Neustále rozdúchavajme ohníky viery v sebe i v srdciach nám zverených

Spomienka Preblahoslavenej Panny Márie Fatimskej homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše pri ktorej zasvätil Boží ľud diecézy, osobitne deti a mládež Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie v Kaplnke Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Rožňave 13. mája 2024

Milí bratia kňazi, rehoľné sestry, poverená riaditeľka, riaditeľka našej Charity, milí pedagógovia, drahí bratia a sestry a milé naše deti! 

Všetkých vás veľmi srdečne ešte raz pozdravujem. Začnem školským príbehom, ktorý nám svojho času povedal nedávno zosnulý pán kardinál Tomko. Načrel pritom do svojich skúseností z misijných ciest, ktorých mal neúrekom. Veľakrát chodieval do Afriky a tam slúžieval svätú omšu v miestnej reči ‒ svahilčine.  Keďže mu to išlo veľmi dobre, pýtali sa ho:  „Kde ste sa tak naučili tento jazyk?“ Odpovedal: „V prvej triede.“ Afričania ostali zaskočení, začali špekulovať: Kde asi je to Slovensko; a žeby na Slovensku učili v školách svahilčinu? No, ale potom, keď sa ho pýtali ďalej ako to bolo, či naozaj bol ich jazyk na základnej škole na Slovensku a hneď v prvej triede, vyviedol ich z omylu:, „Svahilčine som sa naučil, keď som sa naučil čítať.“ Lebo vlastne vtedy dostal základ toho, aby spoznával  písmená, aby mohol potom rozvíjať svoje talenty ďalej a čo najlepšie. Teda by sme mohli povedať ‒ a teraz chcem  vyzdvihnúť aj pani učiteľky, čo sú „na jedna-štyri“  ‒ že to, čo sa niekedy zdá také „zanedbateľné“, nepatrné už aj v škôlke, keď už deti vedia nejaké písmenká ‒ to nie je zbytočné, lebo od toho sa odrážajú a na tom sa buduje ďalšie vzdelávanie nielen všeobecné, ale aj individuálny rozvoj osobnosti .  

V dnešný deň, keď hovoríme o deťoch, ktoré sa učia základy, by sme mohli povedať o veľkom tajomstve ‒ priam nepochopiteľnom pre nás ‒ ako je to možné, že Boh cez Pannu Máriu oslovuje tri neveľké deti – Hyacintu, Františka a Luciu, a   do ich duší a sŕdc kladie ‒ povedal by som ‒ „základné písmenká“ poznania o možnosti záchrany vtedajšieho sveta. Ale len vtedajšieho? Je to ponuka, ktorá nestratila ani na aktuálnosti, ani na údernosti, ani na sile. Je to hlboké tajomstvo ponuky, ktoré sa ozýva aj dnes. Preto ho pripomíname, lebo je to možnosť  záchrany nás všetkých. Spomeniem výzvu Svätého Otca Františka a spoločenstva Fatima, odvolávajúc sa na ňu. Povoláva dnes deti a mládež k spoločnej modlitbe, najmä svätého ruženca pred Eucharistiou. Ďakujem za vašu modlitbu svätého ruženca tu na škole, aj za terajšiu príležitosť spoločného slávenia svätej omše, lebo, to je využitá ponuka, ktorá neostala od nás nepovšimnutá. Ale keď sa vrátime do roku 1917, táto ponuka neba prijatá nebola a veľmi dobre vieme, že ani dnes neskončil zápas o to, aby sme prijali Fatimské posolstvo ‒ ponuku neba. Predovšetkým, aby sme my všetci, ktorí sme zodpovední za výchovu aj týchto detí, aby sme zobrali túto výzvu vážne. Samozrejme, v prvom rade rodičia, ale aj vychovávatelia a všetci, ktorí sú povolaní k výchove novej generácie. Aby sme túto stále platnú a „živú“ ponuku aj dnes, nebrali na ľahkú váhu.  

