Televízne duchovné cvičenia: 2. katechéza: Spolupráca na záchrane druhých (28.3.2017)

Televízne duchovné cvičenia vedené Mons. Stanislavom Stolárikom

2. katechéza 28. 3. 2017 z cyklu „Kroky viery: S Máriou za Ježišom“

Téma: Spolupráca na záchrane druhých

Prosby k Fatimskej Panne Márii

Milí bratia a sestry, tu v štúdiu Televízie Lux, milí diváci, drahí bratia a sestry, milé deti, milá mládež a najmä naši chorí, pretože téma, ktorej sa budeme venovať, hovorí o vzácnom poklade obetovania kríža, chorôb, utrpení, ale aj tých vecí, ktoré si sami dobrovoľne uložíme. Chceme nadviazať na to, čím sme naše uvažovania začali - poukázaním na prežívanie mariánskej epochy, ktorá môže byť nazývaná rôznym štýlom. My, čo už máme nejaký „ten rok“ za sebou, sme svedkami prvých kozmických letov a sledujeme, že od Mesiaca - ktovie, kam sa posunieme. Je zrejmé, že to, čo ľudstvo predtým prežívalo celé stáročia, teraz sa to veľmi zrýchlilo a stále zrýchľuje.

Ale popri sledovaní tohto rýchleho vývoja a s ním prichádzajúcich novôt a senzácií, nám mohlo uniknúť práve to podstatné - duchovno -  a mohla nám uniknúť aj prítomnosť Matky Božej, Panny Márie. Preto som si dovolil v úvodnej prednáške spomenúť niektoré miesta vo svete, o ktorých by sme nepredpokladali, že tam Panna Mária vstúpi či zavíta: Akito, Káhira..., a vráťme sa ešte do 16. storočia - do Guadalupe, takisto vtedy pohanského územia. Jednoducho, Mária chce Božiu pečať vniesť alebo ešte väčšmi zvýrazniť v tomto svete. My chceme byť tými, ktorým záleží práve na šírení mariánskej úcty. V blahej pamäti slovenský biskup Pavol Hnilica, ktorý bol veľkým apoštolom Fatimského posolstva, hovorí: „To je najväčšia kariéra, ktorú môžeme robiť, keď sa budeme usilovať o záchranu iných.“ Keď počujeme slovo „kariéra“ a sledujeme mnohé televízne programy - už malé deti sú „napáchnuté“ tým, že „musia robiť kariéru“. Pritom neurobiť chybu, nezapochybovať, neukázať sa nejaký slabý alebo neodolný, alebo niečo podobné... Tu počujeme, že tou najväčšou kariérou je pomáhať iným. Štýl pomoci – možný, dostupný každému - je vo Fatimskom  posolstve vyjadrený veľmi jednoducho: modlitba, pokánie, modlitba svätého ruženca. Naozaj čosi také veľmi jednoduché.

Aby sme si uvedomili dôležitosť modlitby, zacitujem sestru Luciu z Fatimy: „Úpadok sveta je bezpochyby ovocím úpadku modlitby. Panna Mária preto tak naliehavo odporúčala modlitbu ruženca. A keďže modlitba ruženca je po svätej omši najúčinnejším prostriedkom na zachovávanie a zveľaďovanie viery v dušiach, diabol rozpútal proti nej boj. A žiaľ, vidíme, aké veľké škody spôsobil.“ Vráťme sa k našim možno rodičom, starým rodičom, k množstvu chorých, ktorí nespúšťajú svätý ruženec z rúk. Zadívajme sa do áut, v ktorých je zavesený ruženec. Možno najskôr trochu nadľahčene poviem: tí, ktorí ho majú zavesený, aj sa ho niekedy pomodlia? Možno po tejto relácii, keď im ruženec tak trochu „buchne“ do nosa, nech sa aspoň zamyslia nad tým, prečo majú ten ruženec... Chvála Bohu, že tento kresťanský symbol je v našich autách, ale aj sa ho dotknime, používajme ho, aby sme neboli ako tí, ktorí sú pri výdatnom prameni a napokon umrú od smädu. Nie, chyťme sa tohto prameňa a veľmi dobre ho zužitkujme! Ideme ďalej a prosíme. Prosíme a naďalej sa držíme práve línie modlitby. Možno v jednoduchosti, keď hovoríme o sile modlitby, nehovoríme len o sile nejakých kontraktov, nejakej vychytralosti, o sile peňazí či o sile zbraní. Hovoríme o sile modlitby. Ďalšia obľúbená svätica súčasnosti, sv. Faustína, dostáva od Pána Ježiša - ako to zaznačila v Denníčku - aj takéto uistenie: „Dcéra moja, chcem ťa poučiť, ako máš zachraňovať duše obetou a modlitbou. Modlitbou a utrpením zachrániš viac duší ako misionár samotným učením a kázaním“ (Den. 1767). V tejto chvíli je to aj pre mňa výzva alebo oslovenie, aby to, čo tu teraz predkladám, aby to nebolo len učenie a kázanie, ale aby to bola naša spoločná modlitba aj s televíznymi divákmi. Vtedy nastáva sila obrátenia a vtedy sa zachraňuje najviac duší. 

