ruka v ruke.

Sv. Ambróz hovorí o krste a o pokání nasledovnú vetu: „Cirkev má aj vodu a má aj slzy, vodu krstu a slzy pokánia. Krst a pokánie - jedným Boží život získavame a druhým ho v sebe obnovujeme.“

Drahí bratia a sestry, krst je tá najdôležitejšia, prvá sviatosť a má veľa do činenia s pokáním. Lebo už aj krstní rodičia alebo aj kňaz poznačujú dieťatko znakom kríža. Potom aj krstíme – „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Vlastne, mali by sme tak myslieť na to, že sme pokrstení a aj žiť ten každodenný život obrátenia a pokánia.

Nedávno som čítal veľmi pekný príbeh - apropo krst a pokánie - je to známy príbeh z Francúzska. Jeden Francúz, pôvodne to bol veľmi neveriaci muž, prakticky nenávidel Cirkev, nenávidel všetko, čo s Pánom Bohom má dočinenia. Volá sa Maurice Caillet. Maurice bol lekár, úplne neveriaci a dokonca tajne vykonával aj potraty ešte keď neboli dovolené zákonom vo Francúzsku. Vybudoval na to špeciálnu súkromnú kliniku. Tento lekár potom vstúpil do slobodomurárskej lóže „Veľký Orient Francúzska“ a dotiahol to až na veľmajstra lóže. Takto pokračoval vo veľmi zlom živote. Mal milú manželku, volala sa Claude. Jeho manželka ťažko ochorela. On ako lekár, samozrejme si myslel, že ju ľahko vylieči, mal aj známych na klinike, ale žiaľ, stav jeho manželky bol horší a horší. A vtedy si myslel: možno, že zmenia toto prostredie. A odíde do Pyrenejí. Vieme, že v Pyrenejách sa nachádza pútnické miesto Lurdy. Ale on tam išiel len, aby uľahčil trošku svojej manželke - dýchanie a vôbec celý jej stav, aby sa jej polepšilo. Ale nič nepomáhalo, na spiatočnej ceste, keď sa vracali domov – bývali v Bretónsku, tento neveriaci slobodomurár-lekár si povedal - tu sú blízko Lurdy, síce neverím, že sa tam niečo milostivé deje, to je to posledné, čo by som veril, ale možno moja manželka na tomto mieste trošku pookreje. A tak naozaj išli do Lúrd. Dohodli sa, že manželka pôjde do kúpeľa a on zatiaľ čakal vonku. Lenže bol február, bola zima. Keďže mu bolo chladno a bolo sychravo, išiel do podzemnej krypty, do podzemnej baziliky trošku sa tam zohriať. Práve bola sv. omša. Prvýkrát v živote bol na svätej omši - ani nevedel, čo to je. Ale bol tam prítomný a zrazu celkom jasne sa ho dotkla Božia milosť. A celkom jasne počul vnútorný hlas – on neveriaci, slobodomurár a nepriateľ Cirkvi počul hlas: „Ty prosíš o uzdravenie svojej manželky...“ (lebo on veľmi chcel, aby sa uzdravila jeho milovaná manželka) „...ale čo mi môžeš ponúknuť Ty?!“ A v tej chvíli pochopil tento neveriaci muž, pochopil v jednom okamihu ako v sekunde, že sa musí dať pokrstiť. Že musí darovať Bohu seba samého.

A keďže bol taký spontánny, hneď po svätej omši išiel do sakristie a hovorí kňazovi: „Prosím Vás, musíte ma pokrstiť. Chcem zmeniť svoj život!“  - Kňaz mu hovorí: „Počkajte, počkajte, no to nie je také jednoduché! Choďte domov odkiaľ ste a tam sa prihláste u svojho otca biskupa. Na to treba prípravu...“

Bol dosť sklamaný, keď vyšiel von. Jeho žena ho už čakala. – „Kde si bol?“ – Začal sa jej pýtať všetky veci ohľadom náboženstva: „Povedz mi ako sa prežehnáva, povedz mi, ako sa modlí...“ Bola z toho „celá preč“, nevedela, čo sa dialo. Dokonca sa jej aj zabudol spýtať, či ju vôbec lurdská voda uzdravila, to ho vôbec nezaujímalo v tej chvíli. Bol taký naplnený túžbou po Bohu a po tom, aby získal nejaké vedomosti o náboženstve, že ju „zasypával celú cestu otázkami“, až kým sa nevrátili domov.

