Sila Božieho slova na každý deň

4. ned./B - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave (28. 1. 2024)

Ako som spomenul na začiatku sv. omše, pred týždňom bola Nedeľa Božieho Slova, ale my máme neustále upriamovať svoju pozornosť na Božie Slovo, na Ježiša Krista ‒ Slovo, ktoré sa stalo telom (porov Jn 1,14). Slov okolo nás je neúrekom. Na druhej strane, keď začneme hneď v úvode porovnávať skúsenosť z evanjelia, že Ježiš učil ako ten, ktorý má moc; neuniká nám, že tie záplavy, priam „lavíny“ slov, doliehajúce na nás z rôznych strán, povymetajú ľudské mysle. Vidíme, akú veľkú silu má slovo. Už deti sú kŕmené mnohými reklamami, ľudia pozerajú telenovely, i ďalšie programy, ktoré sa snažia priamo alebo nenápadne niečo podsunúť a aj podsúvajú. Niet sa čo diviť, že napokon – takto zahltení, ohúrení ‒ neskonštatujeme: „veď aj toto slovo má moc“. Áno, má moc, lebo vedie človeka aj nedobrým smerom, nedobrou cestou. Vieme, že vlastne každý si dnes môže otvoriť ústa, pretože povieme – veď je to demokracia. Ale potom, keď sa dejú tragédie, lebo niekto postrieľa ľudí, čo je iste veľká tragédia, odrazu sa chytáme za hlavu - ako sa to mohlo stať?! Všade je potrebná určitá kontrola, ale tá kontrola sa veľakrát vzťahuje na určitú skupinu ľudí a nie na všetkých. Tí, ktorí napomáhajú ideológii, tí môžu „trepať“, čo chcú. Ale tých, ktorí chcú hovoriť pravdu, tých treba „odstrihnúť“ a nepustiť k slovu. Nedať im priestor ani v médiách, aby neovplyvňovali masy ľudí.

O tejto téme je dobre hovoriť práve v súvislosti s dnešným Božím Slovom.  Dovolím si povedať, že akoby pokračujeme v Nedeli Božieho Slova, pretože sila Božieho Slova ‒ alebo cez ňu ‒ sa nám Boh približuje, približuje sa v Slove, ktoré sa stalo telom.

Ale začnime poporiadku, prvým čítaním z knihy Deuteronómium (Dt 18, 15-20), ktoré sme dnes počuli. Mojžiš sa obracia na Izraelitov, ktorí sa chystajú vstúpiť do Zasľúbenej zeme a pripomína im všetko, čo sa stalo, ako im Boh dal Desatoro na vrchu Sinaj. Vtedy mali Izraeliti skúsenosť s prítomnosťou Boha, že Boh sa im sprítomnil, a oznamoval svoju vôľu bleskom, hromom, ohlušujúcim dunením, hrozivým tmavým dymom. Keď ľudia podľa týchto znakov vnímali prítomnosť Boha, boli vydesení a kričali: „[Mojžiš], ty nám hovor a budeme ťa počúvať. Nech s nami nehovorí Boh, aby sme nepomreli!“ (Ex 20,19). Boli totálne vystrašení. My sa cítime hrdinovia a mnohí utekajú pred Bohom alebo proti Nemu bojujú, ale keď sa pod nimi zatrasie zem a začnú im padať domy na hlavy a celé staveniská, budovy padajú ako domčeky z karát, už je to o inom. Tak sa nečudujme Izraelitom, že boli vystrašení, keď vnímali prítomnosť Boha ako toho, ktorý je v blesku, v hrome, v dyme, v dunení a tak ďalej. Mojžiš dostáva nádherné svetlo, keď hovorí ‒ vediac, že už dlho nebude s nimi – Boh vám vzbudí proroka. Je zaujímavé, že v iných prípadoch veľakrát svätopisec hovorí v množnom čísle ‒ budete mať sudcov, budete mať kráľov, budete mať ďalších vodcov, atď., ale tu je použité jednotné číslo: „Vzbudím vám proroka. Jeho budete počúvať“. Odrazu aká úľava, nádej, že už to nebudú hromy, blesky, ale prorok, ktorý bude hovoriť.

Boh od tejto chvíle v každom čase nejakým spôsobom vzbudzuje proroka. Či je to muž či je to žena – Debora, Eliáš, Izaiáš, Jeremiáš a ďalší... Počuli priamo čo majú ohlásiť a potom to, čo počuli, ohlasovali Božiemu ľudu. Tu dostávame jasnú predstavu o tom, kto je prorok. My ako pokrstení máme účasť tiež na kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade Ježiša Krista, tak dobre počúvajme, kto je vlastne prorok a čo je jeho poslaním. Povedzme, čo nie je prorok. Prorok nie je veštec, prorok, nie je vykladač kariet. Nie je ten, ktorý by strašil nejakým dymom, bleskom alebo prevádzal ohňom, ako to tiež spomína Sväté písmo - ako obyčaj pohanov. Prorok je ten ‒ a k tomu je pozvaný aj každý pokrstený ‒ aby sa otváral Božiemu slovu, Božej náuke a aby Božiu náuku podával ďalej. Teda ak by som to chcel skonkretizovať, poviem to tak: každý jeden pokrstený otec, mama, vychovávateľ, kňaz, pochopiteľne má poznať náuku Cirkvi a dávať ju ďalej svojím deťom, vnášať do svojej rodiny. Vtedy má účasť na prorockom, kráľovskom a kňazskom úrade, ktorý každý získavame už krstom a potom posilňujeme ďalšími sviatosťami na rôznej úrovni. Preto zaznieva v dnešnom čítaní varovné: prorok, ktorý nebude hovoriť to, čo mu ja hovorím, toho strescem, ten zomrie.