Keď sa zadívame na fatimské deti, ktoré dokážu, ako som to už aj avizoval, robiť niektoré skutky pokánia, ktoré vyvolajú až úsmev, ale potom prídu aj skutky, ktoré vyvolávajú obdiv, pýtame sa, ako je to možné, že to tieto deti dokázali. Jedna z odpovedí je: „keby sme sa nemodlili svätý ruženec, nedokázali by sme to.“ To nie je len odpoveď týchto detí. Ja ako kňaz, teraz biskup, koľkokrát som počul z úst nejedného človeka“: „duchovný otče, keby sme sa nemodlili, nevydržali by sme tie životné skúšky, ktoré vstúpili do nášho života.“ Sila svätého ruženca, ktorá tu je a ktorá sa tak pomyselne - možno ako v tom aute - aj pred našimi očami tak „mihá“, nech táto sila svätého ruženca sa stáva ešte viac prítomnou v našom živote, v našom zápase o záchranu tohto sveta. Sestra Lucia z Fatimy  povedala: „Odkedy dal Boh svätému ružencu takú moc, neexistuje už žiaden materiálny ani duchovný, ani žiadny národný ani medzinárodný problém, ktorý by sa nedal vyriešiť modlitbou ruženca a našimi obetami.“ V prvej prednáške som spomenul Rakúsko - tam sa to potvrdilo. Ak sa touto cestou modlitby pôjde ďalej, naozaj sa dokáže veľmi veľa. Iný obľúbený svätec, páter Pio, keď mu raz niekto hovoril: „Padre, dnes sa hovorí, že ruženec je už prežitok. V mnohých kostoloch sa už ľudia ruženec nemodlia“, odpovedal: „Vždy bol diablov zámer zničiť túto modlitbu, ale to sa mu nikdy nepodarí. Je to modlitba tej, ktorá zvíťazí nad všetkým a nad všetkými.“ Ona nás naučila túto modlitbu, ako nás naučil Pán Ježiš modlitbu „Otče náš“. To je veľmi krásne svedectvo a zmysel života svätého Jána Pavla II., ďalšieho obľúbenca medzi svätými súčasnosti. Vieme veľmi dobre, ako nás sám povzbudzuje slovami, príkladom, dennou modlitbou svätého ruženca, ako nás vyzýva a ako sám praktizoval túto modlitbu.

