Televízne duchovné cvičenia: 1. katechéza: Mariánska epocha (27.3.2017)
Televízne duchovné cvičenia vedené Mons. Stanislavom Stolárikom
1. katechéza 27. 3. 2017 z cyklu „Kroky viery: S Máriou za Ježišom“
Téma: Mariánska epocha
Teším sa na túto duchovnú obnovu, nad ktorou bdie svojou starostlivou rukou a ešte viac milosrdným srdcom Panna Mária z Fatimy. Jej chceme zveriť naše zamýšľania, naše povzbudenia a vôbec to všetko, čo nám Duch Svätý ešte doplní k tomu, čo bude povedané. Na úvod sa môžeme pomodliť prosby k Fatimskej Panne Márii a poprosíme ju o sprevádzanie našej duchovnej obnovy.
Prosby k Fatimskej Panne Márii
Milí bratia a sestry, aj cez túto modlitbu sme mohli vycítiť, že nielen prosíme o orodovanie Panny Márie počas tejto duchovnej obnovy, ale koľko ďalších úmyslov, aj tých, ktoré majú televízni diváci vo svojich srdciach, ale ktoré sú aj veľkými problémami celého sveta, koľko týchto úmyslov sme teraz vyslovili a vložili do Srdca Panny Márie vo veľkej nádeji a dôvere, že ona je tá, ktorá nám chce neustále pomáhať. Zamýšľame sa nad storočnicou Fatimského posolstva. Fatima - ako taká - od svojho počiatku vyvolávala určitý záujem, u niektorých údiv, u niektorých odpor, u mnohých senzáciu a zvlášť potom, keď ešte stále nebolo otvorené tretie tajomstvo zo zjavenia, stále zneli vyslovené i nevyslovené otázky mnohých: Čo je obsahom tohto tajomstva? Novinári, samozrejme, aby mali o čom písať, museli aj vymýšľať, čo všetko by tam bolo najlepšie dotvoriť, aby to ľudí zaujímalo.
Keď sa odrazíme od tohto konštatovania, k čomu prídeme? Fatima - ako miesto, ako posolstvo, ktoré nám tu bolo dané - práve aj pri tejto storočnici veľmi priťahuje, púta, pozýva, oslovuje. Ale ako? Pozrite, môžeme na túto tému robiť vedecké konferencie na renomovaných univerzitách, rôzne sympóziá môžu byť robené možno po príklade tém, ktoré sa dotýkajú životov svätcov. Ale tí, ktorí budú prednášať, nie všetci musia byť veľmi zanietení a oslovení príkladmi tých, o ktorých hovoria. Mnohí to budú brať čisto akademicky. Teda akoby sa ich to nedotýkalo, hoci zhromaždeného materiálu a argumentov môže byť neúrekom. My sa chceme takémuto postoju ubrániť. My chceme byť naozaj tými, ktorí sa chcú nechať vtiahnuť do tohto tajomstva a čo možno najlepšie a najviac porozumieť, o čo tu vlastne ide.
Použijem jedno starozákonné prirovnanie - ako pozvanie. Známy príbeh o Neomovi a jeho korábe (porov. Gn 6, 13 - 22). Noe stavia koráb veľmi dlhý čas. Pripravuje sa z Božieho vnuknutia na to, že príde veľká potopa. Ale robí to v kraji, kde - dá sa povedať - vody niet. Preto zožne veľa posmechu, možno aj vyhrážok, ktovie čoho všeličoho ďalšieho, ale jednoducho Noe neprestáva a pripravuje koráb na záchranu tých, ktorých mu Boh určí. Dá sa povedať, že aj my, keď sa dívame na Pannu Máriu, môžeme ju považovať za „záchranný koráb“, do ktorého sme pozvaní vstúpiť. Je tu však jeden zaujímavý rozdiel, lebo Noe dostal príkaz, koho si má vybrať. Ale do Máriinho „korába“ môže vstúpiť každý jeden z nás. Tu nie sme limitovaní, tu nie sme ohraničení, tu je len na nás, či prijmeme toto oslovenie a pozvanie a či do Máriinho „korába“ vstúpime.