Ako som spomenul, medzi zodpovedných patria aj naše cirkevné inštitúcie. Samozrejme, že katolícke a cirkevné školy, ale tu nehovoríme o budovách, tu hovoríme o tíme učiteľov, o všetkých pracovníkoch týchto zariadení, ktorým má v prvom rade záležať na tom, ako odovzdávať prvé semienka viery a svedectvo viery týmto maličkým, ktorých nám Pán Ježiš zveril, keď povedal: „Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne“ (Mt 19, 14), aby do ich srdiečka mohlo byť vkladané to základné semienko Božieho života. Teda, vráťme sa k prvej triede. Ak sa niekto v prvej triede nenaučí základné písmenká a základné čítanie, počítanie, jeho vzdelávací proces sa spomalí a ktovie ‒ vy pedagógovia máte v tomto smere viac skúseností ako ja, tak by ste mi mohli povedať ‒ ak sa tam niečo nezachytí, ktovie, či sa raz niečo aj rozvinie alebo sa bude vo vzdelávacom procese rozvíjať  pomalšie a s väčšou námahou. Ale Pán vám a nám všetkým preukázal veľkú dôveru v nádhernej misii ‒ sadiť semienka večného života už do detských srdiečok. Bez Božej dôvery preukazovanej nám, bez našej viery a dôvery v Boha a vo vedomí, že nám pokrsteným, pobirmovaným, ale aj vysväteným, zasväteným, že Boh nám zveril túto misiu, sa do toho nepustíme, lebo budeme považovať za zbytočné snažiť sa v dobe a prostredí nášho života a pôsobenia „rozdúchavať pohrebu“ tlejúcej viery, ktorá vyzerá skôr ako už vychladnutý popol.

Prirovnanie o rozdúchaní pahreby a popola som použil od Svätého Otca Františka. On nás povzbudzuje rozdúchať pahrebu, oživiť ohník... Ak sa do toho nepúšťame, je to nedostatok našej dôvery alebo je tu niečo iné? No, všetko sa raz ukáže ‒ v čase alebo vo večnosti. Ale to sa už nielenže ukáže, ale všetci, ktorí sme boli pozvaní do tohoto procesu, budeme každý jeden volaní na zodpovednosť, ako sme sa starali o toto rozsievanie a potom o vzrast zasiatych semienok. Aké to bude  krásne, keď budeme môcť počuť nádherné Ježišove slová“ „Dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána“ (Mt 25, 21). Iste, nie je to jednoduchý proces, ale potrebný. Vy rodičia, vychovávatelia viete veľmi dobre, že výchova je vždy to najnáročnejšie, ale je to nezastupiteľné. Hovoríme to práve v dnešný „fatimský deň“, ktorý je o večnosti, a nie o nejakých „hrátkach“ alebo niečom podobnom. Ak to nie je prijaté v našom vnútri, ak sa to berie na ľahkú váhu, tak samozrejme, že aj také veľké tajomstvo ako Fatimské, môže byť spochybnené.

