Sila krstu je dôležitá pre život pozemský i večný (5. apríl 2023)

Streda Svätého týždňa/ A - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 5.4. 2023 (v priamom prenose do Rádia Lumen)

Prežívame stredu Svätého týždňa, a povieme: zajtra to začne. Ale čo dnes? Čo dnes robí Ježiš Kristus? Je to akoby čas ticha, tichá streda. V pondelok, sme počuli, že šiel do Betánie navštíviť svojich priateľov - Lázára, Martu a Máriu, ktorá vzácnou masťou pomazala jeho nohy. Ale už v tomto príbehu, ktorý sa odohral v Lazárom dome, vnímame Judášov nepokoj (porov. Jn 12, 1-11). Badáme ho aj dnes (porov. Mt 26,14-25). Keď Ježiš povie: „môj čas je blízko“ (Mt 26, 18), nie všetci celkom rozumejú, o čom hovorí. Najmä, keď Ježiš akoby odvrátil pozornosť od blížiaceho sa utrpenia, ľudovo povedané od prichádzajúcej búrky, keď hovorí o veľkonočnej hostine, o baránkovi, keď dáva apoštolom inštrukcie, kde majú pripraviť veľkonočnú večeru. Pri večeri sú už jeho slová o zrade jednoznačné a označí aj zradcu. Ježiš je však pripravený na chvíle, ktoré budú nasledovať. Na chvíle svojho utrpenia a ukrižovania, lebo tak sa má zavŕšiť dielo vykúpenia. Ježiš je teda pripravený.

Sme však pripravení prijať aj my všetko, čo nám Ježiš získal svojou obetou? O tom uvažujeme aj v našich katechézach o krste, ktorým sa začal náš duchovný život. Práve teraz je najaktuálnejší čas o tom hovoriť, veď zajtra začíname sláviť Sväté trojdnie. Všetky obrady, úkony, symboly nám pripomínajú hlboké tajomstvo našej pripravenosti, ale zároveň aj hlboké tajomstvo prijatého krstu. Budeme počuť o vyvolenom národe utekajúcom z Egypta, ako prechádza zázračným spôsobom suchou nohou cez Červené more, keď sa rozdelili vody. Odvtedy je tento sviatok v židovskom národe najväčším tajomstvom, ale takisto najväčším sviatkom, ako je pre nás veľkonočné tajomstvo Ježišovho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. Ako boli zachránení Židia prechodom cez Červené more, tak aj my sme zachránení  Ježišovou smrťou na kríži. Veľká noc je aj najstarším aj najvýznamnejším sviatkom kresťanského cirkevného roka. Vieme, že úteku Izraelitov z Egypta pre zaťatosť faraóna prepustiť národ, predchádzali egyptské rany. Posledná z nich bola najničivejšia, pretože prechádzal anjel smrti a všetko prvorodené v každom dome Egypťanov prišlo o život. Na dome izraelitov malo byť znamenie krvi baránka. Ak anjel smrti našiel na verajach dverí krv baránka, išiel ďalej. Krv baránka zachraňovala členov židovského národa.

Krv Ježiša Krista vyliata na kríži zachraňuje nás všetkých. Možno nie celkom si to vieme uvedomiť, ale koľkokrát v živote si pripomíname význam krvi. Je pri zrode nového života. Krv je aj tam, keď sa pripomína nejaké oslobodenie. Koľko krvi sa vylialo preto, aby krajina mohla byť slobodná, a múdry je národ, ktorý si ctí všetkých, ktorí vyliali krv za slobodu. Teda veľká udalosť Ježišovej obety už pripomenutá v starozákonnom čítaní o prechode Izraelitov cez Červené more, táto veľká udalosť sa nám znova pripomína počas týchto dní a zároveň nám pripomína, že tak, ako Izraeliti boli zachránení tým, že prešli suchou nohou cez vody Červeného mora, ale už so šancou nového života, každý jeden pokrstený sa stáva novým človekom. V minulosti to navonok výrazne naznačoval aj spôsob krstu, keďže sa krstievalo ponorením krstenca v akýchsi „bazénikoch“ alebo v riekach a po vynorení bol pokrstený už novým človekom, Božím človekom. To hovoríme o krste vodou, ktorý si budeme pripomínať zvlášť na veľkonočnú vigíliu.