V tomto svete, ktorý sa možno díva na Máriin „koráb“ s výsmechom, s neporozumením, podceňovaním a s ďalšími negatívami, my sa chceme na tento „koráb“ dívať celkom inak a my doňho chceme spolu s ostatnými vstúpiť a tak odpovedať na Máriino pozvanie. Lebo Máriino oslovenie celému svetu aj spred 100 rokov vo Fatime, hovorí o ničivej „potope“, ktorá mala prísť a prišla. Aj ďalšie mariánske zjavenia akoby znova hovorili o ničivej „potope“, pochopiteľne v rôznych podobách. Prvá - Bohom ohlásená potopa - potopa sveta - prišla, lebo ľudia sa nechceli obrátiť. Teraz, v našej dobe, Panna Mária isto nie je tá, ktorá by len neúčelne zavádzala, klamala, strašila, ale je Matkou, ustarostenou o svoje deti, ktorým hovorí: „Toto sa stane ak sa neobrátite, ak nebudete konať pokánie. Teda to sa nemusí stať! Ale situácia je pravdepodobne taká, že my môžeme už len zmierniť mnohé hrozby, ktoré prichádzajú z neba v dôsledku hriechov ľudí. Ale tým, že vstúpime do Máriinho „korábu“, môžeme veľa získať pre seba a veľa vyprosiť pre svojich drahých, ale aj pre celý svet. A preto je veľmi dôležité, aby sme do tohto korába vstúpili všetci.
Oslovujem v tejto chvíli rodičov, aby vzali do týchto Máriiných „korábov“ svoje deti, aby sme si nemysleli, že aj mariánsku úctu alebo aj samotnú vieru v tomto korábe záchrany, žeby sme mali rozvíjať bez detí. Kdežeby! Nepodceňujme, že práve už tam, do detského srdiečka treba vkladať potrebu dôležitosti viery a mariánskej úcty. Napríklad, vždy je pre rodičov aktuálna otázka, na ktoré školy dať svoje deti? Na cirkevné, štátne, súkromné? No, pozrite, ak vám záleží na formácii detí, aby boli v korábe, v ktorom nájdu ochranu a ktorý pláva správnym smerom, tak ja si myslím, že odpoveď je: vyhľadávať cirkevné školy. A možno predpokladať, že tu sa na to dieťa čosi nalepí. Poznáme slovenské príslovie: Kto chodí do mlyna, ľahko sa zamúči. Tak je samozrejmé, že aj na nás sa „lepí“ z miesta, z prostredia, ktoré navštevujeme, a to, čo sa nalepí, to pôjde so mnou celý život. Už teraz kominárov veľmi nevidíme, ale vieme, že kto sa mihne okolo nevyčisteného komína, nalepí sa neho niečo zo sadzí. Takže keď budeme chodiť okolo niečoho nečistého, tiež sa to na nás nalepí. Mnohí rodičia chcú vidieť zo svojich synov hokejové hviezdy, dávajú ich na hokejové školy. A či všetci chlapci budú hrať NHL? Možno ani našu Extra ligu. Ale tá vízia tu je: vytrénovať týchto chlapcov - priviesť ich k potrebným návykom, k žiadanej pravidelnosti, sebadisciplíne... to iste nie je zlý úmysel.