V ich meste potom navštívili otca biskupa. Ten ho tri mesiace pripravoval a na Veľkonočnú vigíliu ho pokrstil. A vtedy, keď ho pokrstil, sa uzdravila jeho manželka. V Lurdoch nebola uzdravená, až potom, keď sa on nechal pokrstiť. Celkom zmenil život. Prakticky musel zanechať nielen slobodomurárstvo, to, že robil potraty... celý svoj spôsob života, všetko zanechal v okamihu... Krstná milosť bola taká silná, že už len chcel konať pokánie za všetky tie roky, ktoré bol „mimo“ Pána Boha. A to naozaj dodržal! Jeho obrátenie bolo absolútne a úplné, podobne ako u sv. apoštola Pavla. Ten tiež v okamihu pochopil všetko, v sekunde! To je niekedy taká silná milosť Božia.

Drahí bratia a sestry, krst je veľká milosť! Ale my sme trošku tak zľahostajneli, my pokrstení. Už nemáme takú túžbu po pokání, už nemáme takú túžbu priniesť nejaké malé obety z lásky. Už nemáme ten entuziazmus!

My, katolíci, dobre vieme zo Svätého písma, z tradície, zo sviatostí, že pokáním, modlitbou, pôstom môžeme zamedziť alebo zastaviť akékoľvek nebezpečenstvo. Keď tí nepokrstení v Ninive, a to neboli nijakí svätci, ale dali sa na pokánie, obrátili sa k Bohu, zanechali svoju zlú cestu a Boh ich zachránil! Keby sme my, katolíci, boli verní našim krstným sľubom, lebo to vieme intelektuálne, rozumovo vieme, že – áno, pokáním, modlitbou, pôstom sa dá odvrátiť akékoľvek nebezpečenstvo. Dokonca vojna, hlad, katastrofy...to všetko môže v okamihu prestať, keby že sa NAOZAJ dáme na cestu pokánia! Lebo, my sme tak zaspali trošku, my, kresťania, pokrstení kresťania, hoci máme všetku moc v rukách!

Žiadna vojna by nemusela byť, žiadne katastrofy, nič by nemuselo byť keby my, kresťania katolíci, sme žili svoje povolanie, ktoré sme dostali pri krste. Keby sme sa oveľa viac zasadili a modlili, napríklad aj za pokoj vo svete. Ako som povedal – pokáním, pôstom a malými obetami z lásky!

Lebo aj nedávno, tento týždeň, mi hovoril jeden pán farár, že v nedeľu (ako to aj my máme zvykom vo farnosti), sa modlí krížovú cestu o tretej poobede, keď je hodina Božieho milosrdenstva. A tento milý pán farár mi hovoril, že tak nadšene pozýval v nedeľu ľudí na krížovú cestu. Hovorí im: ‚Drahí bratia a sestry, príďte na krížovú cestu, hrozia nám rôzne nebezpečenstvá – vo svete, aj v Cirkvi, v štáte... Príďte, pomodlime sa krížovú cestu! Modlime sa za pokoj vo svete. Modlime sa, aby prestala vojna. Príďte, budeme sa modliť spolu. Je predsa Pôstne obdobie, urobme niečo z lásky!‘ – No a už sa tak tešil, že im to dobre oznámil, že teraz isto bude plný kostol. Veď prežívame naozaj dramatické udalosti - vo svete, aj v Cirkvi.