Ideme ďalej a prichádzame od modlitby k pokániu. Všetky štyri naše prednášky sa budú takto prelínať, bude sa javiť, že o tom sme už hovorili a znova sa k tomu  vraciame. Viete, som trošku povzbudený aj príkladom pápeža Františka. Veľmi ma teší, že pápež František ako starostlivý otec, často opakuje niektoré veci tak ako to robí aj každá starostlivá mama. Len si všetci spomeňme, koľkokrát nám mama povedala: „umy ruky, slušne pozdrav, poďakuj...“ Možno, keď teraz ste tu mamy pri obrazovkách, poviete si: „Jój, koľko hovorím tým mojim deťom a nie a nie!“ No ešte bude treba asi veľakrát to isté povedať... a tak je dobré, keď aj my prelíname tieto témy a znova sa vraciame k tomu dôležitému a znova sa toho dotýkame. Ale teraz od modlitby, o ktorej sme povedali, akú veľkú silu dávala aj týmto fatimským deťom, prejdeme na chvíľu aj k tomu, čo boli ochotné robiť z lásky. Tu sa možno na chvíľu aj zasmejeme. Tieto deti vykonávali aj takéto skutky: Hyacinta chcela byť poslušná slovám Panny Márie, že sa majú denne modliť svätý ruženec, prinášať obety za obrátenie hriešnikov, no nevedela, ako to má robiť. Ako prvé im napadlo, že svoju desiatu rozdajú ovečkám a oni budú mať deň pôstu. Je to ozaj úsmevné, ale na druhej strane, aké krásne detské a úprimné, spojené s modlitbou - táto obeta isto bola milá Panne Márii, aj keď to nežiadala týmto spôsobom. Inokedy dali deti svoje jedlo chudobným deťom, o ktorých vedeli, že chodievajú žobrať a namiesto toho obedovali Lucia, František a Hyacinta horké bukvice, korienky rastlín, hríby alebo šišky zo stromov a to obetovali za obrátenie hriešnikov. Toto je už oveľa hlbšie. Zriekli sa hrozna, fíg alebo dokonca vody a to napriek horúčave, ktorá bola v letných mesiacoch v Portugalsku. Hyacinta, keď prinášala nejakú obetu,   okrem hriešnikov mala vždy na mysli aj modlitbu a obetu za Svätého Otca. A hoci mala veľkú záľubu v tanci - asi som teraz oslovil ďalších - aj ten celkom obetovala Panne Márii. Jednoducho tieto deti stále rástli práve v rôznych skúškach a praktikách obety. Sestra Lucia spomína na posledné obdobie Hyacintinho života, pýtala sa jej, či veľa trpí. „Áno, ale všetko obetujem za hriešnikov a ako zmierne zadosťučinenie voči Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.“ Potom s nadšením hovorila o Pánu Ježišovi a Panne Márii a pridala: „Tak rada trpím z lásky k nim, aby som im urobila radosť! Oni majú veľmi radi tých, ktorí trpia za obrátenie hriešnikov!“ Panna Mária pripravila Hyacintu na to, že zomrie celkom sama.

To je ďalšia téma, ktorá sa bytostne dotýka nejedného človeka dnes - umrieť sám alebo v kruhu svojich blízkych. To je veľký rozdiel. Panna Mária pripravovala už toto malé dievčatko na to, že umrie osamotená, celkom sama v nemocnici v Lisabone, teda ďaleko od domu a blízkych. Pre malé dievčatko to bolo veľmi ťažké, ale často hovorievala: „Ježišu, teraz môžeš obrátiť veľa hriešnikov, pretože táto obeta je mi veľmi ťažká.“ A koľko rôznych obiet môžeme každý jeden prinášať? Niekedy nemusia byť až také ťažké, ale niekedy sú náročné a najmä utrpenie našich chorých... ak to obetujú s láskou. „Ako máme prinášať obete?“ pýtala sa ďalej Lucia anjela pri jeho druhom zjavení. Anjel odpovedal: „Prinášajte Bohu ako obetu všetko, čo môžete na zmierenie za hriechy, ktoré Boha zraňujú a ako prosbu za obrátenie hriešnikov. Privolávajte tak mier do vašej vlasti. Ja som anjel strážny - anjel Portugalska. Predovšetkým prijmite a odovzdane neste utrpenie, ktoré na vás Pán zošle.“ Ak hovoríme, že máme základné, stredné a vysoké školstvo, tak si dovolím povedať, že toto je najvyššia škola, to je škola z neba – učiť sa prijať utrpenie. Rôzne typy škôl iste rôznym štýlom pripravujú človeka na život. Táto najvyššia škola z neba pripravuje človeka na prijatie utrpenia a aj mu odporúča prijať utrpenie ako spôsob záchrany toľkých ďalších. Od fatimských detí sa vlastne my učíme, ako možno prijať utrpenie. Áno, môžeme spolupracovať na záchrane iných. Teda naše náboženstvo, naša viera aj naša mariánska úcta, to nie je zahľadenie sa len na seba. To je vždy isté posilňovanie a prehlbovanie osobnej viery, ale rozhodne je to vždy aj úmysel za iných a hľadať dobro iných. Rodičia, ktorí boli sami vychovaní vo viere a snažili sa svojim deťom odovzdať silu viery a vidia, že deti idú inak vo svojom živote, koľko obetujú títo rodičia zo svojich obiet, modlitieb za ne, lebo nechcú, aby boli zatratené. Ale možno už nie všetkým rodičom to tak leží na srdci.