Ale prečo, keď vidíme, čo sa deje vo svete, keď vidíme, v akom prostredí žijeme, prečo neprehĺbiť mariánsku úctu? A zvlášť, keď vidíme a počujeme, dennodenne sa na nás valia správy nie veľmi optimistického charakteru, skôr pochmúrneho, no prečo nehľadáme pomoc tam, kde sa nám ponúka? Veľmi rád prečítam v tejto chvíli z 12 kapitoly Knihy Zjavenia sv. apoštola Jána, o nádhernej žene. Tento opis poznáme: “Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd. Bola ťarchavá a kričala v bolestiach, lebo mala rodiť. A bolo vidieť aj iné znamenie na nebi: Veľký ohnivý drak; mal sedem hláv a desať rohov a na hlavách sedem diadémov; jeho chvost zmietol tretinu nebeských hviezd a vrhol ich na zem. A drak sa postavil pred ženu, ktorá mala rodiť, aby zhltol jej dieťa, len čo ho porodí. I porodila syna, chlapca, ktorý má železným žezlom panovať nad všetkými národmi. ... Na nebi sa strhol boj: Michal a jeho anjeli bojovali proti drakovi..... A veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satan, čo zvádzal celý svet, bol zvrhnutý; ... Drak sa na ženu nahneval a odišiel bojovať s ostatnými z jej potomstva, ktorí zachovávajú Božie prikázania a majú Ježišovo svedectvo“ (Zjv 12, 1 – 17).
Toľko citát. Ten drak, ako vieme, to sú všetky nepriateľské mocnosti, ktoré povstávali v priebehu dejín a stále povstávajú proti kresťanom. Pápež František niekoľkokrát povedal, že nikdy nebolo tak mocné prenasledovanie kresťanov ako v súčasnosti. Prenasledovaných kresťanov odhaduje na 100 000 000. To je veľké číslo. Ale tou ženou, ako hovorí bl. pápež Pavol VI., je nádherná žena, preblahoslavená Panna Mária, Matka všetkých ľudí. Krásne označenie. Tá žena, ktorá chce pomôcť nám všetkým, žena z Apokalypsy. Keď hľadáme odpoveď ako si vysvetliť, že Mária prichádza s pomocou, v ponúkanej pomoci, možno skôr, ako pristúpime k téme, že žijeme mariánsku epochu, spomeniem nádherný príklad, ktorý všetci poznáme: Panna Mária z Guadalupe. Rok 1531, Juan Diego, svätec, ktorému sa zjavuje Panna Mária. Neobvyklý čas, neobvyklé ruže, jednoduchý človek. Dodnes existuje tento obraz, ktorý má teplotu ľudského tela, a pod srdcom Matky cítiť tlkot srdca dieťaťa; v Máriiných očiach je obraz, ako Juan Diego dáva ruže biskupovi..., to všetko svedčí o tom, s akou záchranou prichádza pre tento pohanský svet Panna Mária - do tejto časti sveta – strednej a južnej Ameriky. Z historického hľadiska je zaujímavé, že v tom čase v Európe prebiehala reformácia. A dá sa povedať, že koľko ľudí z katolicizmu odíde k protestantom, toľko z mexických indiánov sa stáva kresťanmi. To sú zaujímavé momenty, prostredníctvom nich som chcel povedať, že Panna Mária prichádza na pomoc!
Aby sme začali rozvíjať tému mariánskej epochy, možno by bolo vhodné začať - a nie je to môj výmysel, to je zhoda viacerých mariológov – teda začať zjavením z 27. novembra (1830) v kaplnke Dcér kresťanskej lásky na ulici Rue du Bac v Paríži. Sv. Katarína Labouré a známa zázračná madailonka, ktorá je chvála Pánu Bohu rozšírená po celom svete. Dá sa povedať, že do tohto času, teda do roku 1830, nie sú zaznamenané toľké mariánske zjavenia, ako po ňom. Či sú to: Lurdy, Fatima, La Salette, potom zjavenia ozaj po celom svete... Jednoducho, Mária vidiac, ako satan dostáva so svojou mocou stále väčší priestor v ľudských srdciach a v ľudskom spoločenstve, prichádza na pomoc, chce byť prítomná a chce byť blízko. Sv. Kataríne Laboure sa ukazuje, ako drží zlatý glóbus a oči má pozdvihnuté k nebu. Tento glóbus predstavuje celý svet, zvlášť Francúzsko a každého človeka osobitne. Panna Mária drží celý svet v ruke. To, že sa zjavuje v Paríži a zvlášť hovorí o Francúzsku, nás neprekvapuje. My sa v našich úvahách ešte viackrát stretneme s tým, prečo Pán Boh skrze Pannu Máriu venuje tak veľkú pozornosť práve tejto krajine. To je veľmi zaujímavé.
