Sv. Ján Nepomucký – svedok pravdy a vernosti

Sv. Ján Nepomucký – sviatok patróna Rožňavskej diecézy ‒ príhovor Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v biskupskej kaplnke Povýšenia svätého Kríža, za účasti zamestnancov BÚ 16. 5. 2024

Včera (15.5.2024) našou krajinou otriaslo čosi hrozné. Nemožno sa zmieriť s tým, aby sa konali atentáty.  Odsudzujem tento atentát na pána premiéra a večer som sa za neho pomodlil svätý ruženec. V prvom rade je človek a žiadnemu človekovi sa nesmie siahnuť na život. Ľúto mi je aj toho nešťastníka, čo vykonal tento čin. Filozofická disciplína fenomenológia vysvetľuje, že nie vždy vidíme jasne do  situácií a okolností života, nakoľko skutočnosť a pravda sú prekryté spôsobmi, ktoré navádzajú človeka narýchlo urobiť záver. Veľakrát to, čo sa nám navonok javí krásne, usmievavé, milučké, môže zakrývať strašne veľa zloby. Treba správne rozlišovať a hodnotiť, avšak zjavné násilie je vždy neprijateľné.  

Prečo to spomínam? Jednak aj z nášho spoločenského diania, ale aj preto, že dnes je v našej diecéze sviatok svätého Jána Nepomuckého, patróna  diecézy. Môžeme sa na neho a na to, čo sa s ním stalo, dívať najskôr „zbožne“, ako na obeť spovedného tajomstva. Dokonca dlhý čas bolo tvrdenie, že sa zachoval jeho jazyk preto, že neporušil spovedné tajomstvo. Tak sa vlastne sila pevnosti jeho charakteru a vernosti mlčanlivosti jazyka ohľadne spovedného tajomstva, v podobe tejto relikvie zachovala do dnešného času. Keď tu, v Rožňave bol pred časom ‒ dnes už brnenský diecézny biskup ‒ Pavel Konzbul, prišiel práve v čase sviatku svätého Jána Nepomuckého, večer mal v katedrále svätú omšu. V homílii okrem iného spomenul, že najnovší výskum nehovorí o zachovaní relikvie Jánovho jazyka, ale o tkanive ‒ pravdepodobne z mozgu. Nuž, či je to tak alebo onak, to nie je dôležité ‒ čo sa týka charakteru a svätosti sv. Jána. Dostávame sa alebo sa posúvame trochu ďalej aj k tomu, čo nám ponúkajú historici v súvislosti s mučeníckou smrťou sv. Jána Nepomuckého. Ponúka sa nám pohľad, ktorý bol vtedy, ktorý je dnes a ktorý bude aj v budúcnosti. Šlo tu nielen o spovedné tajomstvo, ktoré bolo u kráľa Václava IV. zámienkou, ale išlo o majetky Cirkvi a o nezlomný charakter kňaza Jána Nepomuckého. Ako na to išiel Václav IV.? Svedectvo o vtedajšej situácii vydal arcibiskup Ján z Jenštejna. Bolo to v minulosti, ale je to aj v súčasnosti a bude aj v budúcnosti. Nepriatelia Cirkvi podobným spôsobom ako Václav IV. v každom čase postupujú podobne. Vždy boli určité skupiny, ktoré cez spolupracovníkov okolo biskupa sa snažili presadiť a presadzovať svoje myšlienky, či išlo o majetky, či išlo o niektoré ďalšie ťahy. Vždy boli takí, sú, aj budú. Toto je realita života, teda to je tá „politika“ života, a je treba, aby sme reálne videli veci a súvislosti a jednoducho aj z toho hľadiska ich vedeli ohodnotiť. Ján Nepomucký nebol tým, ktorý podľahol lákadlám a tlaku. On zachoval jednotu s biskupom a chránil duchovné aj hmotné hodnoty Cirkvi; a tak zaplatil za to svojím životom. Ján dokázal podstúpiť pre vernosť Bohu a Cirkvi aj mučenícku smrť. Lebo lásku k Bohu a vernosť mal v sebe, vo svojom srdci. Ak si aj nevieme priznať, že v našom vnútri nie je niečo v poriadku, pred Pánom Bohom sa ukáže vždy holá pravda. Vonkajší prejav by mal vyjadrovať to, čo nosíme vo svojom vnútri.

Ďakujeme za svedectvo svätého Jána Nepomuckého, ktoré sa mi stalo pochopiteľne blízkym. Dnes je deväť rokov, čo sa napĺňa moja pastierska služba v tejto diecéze. Keďže som na začiatku býval ešte v rohu rezidencie, videl som z okna na námestie a v deň slávnosti môjho uvedenia do úradu (16.5.2015) som sa díval z okna na prichádzajúcich ľudí. Samozrejme, zamýšľal som sa nad všeličím. Ďalšie moje kroky v práve prijímanej službe, až po dnešný deň som si nedokázal predstaviť. Milo ma však prekvapilo, keď svojho času som si uvedomil, kedy bol vlastne Ján Nepomucký umučený. V roku 1393. No dobre, ale ktorý deň? 20. marca, čo je deň mojej biskupskej vysviacky. Ďalší spoločný prienik s týmto svätcom, ktorý iste čosi naznačuje a dáva aj novú silu v tom všetkom, čo prichádza. Čím prechádzam aj spolu s vami, za čo vám chcem všetkým poďakovať. Naozaj si uvedomme, že to, čo bolo kedysi, je aj teraz a bude aj ďalej, lebo človek je náklonný k zlému, ako vidíme aj z včerajšej nešťastnej udalosti. Niektoré veci vidíme veľmi zreteľne a vieme veľmi okamžite zareagovať, ale niektoré veci sú tak uhladené a tak skryté za pekné úsmevy, za biele košele, za pekné kravaty a dobré kontá o tých veľakrát nevieme ‒ a pritom sa deje veľa špinavostí a zla.

Na druhej strane, koľko máme chvála Pánu Bohu aj v našej diecéze veľakrát nepoznaných ľudí, ktorí v skrytosti modlitby, osobných obiet, svedectvom života a všeličoho ďalšieho v podobe hoci malej či veľkej pomoci, ktorá súvisí s náboženským životom, prispievajú do „pokladnice“ spoločného dobra našej diecézy. Na všetkých vás, i týchto ľudí v dnešnej chvíli výročia mojej pastierskej služby v diecéze chcem ďakovať, pretože Boh nám dáva nesmierne veľa. Dáva nám aj veľa skúšok, to je pravda, ale dáva nám aj nesmierne veľa a zvlášť opakujem, že si cením mnohé práve tieto skryté obety, modlitby, o ktorých sa nehovorí, ktoré nevidno, ale sú. Sú tu a prichádzajú od ľudí, ktorí za pekný, uhladený zovňajšok neskrývajú postranné úmysly, lebo ich nemajú, ale sú sami sebou a vychádza z nich dobro, ktoré majú vo vnútri. Nech Pán prijme dary z „pokladnice“ nahromadeného duchovného bohatstva všetkých dobier jednoduchých ľudí. Amen.