Sme pozvaní práve k spolupráci na záchrane druhých, ale aj prinášať vynáhradu a uzmierovať Boha za zneuctenie Najsvätejšej Sviatosti. To je modlitba, ktorú naučil deti anjel ako sa modlievať práve za odčiňovanie všetkých urážok, ktoré dostáva Ježiš v Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej, za urážky spôsobené Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. O tom sme už hovorili - koľko výsmechov, koľko netaktných slov, koľko v bežnej reči nevhodne použitých mien: Ježiš, Mária. A tu dávame vynáhradu za tieto urážky a za ostatné hriechy ľudí. Áno, týmto deťom stále Panna Mária hovorila: „Modlite sa, veľmi sa modlite a prinášajte obety za hriešnikov. Nezabúdajte, že mnoho duší je zatratených preto, lebo nemajú nikoho, kto by sa za ne modlil a obetoval.“ Tu sa nám otvára jeden ohromný a veľký priestor. Určitou silou skutočností v ktorých žijeme, aj problémov a starostí, aj nádejí a radosti je, akoby sme zabúdali na nadprirodzený svet. Akoby sme zabúdali na to, že my nie sme krtkovia, ktorí sme sa zavŕtali do tejto zeme, ale my sme tí, ktorí neustále dvíhajú svoj pohľad k Bohu. V dôvere v Boha a nádeji sme zároveň tými, ktorí to majú dopriať aj iným - aj najbližším, aj neznámym. Panna Mária tu deti vo veľmi silnej katechéze poúča: „...veľmi veľa ľudí ide do zatratenia, lebo nikto sa za nich nemodlí“. Ak sa modlievame často za duše v očistci, to je správne, nech sa to zachová. Ale koľkokrát sa v priebehu dňa alebo v našich kostoloch modlíme za obrátenie hriešnikov, za zomierajúcich. Som rád, že sa to už dostáva do programu našich médií, lebo je to potrebné. Ten, kto je v očistci, už príde do neba, ale kto zomiera, pred ním je celá večnosť a nevieme kam pôjde, ak mu nevyprosíme nebo, on môže skončiť v zatratení. Na to upozorňuje Panna Mária a veľmi dôrazne. Preto sa nečudujme aj veľmi vážnym slovám pápeža Pia XII., ktorý dotýkajúc sa aj celej témy posolstva o Fatime, napokon povedal: „Myslím na hroznú zodpovednosť, že nedostatočnou spoluprácou a nedostatočným nasadením z mojej strany môže byť niekto naveky zatratený“. Pápež to iste v tej chvíli v značnej miere stiahol aj na seba. Ale to sú slová, ktoré máme vztiahnuť každý sám na seba. Mojím pričinením! Keď na začiatku svätej omše hovoríme v rámci vyznania: „že som sa prehrešil... a zanedbávaním dobrého...“. Jedno z týchto zanedbávaní dobrého môže byť aj to, že som nepamätal vo svojich modlitbách, obetách na obrátenie hriešnikov, na zomierajúcich. To je tiež výzva Fatimy!