Aj v tomto zjavení je to práve tak. Panna Mária Kataríne hovorí: „Pozri“, sv. Katarína vidí na jej prstoch prstene, z ktorých vychádzajú lúče. Prstene sú ozdobené drahými kameňmi. Niektoré žiaria viac, niektoré menej. „Pozri, tieto lúče sú symbolom milostí, ktoré zosielam tým, ktorí ma o ne prosia. A tie, ktoré nežiaria, predstavujú milosti, o ktoré ľudia zabúdajú prosiť.“ Na základe toho dostáva potom sv. Katarína Labouré, dalo by sa povedať: poslanie šíriť zázračnú medailu a dostáva prísľub: osoby, ktoré ju budú nosiť, dostanú mnohé milosti. Nesmierne milosti obsiahnu tí, ktorí ju budú nosiť s dôverou. Teda nie je to len nosenie pre nosenie. Iste, Matka Božia, Panna Mária, tak ako každá jedna milujúca mama má celkom iné kritériá prejavu lásky, ako tí, ktorí mamami nie sú. Ale ten, kto nosí s dôverou túto medailónku, tomu prisľubuje zvláštnu ochranu a zvláštnu pomoc a tomu človekovi sa dostáva veľkej útechy. Potom, keď prichádza rok 1917 a Fatimské zjavenia, pápež Pius XII. neskôr označuje práve tento rok 1917 ako začiatok, alebo taký prelomový čas mariánskej epochy, ktorý začal práve tým rokom 1830. Zjavenia sú intenzívnejšie, keď zlo vo svete dostáva oveľa väčší rozmer. A prichádza Fatima. Fatima – kde deti – František, Hyacinta a Lucia, malé deti, ktoré poriadne nevedia ani čítať a písať, ktoré ani poriadne neovládajú katechizmus, dostávajú celkom jednoduchý, zrozumiteľný, ale náročný odkaz pre celý svet: zástupné alebo zmierne sväté prijímanie na prvú sobotu v mesiaci, predovšetkým zasvätenie sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, dôležitosť modlitby sv. ruženca a pokánie.
Všetko prišlo tak odrazu, ale Panna Mária sa zjavila v tej správnej chvíli, lebo iste sú nám známe udalosti okolo celkového diania v celom svete v tom čase - koniec Prvej svetovej vojny, ale aj veľká morálna bieda ľudí, ktorí ak sa neobrátia, je predpoveď ďalšej a oveľa hrozivejšej vojny - Druhej svetovej. Ale Panna Mária pozná úmysly diabla, jeho úskoky, ale pozná i zámery Boha – spasiť svet, preto ona prichádza, aby nám pomohla. Mohli by sme ďalej menovať mariánske zjavenia, iste známe a obľúbené aj mnohým televíznym divákom. Mnohí sa pýtajú, prečo ešte niektoré mariánske pútnické miesta - takto už považované medzi ľuďmi - prečo ešte nie sú aj Cirkvou potvrdené. Ak údajne tam pokračujú ďalej zjavenia, tak Cirkev ešte nemôže vysloviť svoje záverečné slovo. Ale na tých miestach, ktoré už sú schválené ako miesta modlitby, vidíme veľký počet tých, ktorí sa chcú modliť, prijímať sviatosti a to je veľká vec.
Možno treba spomenúť aj šírenie úcty k Matke všetkých národov, t.j. zjavenia v Amsterdame, v rokoch 1945 - 1959, ktoré schváli diecézny biskup Punt 31. mája 2002, takže to už dostáva punc diecéznej úrovne. Obrázok Panny Márie Matky všetkých národov s modlitbou, zobrazuje Pannu Máriu, ktorá stojí už nie na hlave hada, ale na zemeguli, lebo „hada“ už porazila, a teraz stojí ako Víťazná, ako tá, ktorej Nepoškvrnené Srdce zvíťazilo. Tento obrázok sa šíri po celom svete, vo veľkej úcte a dôvere medzi veriacimi, ale čo je podivuhodné - nielen medzi katolíkmi, ale aj medzi protestantami, medzi moslimami, hinduistami, atď., teda medzi všetkými ľuďmi. Ľudia potrebujú pomoc, útočište, oporu, záchranu. A tú dáva Boh, Syn Panny Márie prostredníctvom svojej Matky, ktorá prichádza z Božieho poverenia ako Matka a Kráľovná.