V rámci našich katechéz treba povedať aj o krste krvi, ktorým prešli mučeníci, ktorí ešte neboli pokrstení krstom vody, ale mali v sebe túžbu po krste vodou, a pre vieru v Ježiša Krista zomreli skôr, ako sa mohol uskutočniť ich krst. A tak hovoríme o krste krvi, ktorý ich zachránil. Hovoríme aj o krste túžby - o tých, ktorí síce nezomreli mučeníckou smrťou, ale skôr, ako boli pokrstení krstom vody. Aj krst túžby zachraňuje tak, ako krst vody. Túžba v človekovi žiť aj po smrti, hľadajúc nejaký „liek“ nesmrteľnosti, sa veľakrát zopakovala v dejinách ľudstva. S týmto sa aj v súčasnosti stretávame v mnohých knižných a filmových spracovaniach. Sú to rôzne fikcie, až fantazie, nepochopiteľné veci, divíme sa, ako je možné niečo také vymyslieť, len aby sa hovorilo o večnom živote, lebo táto túžba je prítomná v človekovi. Ale hovorí sa pravdivo? Krst dáva základ večného života. No pre tých, ktorí nemohli prijať krst alebo o ňom ani nepočuli, vieme zo Svätého písma, (napr. ako čítame u Ezechiela proroka alebo potom zopakovane v liste Rimanom) aj z náuky Katolíckej cirkvi, že tým Boh vložil do srdca túžbu žiť prirodzene podľa Božích zákonov, teda túžbu žiť podľa svedomia. Tí, ktorým nebolo zvestované evanjelium, budú súdení podľa toho, čo im bolo vpísané do ich srdca, do ich duše.

Možno treba ešte dopovedať, že človek môže byť pokrstený iba raz. Je pravdou, že v rámci kresťanských denominácií k určitému uznaniu krstov došlo nie až tak dávno, a preto sa aj pri prijímaní napríklad do Katolíckej Cirkvi krstilo podmienečne. Ale pokrstiť možno človeka iba raz. Prečo to hovorím? No pretože to nie je vždy jasné. Niekoľko krát som videl v televízii svedectvo istého českého herca, ktorý spomínal na svoj krst. Iste si ho nepamätal, ale mu o ňom rozprávali rodičia. Keď ho priniesli na krst, vtedy kňaz, ktorý ho išiel pokrstiť, keď videl,  kto má byť krstným rodičom, že je to iný veľmi významný herec, tak sa „roztriasol“, a pokrstil dieťa iným menom, akým mal. Preto mu hneď pripomenuli, že povedal iné meno a tak kňaz údajne pokrstil dieťa ešte raz. Nie, to nemôže! Aj keď si pomýlil meno, ten prvý krst je platný, ten druhý je už zbytočný. To platí aj pri sviatosti birmovania, keď birmovanec nepovie zreteľne svoje meno, biskup ho nesprávne zachytí a birmovaného nazve iným menom, aké si zvolil, už je pobirmovaný týmto menom. Zopakovať sa to nedá. Teda krstiť možno iba raz.  Treba to pripomenúť aj v inej súvislosti, napríklad počas pútí do Svätej zeme sa ide k rieke Jordán. Tam niektoré kresťanské donominácie prijímajú druhý krst. Niektorí dôvodia, že je to krst Ducha Svätého.