Teda my naozaj vstupujeme hlboko do fatimského posolstva. Pritom na druhej strane, dovolím si povedať, že to boli praktiky, ktoré pred 100 rokmi aj u nás, na dnešnom Slovensku boli celkom samozrejmé - čo sa týka modlitbových zápasov a je nielen dobré, ale aj potrebné, aby sme to obnovili. Nemôžme o tom mlčať, ako nás povzbudzuje aj pápež  Pius XII. a už citovaný biskup Hnilica, ktorý často prirovnával práve týchto ochotných k Abrahámovi, ktorý donekonečna vyjednával s Bohom, keď prosil o záchranu Sodomy a Gomory. Ale sú ešte modliaci sa ľudia? Chvála Bohu sú. A môže byť rozmnožený ich počet? Áno, môže byť rozmnožený neúrekom, len stačí trocha dobrej vôle. „Koľko spravodlivých by bolo treba na záchranu dnešného sveta?“, pýta sa sv. Ján Pavol II. Ale chvála Pánu Bohu, že sú  modliaci sa, a je dobré, ak ich aj my sami podporíme v tejto modlitbe a sami rozmnožíme tieto rady. Spomeňme ešte emeritného pápeža Benedikta XVI. Niekedy sa nám javil, tento dnes už emeritný pápež, ako vysoko intelektuálny typ. Ale všimnite si, ako dokázal na malom priestore povedať veľa a veľké veci. Ako sa krásne a veľakrát dotkol témy Fatimy a veľmi výstižne  povedal: „V roku 1917 došlo k udalosti, keď sa práve nad Portugalskom otvorilo nebo - ako okno nádeje, ktoré otvára Boh, keď mu človek zatvára dvere.“ Boh otvára okno, lebo človek zatvára dvere. „Panna Mária prišla z neba, aby nám pripomenula pravdy evanjelia - zdroj nádeje pre ľudstvo, ktoré ochladlo v láske a stráca nádej, spásu. Klamal by sám seba ten, kto by si myslel, že prorocké posolstvo Fatimy je ukončené.“ Ďalšia veta je tiež veľmi silná: „Človek dokázal spustiť kolobeh smrti a hrôzy, ale zastaviť ho nedokáže.“

Vo Svätom Písme sa často uvádza, že Boh hľadá spravodlivých, aby zachránil mesto ľudí. To sa deje aj tu vo Fatime, keď sa Panna Mária pýta: „Chcete sa ponúknuť Bohu a znášať každé utrpenie, ktoré na vás zošle ako obetu za odčinenie hriechov, ktorými ho ľudia urazili a ako prosbu za obrátenie hriešnikov?“ Túto otázku dostali od Panny Márie deti vo Fatime. Cirkev 25. marca prežíva Slávnosť Zvestovania Pána. Niektorí cirkevní otcovia opisujúc túto scénu prichádzajúceho anjela Gabriela za Pannou Máriou, aby dala svoje „áno“, dramatizujú túto situáciu štýlom: ´Mária, však už povedz svoje, áno! Veď celé ľudstvo čaká na tvoje áno, aby Mesiáš, záchranca ľudí, jediný Vykupiteľ človeka prišiel na túto zem, povedz už!´ Ale to isté môžeme povedať o každom jednom z nás. Prichádza k nám Panna Mária z Fatimy a každého jedného sa pýta: „Chceš? Chceš pracovať na záchrane toľkých ďalších ľudí, možno v kruhu svojej rodiny?“ Kto už  dnes nemá vo svojej rodine takých „odídených“ od viery? Koľkí sú medzi známymi?! Koľkí ďalší, o ktorých ani nevieme, ktorí odišli od viery alebo ktorí nikdy nepoznali Ježiša Krista?! Dnes sa nás Panna Mária pýta: ´Chceš pracovať na ich záchrane na ich obrátení?´ Aké by bolo pekné spolu s troma malými deťmi z Fatimy prikývnuť: „Áno, chcem!“ To ako by sme odpovedali, aj spomínaným cirkevným otcom: ´Však áno, už sa „netraste“, už odpovedáme, už hovoríme svoje áno.´ Naozaj treba ďakovať za všetkých tých, ktorí takto odpovedajú, a to nie sú len tí, ktorí vykročili na cestu za kňazstvom, do kláštora, teda za duchovným povolaním. To je aj každý jeden otec, mama, každý jeden študent, pracujúci, atď., ktorí dennodenne odpovedia na Pánovo oslovenie: „Chcem. Chcem žiť život viery a pomáhať druhým.“