Poukážem ešte na zjavenia v hlavnom meste Egypta v Káhire – presnejšie v jeho časti, ktorá sa volá Zeitoun. [Zjavenia Panny Márie v Zeitoune je označenie pre sériu záhadných udalostí, ku ktorým došlo v Zeitoune (súčasť egyptskej Káhiry) 2. apríla 1968 a ďalej v trojročnom období do 29. mája 1971. Zjavenia v Zeintoune patria k najznámejším a najpozoruhodnejším mimoeurópskym mariánskym zjaveniam. Jedinečné je predovšetkým vďaka skutočnosti, že sa udialo v dominantne moslimskej zemi a mimo katolíckeho prostredia. (Preložené z internetu.)]
Je to v rokoch 1968 - 69, keď sa Panna Mária zjavuje pred krížom na kupole koptského chrámu Panny Márie. Mnohí si mohli myslieť, že je to nejaký tieň alebo nejaká hra svetla, alebo niečo podobné. Ale k tomuto miestu začínajú prúdiť odrazu veľké zástupy. A keďže aj zo zemepisu vieme, že Káhira je zasadená do moslimského sveta, ale sú tam aj pravoslávni, grécko-ortodoxní kresťania, koptskí, židia, moslimovia, množstvo neveriacich atď., napriek rozdielnym vierovyznaniam putujú na toto miesto zjavenia Panny Márie. Zjavenia niekedy trvali dokonca až osem hodín, čo nebolo zanedbateľné a nie je zanedbateľné. Je tiež nádherné svedectvo protestantského pastora o týchto zjaveniach: „To čo som videl, neboli žiadne tiene. Prišli státisíce ľudí z dedín a miest, všetci aj moslimovia si rozložili svoje prestieradlá a modlitbové koberčeky na ceste a spievali hymny k úcte Panny Márie. Spoločne sa modliť - to sme nerobili ešte nikdy! Prinajmenšom nie verejne!“ Je to potvrdenie, už nielen ekumenického uznania tohoto zjavenia, ale priam medzináboženského, čo je ešte, dá sa povedať, vyšší štatút.“ Všetci, ktorí mohli byť očitými svedkami tejto udalosti, vydali svedectvo o pravdivosti tohto zjavenia: koptský patriarcha, rímskokatolícky kardinál, vodca evanjelických kresťanov v Egypte, hlava grécko-ortodoxnej obce, moslimský predstavený a dokonca egyptská vláda. Nápadným veľmi pozitívnym dôsledkom bolo silné náboženské hnutie a vzájomné porozumenie, ktoré v minulosti nebolo poznané a bolo to v čase, keď bolo napätie medzi Egyptom a Izraelom a hrozila doslova Tretia svetová vojna. Iste, aké je to zvláštne, ale pozrite, že znova do takého prostredia napätia prichádza Matka Božia a ako dokáže zjednocovať ľudí. Ako je dobre, keď dokážeme zachytiť túto ponuku.