V dejinách, odkedy je tu Cirkev, ale už aj v Starom zákone vidíme, že je veľa takýchto falošných prorokov. Aj v súčasnosti je veľa falošných prorokov, ktorí ešte aj Božiu náuku si vysvetľujú podľa svojho a aj to hlásajú: „Nemusíte brať až tak vážne, čo a ako Pán Boh povedal“. To je znova to pokušenie, ktoré poznáme z raja. Lenže Pán Boh povedal, že kto nebude hovoriť to, čo mu povie, ten zomrie. Nuž ale my, keďže nevidíme, že by Boh „kosil“ falošných prorokov, tak si povieme: Veď nikto neumiera a aké bludy sa hlásajú! Ale že zomrel Boží život v tých rodinách a v tých ľuďoch a že hrozí smrť naveky, to už nás asi veľmi netrápi, pretože berieme všetko len v ohraničení pozemského života, ale pritom zomiera v nás Boží život a môžu zahynúť celé rodiny. A to naveky! Toto je strašné, a veľmi zlé! Ale Boh to rieši. Poslaním svojho Syna na svet napĺňa prisľúbenie, ktoré dal Mojžišovi. „Ja vám vzbudím proroka. Ten k vám už nebude prichádzať s hromami, bleskami, ale svojím slovom on sám ako večné Božie Slovo sa stane telom a bude vám ohlasovať moju náuku ‒ či už výkladom Svätého písma, či tvorbou náuky svätej Cirkvi, ale je veľmi potrebné, aby sme si utíšili svoje srdce a aby sme boli ochotní znova počúvať všetko to krásne, čo nám Boh chce oznámiť pre dobro nášho pozemského i večného života.

Keď sa započúvame do Ježišovho slova, Ježišovho ohlasovania, tak si všimneme, že Ježišova reč nebýva nejaká kvetnatá. Možno prekročím hranicu a poviem, že Ježišove reči nie sú také, za ktoré by sa mohla, mala udeliť Nobelova cena. Ale Ježišove slová sú priame a zrozumiteľné pre učených i jednoduchých ľudí... To je tiež umenie toho kto hlása, aby to isté slovo dokázalo osloviť všetkých. Ale hlavne, Ježišovo slovo je slovo, ktoré má moc, ako sme to počuli v dnešnom evanjeliu. Slovo, ktoré Ježiš ohlasuje, nám odhaľuje pravdu, Ježišovo slovo je žriedlo, svetlo, prináša nádej a radosť, aby nás potom povzbudzovalo k ďalším skutkom a činom, čo je veľmi, veľmi dôležité. Aj človek, ktorý bol opantaný zlým duchom a z ktorého Zlý hovoril, musel skonštatovať: „ty si Syn Boží, daj mi pokoj, lebo keď ty povieš, na tvoje slovo ja musím utiecť.“ To je sila Božieho slova. Diabol to vie a sa trasie. Aj my to môžeme vedieť, aj máme vedieť, ale máme tiež tomu veriť. Toto je dôležité. Teda Ježiš neprichádza s nejakou lavínou slov, záplavou slov, ale prichádza so slovom, ktoré má moc a ktoré môžeme počuť priamo cez Sväté písmo, v kázňach, môžeme čítať vhodné komentáre k Božiemu slovu, môžeme ho odhaľovať v liturgických textoch, v náuke Cirkvi. Jednoducho, tieto slová nie sú výmyslom ľudského umu.

Apoštoli, ktorí boli tiež pisateľmi textov Nového zákona, niektorí písali, dávali na papyrus to, čo už mali prítomné v srdci. Toto je ďalší dôležitý aspekt, ktorý by sme mohli a mali zobrať do úvahy. Svätý Ambróz takto povzbudzoval veriacich k stretávaniu s Ježišom Kristom cez Sväté písmo: „Či by si nemohol Ježiša navštíviť, s Ježišom rozprávať, Ježiša počúvať? Hovoríme s ním keď sa modlíme, počúvame ho, keď čítame Božie slovo.“ Ak sledujete terajšieho Svätého Otca pápeža Františka ‒ nehovorím, že predchádzajúci pápeži veľakrát nezdôrazňovali to, čo teraz chcem citovať u Svätého Otca Františka – počujeme, že nás povzbudzuje a pri jednej audiencii hovorí: „Čo by sa stalo, keby sme venovali toľko času Svätému písmu, koľko venujeme svojím mobilom? Kedy sme nosili Sväté písmo vždy pri sebe?“ Svätý Otec veľakrát povedal: „Noste evanjeliá so sebou.“  Zaujímavé prirovnanie: keby sme toľko času venovali Svätému písmu ako mobilu. Však? Dnes sú také možnosti, že do mobilu sa dá všetko stiahnuť, aj celé Sväté písmo. Spolok svätého Vojtecha tiež pripravil takúto aplikáciu. Aký problém? Keď už nechceme nosiť extra knižku a na mobil sme pripútaní, cez túto aplikáciu sa môžeme denne živiť Božím slovom. „Keby sme vždy mali Božie slovo v srdci, žiadne pokušenie by nás nemohlo oddialiť od Boha“, končí Svätý Otec povzbudenie k stálemu sýteniu sa Božím slovom.