Aké je to odrazu krásne, keď si uvedomíme, akú zmysluplnú náplň má náš život. Že to nie je len niečo náhodné, že ráno sme vstali v dobrej nálade alebo už od rána sme nazlostení a nevieme, čo bude do večera... Nie, my vieme! Iste nálady môžeme mať, lebo sme ľudia všelijakí, ale my môžeme prispievať k dobru tohto sveta a k tomu sme povolaní. Anjel pokoja v roku 1916 naučil deti práve túto krásnu modlitbu: „Môj Bože, verím v teba, klaniam sa ti, dúfam v teba, milujem ťa...“ a druhá časť: „prosím o odpustenie za tých, čo v teba neveria, neklaňajú sa ti, nedúfajú v teba, nemilujú ťa.“ Tri malé deti sa do vyčerpania modlievali túto modlitbu, až od únavy odpadávali, aby prosili za celý tento svet. To je tá najväčšia pomoc, aká sa môže dať svetu. Fatimské deti odpovedali Panne Márii: „Áno, chceme.“ Sestra Lucia neskôr spomína: „Keď sa pri prvom zjavení Panna Mária na nás obrátila s otázkou, či sme ochotní prijať všetky kríže a utrpenia, ktoré Pán Boh na nás dopustí a obetovať ich za obrátenie a spásu  hriešnikov - to pokladám za hlavnú myšlienku odkazu fatimského posolstva.“ Teda deti dostali túto otázku, odpovedali na ňu pozitívne a Lucia hodnotí: toto je to gro, toto je to najhlavnejšie, čo je vo fatimskom posolstve.

Pri treťom zjavení Panna Mária deti naučila, s akým úmyslom majú prinášať obety a prijímať utrpenie. Povedala: „Obetujte sa za hriešnikov a často hovorte zvlášť, keď prinášate nejakú obetu: Ježišu konám to z lásky k tebe, za obrátenie hriešnikov a na uzmierenie za hriechy voči Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.“ Tieto deti, ktoré ako som spomenul, nevedeli čítať, písať ani poriadne katechizmus, a predsa takto mocne spolupracovali na spáse sveta. Teda znova praktická rada: každý máme nejakú povahu a keď sa nám niečo nedarí, už nás to nutká niečo nepekné vyriecť alebo sa nahnevať... Panna Mária nás vedie k tomu, aby sme to dokázali obetovať, obetovať aj to, čo v tej chvíli nezvládneme, aj to, čo vyžaduje oveľa viac síl. Aby sa jednoducho išlo ďalej. Môžeme spomenúť aj ďalší príklad. Sestra Lucia spomína: „V našej dedinke žila jedna žena, ktorá nám nadávala, kedykoľvek nás uvidela. Raz sme ju stretli ako vychádzala z krčmy. Chudinka, nebola úplne pri sebe a neuspokojila sa vtedy len s nadávkami. Keď skončila, Hyacinta mi povedala: „Musíme prosiť Pannu Máriu a priniesť obety za obrátenie tejto ženy. Ústami toľko hreší, že príde do pekla, ak sa nevyspovedá.“ Toto dokázalo postrehnúť malé dievča. Dnes sa hrešenie takmer nevníma a že by sa zaň ešte konala aj vynáhrada?! No, to je ďalšia téma, ale hĺbka posolstva z Fatimy nás vedie aj k tomu, aby sme sa vedeli   za tých, čo okolo nás hrešia, pomodliť sa, obetovať, dať Bohu vynáhradu za tieto urážky. „Po niekoľkých dňoch sme bežali okolo dverí tejto ženy. Hyacinta sa zrazu zastavila, obrátila sa a poznamenala: „Zajtra uvidíme Paniu, však?“ „Áno.“ „Tak sa už nebudeme hrať. Prinesieme túto obetu za obrátenie hriešnikov.“ To aj ja musím urobiť. Keď človeka niečo „chytí“, zaujme alebo teší, dokázať v tej chvíli to prerušiť a povedať: „Obetujem to za hriešnikov!“ No asi všetci máme s tým čo robiť, ale je to pred nami a dostávame motív - prečo robiť práve takto. V októbri 1918 ochorela Hyacinta na zápal pľúc a krátko na to aj jej brat František.