Poďme na iný kontinent, poďme teraz do Japonska - do Akita, o ktorom tiež mnohí, aj diváci už počuli a vedia. Zjavenie Panny Márie. 101-krát sa v roku 1973 a v ďalších rokoch zjavila a 101-krát plakala. Je znázornená ako Matka všetkých národov a priamo pred biskupovými očami z rany na pravej ruke sochy Panny Márie dokonca kvapkala krv. Z rany vytekala tekutina príjemnej vône. Početné medicínske a chemické rozbory potvrdili pravosť a nadprirodzený pôvod týchto fenoménov. Biskup Ito cirkevne uznal tieto posolstvá. O posolstve, ktoré odznelo v Akite, hovorí priama účastníčka, nepočujúca sestra Agnes Sasagawa. Hovorí o utrpeniach, ktoré prídu na ľudstvo, keď odmietne obrátenie. Teda toto si všimnime – tu nie je strašenie, tu je výzva: toto príde, bude, ale ak sa zmeníte, nebude. Hovorí, čo počula: „Ako som Ti povedala už skôr, ak sa ľudia nebudú kajať a nepolepšia, nebeský Otec uvalí na celé ľudstvo strašný trest. Jediné zbrane, ktoré nám zostanú, sú ruženec a znamenie, ktoré vám zanechal Syn. Denne sa modlite ruženec.“ Ďalej hovorí aj do našich kňazských radov alebo cirkevnej štruktúry alebo vôbec celého organizmu života Cirkvi, že spochybňujúce myšlienky potrebnosti modlitby preniknú na najvyššie miesta a tí, ktorí budú chcieť byť verní - od laikov až po možno kardinálov - budú nejakým spôsobom aj posmievaní. Viete, ale to sme znova pri tom korábe – či je to Noemov alebo Máriin „koráb“. Tam, kde sa buduje záchrana, okoloidúci sa divia, ale sa aj vysmievajú... Ale záchrana je naozaj v Márii. Otázka pokánia je stále dôležitá. Emeritný pápež Benedikt XVI., ešte ako prefekt Kongregácie pre náuku viery, sa o tomto posolstve vyjadril nasledovne: „Posolstvo z Akity je v podstatných veciach obsahovo identické s posolstvom z Fatimy.“ Teda to isté, čo vo Fatime.
Znova sa vraciame k tomu „AK“ - ak sa zmení človek, ak sa zmení spoločenstvo, toto nepríde. Máme dôležité odkazy už v Starom zákone. Poďme do Druhej knihy kroník, kde čítame, ako kráľ Jozafat, keď bol ohrozovaný susednými národmi, rozhodol sa obrátiť na Pána a vyhlásil v celom Judsku pôst. Júdovci sa zhromaždili odprosovať Pána a Pán im pomohol. Dosiahli Pánovu ochranu aj v tomto vojenskom probléme (porov. 2 Krn 20, 1 - 30). My sa mnohokrát nechávame vytesňovať len medzi múry kostola. Ale sila modlitby, sila viery a sila mariánskej úcty nás ženie aj za hranice našich chrámov a hovorí nám, že mariánska úcta a sila nám pomáhajú riešiť aj problémy – rodinné aj spoločenské, aj celosvetové. Ale problém je ten, že ľudské ucho veľakrát zostáva hluché a bojíme sa počúvať, že je tu veľké proroctvo o žene, ktorá pošliape hlavu hada.
Možno ešte jeden známy prípad z Ninive (porov. Jon 1 - 4) – kto by ho nepoznal – Jonáš - ako nechcel ísť ohlasovať pohanskému mestu Ninive: „Kajajte sa!“ Jonáš sa vzpiera! Boh chce zachrániť týchto pohanov? A keď sa predsa dostane do Ninive a na jeho kázanie ľud na čele s kráľom koná pokánie, Boh sa nad ľuďmi z Ninive zľutuje a zachráni ich, Jonáš znova prejaví svoju nespokojnosť, sadne pod ricínový ker, ktorý Pán nechal vyschnúť. Jonáša rozzlostí, že Pán nechal zahynúť ricínový ker. A vtedy mu Pán hovorí: ´Ty sa netešíš, že stodvadsať tisíc ľudí sa zachránilo? Teba mrzí, že zahynul jeden ker?! Však koľko je ďalších! Ale títo ľudia sú tu!´ Pozrite aké je to veľké zrkadlo pre dnešnú dobu. Nebudem konkretizovať, ale každý si iste dosadí: koľko ľudí odchádza od Boha, od viery, ale mnohí sa trápia, celkom inými často malichernosťami. Ale to, že niekto môže prísť o večnosť, akoby nezohrávalo úlohu. My chceme byť tými, ktorí aj v takých situáciách chceme počuť, aké je dôležité prijať práve toto „ak“ a preto chceme zachytiť práve volanie Fatimy. Chceme sa zadívať - bude na to priestor a možno nám to bude veľmi milé - pretože keď to vychádza z detských skutkov dnes už blahoslavených Františka, Hyacinty a potom sestry Lucie, Božej služobníčky, ako deti reagovali na túto výzvu zástupného konania za obrátenie hriešnikov či modlitby, či skutky pokánia. Budeme ľudsky hlboko dojatí, čo dokáže také malé dieťa vo svojej hlavičke vymyslieť, len aby sa zapáčilo Pánovi! Ale žeby toto bolo tak veľmi dôležité?