Tak aj katolíci niekedy podľahnú tejto možno atrakcii a nechávajú sa tiež poliať vodou Jordána na hlavu. Predpokladám, že nejde o zlý úmysel, ale toto je nevhodný úkon. Toto sa robiť nemá, pretože už sme boli raz pokrstení a tento úkon môže kohosi pomýliť, že sa krstí nanovo. Nie, to sa robiť nemá, aj keby niekto hovoril, že je to krst Ducha Svätého. Nie, krst Ducha Svätého je čosi iné. Preto aj v našej Katolíckej cirkvi máme príležitosti, kedy si pripomíname vlastný krst a vtedy kňaz prechádza kostolom a pritom kropí prítomných svätenou vodou. Tomuto pokropeniu môže predchádzať obnovenie krstných sľubov, ako to budeme robiť aj na Bielu sobotu. Avšak kňaz ani biskup nevylieva nanovo vodu na hlavu prítomným v Božom chráme. Pri vstupe do kostola máme kropeničky. Do kropeničky so svätenou vodou veriaci človek vnára svoje prsty a na znak krstu sa touto svätenou vodou prežehná. Je vhodné mať takúto kropeničku aj doma a pri príchode domov aj pri odchode z domu sa prežehnať svätenou vodou.

Obnovu krstných sľubov budeme prežívať na Bielu sobotu. Celý tento úkon začneme obradom svetla, keď sa pred Božím chrámom - ako to býva zvykom - požehná oheň. Svetlo Kristovo! Už to nie je len prechod cez Červené more, ale to je svetlo, ktoré vstúpilo do nášho života a „zapálení“ týmto svetlom máme byť od tejto chvíle aj my. Svetlo Kristovo nám dáva silu v krste. Preto držíme počas veľkonočnej vigílie pri obnove krstných sľubov v rukách zažaté sviece. Zažaté od veľkonočnej sviece, ktorá je symbolom zmŕtvychvstalého Krista, aby sme si pripomenuli svoj krst, ale aj to, že máme účasť na Kristovi, ktorý je svetlom sveta. Aké by to bolo krásne, keby sme si aj doma našli príležitosť, nielen vtedy, keď vypadne elektrina, ale aj inokedy, keď sa rodina zíde, zapáliť hromničnú sviecu a pri nej sa modliť, prípadne si aj obnoviť krstné sľuby a posilniť sa vo viere. Pre niekoho to môže byť iba romantika pri sviečkach. Ale keď sa tam dá tento hlboký obsah, o ktorom teraz hovoríme, a budeme sa dívať na sviecu, ktorá dáva svetlo, teplo a zhára, pričom sa stravuje, tak aj my si pripomenieme, že máme byť svetlom sveta, máme vnášať teplo do našich vzťahov. Ale bez obety život nejde. Aj z nás ubúda pri prinášaní obetí.

K tomu všetkému ešte treba rozhodne dopovedať že, ak sme boli raz pokrstení, už sa krstu zbaviť nemôžme. Aj v súčasnosti prebiehajú pokusy ľudí - píšu na faru, na biskupský úrad, že chcú byť vypísaní z  Cirkvi. Niekedy uvedú aj to, že tým sa chcú zbaviť krstu. Krstu sa nedá zbaviť. V priebehu dejín napríklad boli aj také snahy, iniciatívy, že ľudia sa nechávali polievať býčou krvou. Asi si mysleli, že keď budú poliati krvou býka, že zmyjú zo seba krst. Nie! Pokrstiť sa môžeme dať len raz a sme pokrstení naveky. Krst nám vtláča do duše nezmazateľný znak, ktorý s nami ide do večnosti - či už na našu oslavu alebo na našu hanbu. To záleží od toho, ako sme ho prežívali počas života. Jednoducho, krstu sa nezbavíme. Samotnému krstu predchádza zloženie krstných sľubov, ktoré odriekajú rodičia a krstní rodičia. Pri dospelom človeku hovorí sám krstenec. Znova treba odhaliť silu svedectva krstných sľubov, lebo tá sila pramení v krste.