Lucia ich chodievala navštevovať vždy, keď nemala školu alebo iné povinnosti. Vo svojich spomienkach napísala: „Hyacinta mi povedala: „Stojí ma to stále viac a viac námahy - vypiť mlieko a zjesť polievku, ale nič nehovorím, len všetko z lásky k Pánu Ježišovi a k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie našej nebeskej matky urobím.“ Vypiť mlieko, zjesť polievku, no aké hrdinstvo?! No v danej chvíli to bolo hrdinstvo. „Raz som sa jej spýtala: Je ti lepšie?“ „Vieš dobre, že mi nie je lepšie“ a dodala: „veľmi ma bolí v hrudi, ale nesťažujem sa. Trpím za obrátenie hriešnikov.“ Keď som k nej jedného dňa prišla, spýtala sa ma: „Priniesla si dnes už veľa obiet? Ja áno. Mamička odišla a ja som mala často chuť pozrieť sa za Františkom, ale neurobila som to.“ Neutekala za ním. Aj toto obetovala. „Jedného dňa ma dala zavolať, že k nej mám rýchle prísť. Bežala som. „Prišla nás navštíviť Panna Mária a povedala, že si Františka čoskoro zoberie do neba, a mňa sa spýtala, či chcem obrátiť ešte viac hriešnikov. Odpovedala som jej, že chcem. Povedala mi, že pôjdem do nemocnice a budem tam veľa trpieť, že mám trpieť za obrátenie hriešnikov, na odčinenie hriechov voči Nepoškvrnenému Srdcu Márie a z lásky k Pánu Ježišovi.“ Panna Mária takto pripravovala Hyacintu na to, že zomrie celkom sama. A keďže jej to bolo ťažké, modlila sa: „Ježišu, teraz môžeš obrátiť veľa hriešnikov, pretože táto obeta je mi veľmi ťažká.“ Mária im nesľubovala nič jednoduché a ľahké, ale utrpenie – „budete veľa trpieť“. A sestru Luciu, keď jej bolo ťažko, Panna Mária utešovala: „Trpíš veľa. Nestrácaj odvahu, ja ťa nikdy neopustím. Moje Nepoškvrnené Srdce bude tvojím útočišťom a cestou, že ona ťa privedie k Bohu.“

Milí moji - tu i televízni diváci, koľká to obeta jednoduchých detí!  Myslím si, že všetci sme dojatí. Ak chceme nasledovať ich príklad, dovolím si znova urobiť jedno praktické poukázanie: čo keby sme prestali rozprávať o tom, či v piatok treba alebo netreba jesť mäso. Čo keby piatok bol pre nás kajúci deň? To nie je len o mäse, to je aj o iných skutkoch. Ako by bolo dobré, keby v našich cirkevných inštitúciách - ako sú cirkevné školy, semináre a inde, bol stanovený určitý deň pokánia - za obrátenie hriešnikov, za vyprosovanie Božej milosti, Božieho požehnania, na rôzne úmysly, ktoré sa nás dotýkajú, ktoré nás niekedy ťažia, doháňajú. Možno väčšou silou modlitby, obety a pokánia by sme sa aj my viac posúvali ďalej pre dobro všetkých aj pre záchranu našu, aj pre záchranu toľkých ďalších. Aj to môžeme v tejto záverečnej modlitbe zasvätenia sa Panne Márii jednoduchým trojnásobným Zdravas a Pod tvoju ochranu znova predložiť Panne Márii ako svoju prosbu.

3x Zdravas´ Mária

Pod Tvoju ochranu...

Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorý sa k Tebe utiekame!

Požehnanie