Bol taký nadšený, už pred treťou prišiel do kostola. Príde do kostola a... nikto neprišiel, nikto neprišiel, nikto neprišiel! Bol sám s pánom kostolníkom. Sám! Pritom na nedeľnú svätú omšu, povedal, že bol skoro plný kostol ľudí. To je zaujímavé! My aj vidíme nebezpečenstvo, počúvame to každý deň v médiách, ale žiaľ, diabol nás nejako učičíkal, už sme takí trošku ľahostajní k tým prostriedkom, ktoré nám Pán Boh skrze Cirkev dáva. Veď čo je to? Pol hodina krížovej cesty - rozjímať nad umučením nášho Spasiteľa! Bol veľmi smutný, bol veľmi smutný. A potom sa ma pýta: ‚No a tebe? Koľko ľudí prišlo na krížovú cestu?’ --  ‚Nebol som sám s pani kostolníčkou, pár ľudí prišlo...‘ Ale samozrejme, na tomto vidno, že ešte zďaleka, ešte zďaleka si asi neuvedomujeme tu vážnosť situácie, ktorá teraz je vo svete a v Cirkvi! A preto, pravdepodobne, aj málo využívame všetky tieto prostriedky pokánia. Pritom ľudia v Ninive to využili hneď! Hneď sa dali do vrecoviny, dokonca zvieratá nemohli nič jesť, nemohli nič piť! A to ešte nevedeli, či ich Boh zachráni, to ešte nevedeli! Lebo povedali: ‚Ktovie, možno zmení Pán Boh svoj úmysel a zachráni nás!‘ To ešte nevedeli. A predsa všetci, dokonca aj zvieratá, ako som povedal, všetci robili pokánie a odvrátili sa od svojej zlej cesty. To je riešenie! To je riešenie! Neexistuje momentálne žiadne politické riešenie na to, čo sa deje vo svete, to neexistuje. To je všetko ilúzia! Jediné riešenie, ktoré existuje, je to, ktoré dáva Boh a Cirkev. A síce - pokánie.

Mimochodom, to hovoria aj veľkí svätí v Cirkvi - Ján Pavol II. tiež povedal – ‚pokánie to je to dôležité’. Pokánie pre kresťana... tým sa dá veľa vyprosiť od Pána Boha. Keď Ninivčania mohli, môžeme aj my oveľa viac vyprosiť, lebo máme oveľa viac milostí a oveľa viac chápeme. Máme oveľa väčšie prostriedky v rukách ako Ninivčania, ktorí nevedeli, „nemali ani šajnu“, čo je to napr. svätá spoveď alebo sväté prijímanie, čo je to svätá omša alebo krížová cesta - to nevedeli. My máme oveľa väčšie milosti, oveľa viac nám Pán Boh dáva možností, ale žiaľ ich málo využívame. Potom, samozrejme diabol môže škodiť ľudstvu.

Preto, drahí bratia a sestry, je Pôstne obdobie. Ja osobne som presvedčený, že je to Pôstne obdobie ako málokedy predtým, lebo žijeme oveľa vážnejšiu dobu. Preto aj chceme s láskou prinášať Pánu Bohu malé obety z lásky, naozaj zanechať svoju zlú cestu a dať sa na pokánie. Lebo pokánie z lásky je riešenie! A tým môžeme zamedziť toľkým zlám, toľkým katastrofám a dokonca aj vojne. Lebo, ak to my nebudeme robiť, my, kresťania katolíci, potom nás môžu aj neveriaci predbehnúť. Ako to hovorí Spasiteľ v evanjeliu: ‚Keď vy nebudete robiť pokánie, potom vystúpia na súde mužovia z Ninive...’ (porov. Lk 11, 32).  Lebo oni pokánie robili a zachránili sa. A my? Robíme to pokánie, naozaj? Berieme to vážne? V prvom rade to hovorím o sebe, lebo vždy, keď kážem, hovorím to v prvom rade pre seba, lebo ja v prvom rade sa musím zmeniť, ja v prvom rade sa chcem obrátiť a robiť radosť Pánu Bohu.

A to, že príbeh v Ninive sa naozaj stal, to je istá vec, lebo Pán Ježiš by to inak nespomínal, túto udalosť z Ninive, keby sa nestala. Lebo niekto mi raz povedal, tak kriticky: ‚A páter, kto vie, či to Ninive naozaj tak bolo, či sa to naozaj tak stalo.’ – Ó, áno, stalo sa, lebo Pán Ježiš to tak použil, keby sa to nestalo, Pán Ježiš by to nikdy nepovedal - že mužovia z Ninive vystúpia na súde. To znamená, tá udalosť sa reálne stala vo Svätom písme, lebo Pán Ježiš je pravda, Pán Ježiš by si nevymýšľal, keby sa to naozaj nestalo!

Prosme o tohoto Ducha pokánia, aby sme mohli aj my Pánu Bohu pomôcť zachrániť svet. Amen.