Možno ste počuli známe meno rehoľnej sestry Briege McKenna, ktorá v knihe Sila sviatostí podáva krásne svedectvo matky na Floride, ktorej syn sa vzdialil od Cirkvi. Odvrátil sa od nej a mnoho rokov ani jeho mama o ňom nepočula. Jedného dňa sa kňaz pýtal tejto, pre svojho syna utrápenej matky: „Je váš syn pokrstený?“ Odpovedala: „Áno, určite je pokrstený.“ Kňaz videl, ako ju bolí, že sa syn stratil jej, aj Cirkvi. „Teda viete, čo máte robiť“, povedal jej. Ona pochopiteľne zostala najprv prekvapená. Vtedy jej kňaz hovorí: „Vyhľadajte si formulu krstu, celý krstný obrad, prečítajte si ho a v mene svojho syna obnovte krstné sľuby. Obnovte sľub, že sa zriekate satana a všetkých jeho zlých skutkov. Robte tak pre svojho syna vždy, keď sa budete za neho modliť. Žiadajte o silu sviatosti jeho krstu, poproste Krista, ktorý vidí vášho syna, nech je kdekoľvek na svete, aby v ňom pôsobila milosť krstu.“ O tri týždne, uprostred noci tento chlapec zavolal svojej mame. Vzlykal: „Mami, neviem, ako mám opísať to, čo sa mi stalo.“ Potom jej vyrozprával, ako stretol v obchode niekoho, kto ho pozval na modlitbové stretnutie. V tejto atmosfére znova objavil svoju vieru. Mama si uvedomila, že sa to stalo v čase, keď modlitbou obnovovala krstné sľuby za svojho syna a znova ho takto prijímala do Božej rodiny.

Milí bratia a sestry, uveriť v silu krstu a v silu krstných sľubov nejde bez viery v zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Bez tejto viery - ak neuveríme, že Ježiš vstal z mŕtvych - neuveríme ani tejto sile. Izraeliti boli zachránení prechodom cez Červené more. Pokrstení ako jednotlivci sú zachraňovaní, sme zachránení v krste. Ale nie pre pozemskú kariéru, ale pre večný život. Keď sa modlíme Verím v Boha, a modlievajme sa túto modlitbu; a to najlepšie tak, že pomaly opakujme 12 článkov našej viery, aj sa pýtajme, či osobne veríme týmto článkom viery. „Tretieho dňa vstal z mŕtvych.“ Či tomu verím...?! Tieto dni, ktoré sú pred nami, nás vedú k hĺbke tajomstva našej viery. Lebo to má dôsledky aj pre pozemský život. Vernosť krstným záväzkom to nie je o tom, že súd určí, či sa niečo stalo alebo nestalo. Veď nesprávnym rozhodnutím súdu aj nepravda, aj klamári zvíťazia, lebo „súd rozhodol“. Každý vie, či verí a každý vie, či žije podľa Desatora; to vie každý. Kto nevie, nech si znova prečíta Desatoro. Kto nevie, aká je jeho viera alebo len to tak „odflinkne“, nech si prečíta 12 článkov modlitby Verím Boha, či naozaj verí náuku, ktorú nám priniesol Ježiš Kristus. To všetko sa potom prejavuje aj na našom osobnom pozemskom živote, a vnáša sa to do života spoločnosti.

Viem, že sv. Pavol to opísal tak nábožensky, že to človek niekedy ťažšie prijíma alebo aj nemusí prijať. Keď hovorí o skutkoch tela a o skutkoch ducha. Ale toto sa deje. Ak nežijeme svoj krst, vtedy žijeme skutkami tela, ktoré vymenoval sv. Pavol v liste Galaťanom: „A skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné“ (Gal 5,19-21). Kto by si prečítal túto piatu kapitolu listu Galaťanom, viem, že mnohí by povedali: už nehovorte o smilstve, nehovorte o nejakej  nečistote. Nie každý by to prijal všetko. Ale každý by prijal, že je to pravda, keby mu niečo z toho niekto robil  iný, keby sa niekto naňho hneval, vyvolával nejaké rozbroje, ničil rodinné šťastie... Toto sa vnáša do spoločnosti. Ako pokrstení sme povolaní žiť skutkami Ducha, a sv. Pavol menuje aj tieto: „Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet“ (Gal 5, 22-23). To je všetko krásne.

Krst naozaj nie je len o kostole, je o reálnom živote - ako pozemskom, tak aj večnom. Teraz to vidieť. Teraz v našom živote to vidieť, ako žijeme svoj krst a ako ho prežívame v každodennom živote, poslaní, zamestnaní, v spoločenstve Cirkvi. Vo večnosti budeme vidieť naveky, ako sme žili na tejto zemi. Amen.