Dnes, keď chcem znova spolu s vami zasvätiť diecézu, všetky cirkevné inštancie (inštitúcie), ale predovšetkým ‒ na odporúčanie Spoločenstva Fatima ‒ deti a mládež, znova otvorme svoje srdcia, pretože nedeje sa tu len nejaký prázdny  úkon, ale deje sa tu otváranie sa nášho vnútra na pôsobenie Božej milosti. Kiežby všetci, ktorí sme už boli označení za zodpovedných, kiežby v prvom rade sme to my všetci dobre pochopili a porozumeli. Lebo nikdy pokiaľ žijeme, nie je nič stratené, všetko je obnoviteľné a Pán Boh pozýva aj nás, aby sme sa zapojili do tohoto procesu a aby ste vy, ako vyznávajúci vieru, siali semienka viery a zapaľovali ohníky viery aj v tých, s ktorými sa denne stretávate. Toto je tak veľmi dôležité a potrebné. Keďže niektorí aj z vás, pedagógov radi chodievate na svätú omšu do „Malého kostola“ tu v Rožňave, teda Kostola svätého Františka Xaverského, neviem, či viete, že to bol školský kostol. Zvlášť z tunajšieho gymnázia tam chodievali pravidelne na sväté omše. To bol školský kostol. Prečo to spomínam? Chcem upriamiť pozornosť na patróna tohoto kostola, na svätého Františka Xaverského jezuitského misionára. Bol pripravovaný na misie, myslím ako náhradník. Potom mu povedali, že pôjdu na misie dvaja. Určenie: Ázia ‒ India, Japonsko, ... a vôbec ktovie, do akých ešte krajín,  kde nikdy nebol, ale jednoducho bolo tam treba ísť na misie. Nakoniec zostal sám. Keď ho svätý Ignác posiela na túto misiu samého, čo mu povie? „Choď, a zapáľ svet.“ Nedá mu iné rady. „Choď, a zapáľ svet.“ A on išiel do úplného neznáma, úplne sám. Ako musel byť nabitý Božou milosťou, že prijal túto misiu a šiel, aby „zapaľoval svet“ silou evanjelia, Kristovou láskou. Aké požehnané dielo cez neho konal  Boh to vieme alebo sa o tom môžeme dočítať.

Bolo by veľmi vhodné, keby ste sa aj vy, milí pedagógovia, každé ráno usilovali zachytiť práve túto výzvu: „choď a zapáľ srdiečko každého jedného dieťaťa, ktoré ti je zverené“. Ale možno treba najskôr prosiť: „Pane, najprv rozfúkaj tú moju pahrebu, aby bol v mojom srdci oheň, ktorý chce zapaľovať a od ktorého by sa mohli chytať ďalšie ohníky, aby horeli v srdciach všetkých tých, ktorých denne stretávam. Toto je veľmi dôležité. Potom veľmi dobre porozumieme, čo nám Svätý Otec odkazuje na tento Rok modlitby, ak máme problém, či sa modlíme veľa alebo málo. Buď sa držíme toho, čo nám odporúča Pán Ježiš a jeho námestník Svätý Otec alebo si stále budeme „stavať“ svoje možno často „vzdušné“ zámky. Svätý Otec František tento rok ustanovil ako Rok modlitby a na 25. a 26. mája ustanovil 1. Svetový deň detí, s témou „Hľa, všetko robím nové“. Teda, vrátim sa k tomu, čo som povedal: nič nie je stratené, všetko je obnoviteľné. „Hľa, všetko robím nové“ (Zjv 21, 5), ale „bezo mňa neurobíte nič“ (porov. Jn 15, 5) ‒ odkazuje Pán Ježiš. A tu sa dostávam k meritu veci. Na tento Svetový deň detí Svätý Otec napísal: „A teraz vám chcem zveriť dôležité tajomstvo. Aby ste boli skutočne šťastní, musíte  sa modliť, veľa modliť a každý deň, pretože modlitba nás spája priamo s Bohom. Napĺňa naše srdce svetlom a teplom a pomáha nám robiť všetko s dôverou a  pokojom.“

My tieto slová Svätého Otca chceme brať veľmi vážne, aj čo sa týka zasvätenia predovšetkým detí a mládeže. A teda ešte raz ďakujem vám všetkým, ktorí ste zorganizovali rannú modlitbu svätého ruženca tu, v škole. Robme naďalej všetko, ako nás povzbudzuje Svätý Otec František, zdôrazňujúc práve silu spoločnej  modlitby, aby ‒ ak znova použijem jeho prirovnanie ‒ sme rozdúchavali tú „pahrebu“, ten už možno „popol“, ktorý akoby už stratil všetky vonkajšie znaky prítomného ohníka. Ale Božou silou, silou spoločnej modlitby sa dá rozdúchať  všetko dobré, aj oheň Božieho života v nás a vo všetkých, s ktorými sa stretávame. Preto už len povieme: Panna Mária Fatimská, svätý Ján Nepomucký a svätý Neit, svätá Hyacinta a svätý František, orodujte za nás! Amen.