Povzbudenie Svätého Otca Františka je len potvrdením pravdy, o ktorej sme čítali v dnešnom evanjeliu. Ježiš učí a oslobodzuje z otroctva zlého ducha. Božie slovo má aj moc ochrany pred činnosťou Zlého a čím hlbšie je zakorenené Božie slovo v našich srdciach, tým je menšia šanca pre Zlého, aby nás ovládal, čo tiež nie je malý a už vôbec nie zanedbateľný prísľub. Svätý Peter vo svojom druhom liste v tretej kapitole konštatuje veľmi zaujímavé tvrdenie: „A to isté slovo udržiava terajšie nebo i zem“ (2 Pt 3,7). Keď si vezmeme prvé slová Biblie, počujeme: „Boh povedal a stalo sa“ (porov. 1 Gn). Sila Božieho slova: „stalo sa“. Dnes v evanjeliu Ježiš povedal a stalo sa (porov. Mk 1, 21-28). Svätý Peter konštatuje: a to isté slovo udržiava terajšie nebo i zem. Veľmi vzácne slová, ktoré poukazujú na silu Božieho slova. Bola by naozaj veľká škoda, keby táto pravda bola skrytá, tak, ako píše svätý Peter v spomenutom druhom liste, že bola táto sila skrytá posmievačom (porov. 2 Pt 3, 3-6), lebo aj dnes je „x“ posmievačov aj z našich radov. Je im totiž skrytá táto pravda, lebo tak chcú. Keďže im je to skryté, nie je im to zjavené, ale keby chceli, Boh im môže zjaviť silu svojho slova. Sila zjaveného Božieho slova potom mocou Ducha Svätého vchádza do srdca človeka. A to je ‒ ako už bolo naznačené ‒ niečo oveľa viac ako nejaká informácia, ktorá kedysi zaznela v našich ušiach a hoci sa možno aj zakotvila v našej mysli, zvlášť my, ktorým pribúdajú roky, tak už vieme, o čo rýchlejšie zabúdame, ako tomu bolo predtým. Ale čo je v srdci, to ostáva a zvlášť, keď je to tam ukotvené silou Ducha Svätého. Pretože práve táto pravda v našom srdci zakorenená Duchom Svätým buduje, dáva radosť, posilňuje, poháňa vpred. Upevňuje nás v životných situáciách a drží nad hladinou.

Áno, Božie slovo má moc pretvárať naše rodiny, naše farnosti, Cirkev, spoločnosť. Len musíme tomu veriť. Preto som rád, že aj tu, v tejto farnosti sú biblické hodiny každý pondelok na fare. Jednoducho, treba sa stretávať s Božím slovom a dovoľovať mu, aby sa uchytilo, zakorenilo v našej v duši, v našom srdci. Lebo ono má silu! Príklad zo života. Kňaz keď navštevoval v nemocnici chorých, jeden z  z nich ho požiadal o svätú spoveď. Bol dobre pripravený a svätá spoveď trvala pomerne dlho. Po spovedi sa kňaz pýtal pacienta, čo ho priviedlo, aby si vykonal túto priam celoživotnú generálnu svätú spoveď. On vtedy povedal zaujímavý postreh: „Včerajšie slovo evanjelia o poslednom súde.“ Stačila táto inšpirácia ‒ krátka spomienka Božieho slova o poslednom súde, aby sa človek ležiaci na posteli odrazu zamyslel nad sebou. Božie slovo ho zároveň povzbudilo k rozhodnutiu dať do poriadku minulosť svojho života. „Pár riadkov“, neveľká časť Svätého písma možno ho zachránila pre celú večnosť.

Ježišovo slovo nie je nič nehovoriace, nezaväzujúce, prázdne. Ono má moc! Má moc. Dnešné Božie slovo nás pozýva k tomu, aby sme nezabudli, že pred týždňom, teda minulú nedeľu sme slávili Nedeľu Božieho slova. My v tomto slávení chceme neustále pokračovať, nielen v nedeľu, ale každý deň, ako nás k tomu vyzýva a pozýva Svätý Otec František. Zamilujme si Božie slovo, ktoré má moc. Má aj moc vniesť do  nášho života všetko, čo potrebujeme. Amen.