Žeby modlitba, pôst, pokánie, náhrada mojej modlitby za niekoho, kto sa nemodlí, žeby toto malo zachraňovať celý svet? V blahej pamäti pápež Ján Pavol I., keď uvažoval o týchto alebo podobných skutočnostiach, nám akoby odkázal: „Aj Náman neveril, že keď sa ponorí do vody, ozdravie. A tak aj dnešný človek si povie: ja som veľký teológ, ja som zrelý kresťan, ja tomu veriť nebudem.“ Tento, v blahej pamäti pápež Ján Pavol I., nám hovorí, aby sme sa modlili ruženec a aby sme aj toto posolstvo v jeho jednoduchosti dokázali prijať. Keď nám hovorí o modlitbe ruženca Panna Mária, je naozaj na mieste spomenúť našich susedov Rakúšanov a ich skúsenosť. Po vojne, keď Rakúsko padlo do Sovietskej zóny, ako hybnou silou v krajine sa stal kňaz, ktorý rozmodlil celé Rakúsko. Celé Rakúsko sa vtedy modlilo na kolenách ruženec a z tejto zóny sa dostali. Všetci na celom svete sa čudovali, aké politické rokovania k tomu prispeli. Tam, kde je sila modlitby, nehovorím, že vzájomná komunikácia štátnikov nie je potrebná, ale tam kde nie je táto sila modlitby, tam nepomáha ani komunikácia štátnikov, lebo tam vždy ide len o to - kto z koho. Nám treba ísť práve cestou dôvery. Hovoríme o sile modlitby, hovoríme o sile modlitby svätého ruženca a budeme sa niekoľkokrát vracať k tejto téme, lebo to je to jednoduché, ale hlboké posolstvo Fatimy. Možno ešte spomenúť slová nedávno zosnulého exorcistu Gabriela Amortha, ktorý citoval iného exorcistu, ktorému démon povedal: „Každé Zdravas Mária je pre mňa úderom po hlave. Keby kresťania poznali moc ruženca, bol by to môj koniec“. Ale diabol víťazí preto, lebo sa prestávame modliť ruženec. Keď sa ma ešte svojho času zvykli pýtať, zvlášť na Západe, ako je to možné, že máme toľko duchovných povolaní, hovoril som: Viete, ale u nás ľudia sa ešte modlia ruženec. Chorí, ležiaci na posteli, majú v rukách ruženec a nepúšťajú ho.
Možno aj dnešný večer, milí televízni diváci, môžete modlitbou aspoň desiatku ruženca stráviť ešte spoločné chvíle v rodine. Pomodliť sa, možno aj za požehnanie tejto duchovnej obnovy, ktorú zavŕšime dnes tak jednoducho - trojitým Zdravas´ a modlitbou Pod Tvoju ochranu, aby sme cítili - a k tomu tiež ešte prídeme - že to je jedna z najjednoduchších foriem nášho zasvätenia sa Panne Márii a prejavenia našej dôvery v jej mocné orodovanie. A potom vám veľmi rád udelím aj svoje požehnanie.
3x Zdravas´ Mária
Pod Tvoju ochranu...
Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorý sa k Tebe utiekame!
Požehnanie
Dodatočná poznámka: v texte sú sv. Pavol VI. a sv. František a Hyacinta uvádzaní ako blahoslavení, nakoľko svätorečení boli až neskôr, po odvysielaní televíznych duchovných cvičení.