TRPEZLIVÝ BOH - 3. pôst. ned. / C – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 20.3.2022
Iste, každý z nás môže nosiť v sebe milú spomienku na nejaké mimoriadne stretnutie a keď máme aj fotku z takéhoto stretnutia, tešíme sa. Častejšie sa na ňu zadívame, lebo nám pripomína vzácnu udalosť, vzácneho človeka, ľudí. Ja sa tiež veľmi teším, že môžem mať fotku so Svätým Otcom a každý pohľad na túto fotku mi pripomenie vzácnosť tohto stretnutia. Ak sa v uvažovaní posúvame ďalej a vieme si vážiť takéto stretnutia, môžeme sa pod vplyvom Božieho slova, ale aj rôznych okolností pýtať samých seba: Môžeme stretnúť aj tú najvzácnejšiu Bytosť, môžeme stretnúť Boha? Môžeme stretnúť Boha a to tak, aby zostala v nás trvalá spomienka? Je isté, že fotku z toho nebudeme mať. Práve preto otázka ide týmto smerom. Môže byť stretnutie s Bohom také, že nás vnútorne osloví a poznačí na celý život? Sú takí, čo hovoria: Stretnúť Boha sa nedá. Ale sú aj takí, ktorí už neraz verejne vydali svoje svedectvo, čo to znamená, keď sa stretli s Bohom vo svojom srdci, ako to zmenilo ich život, ako ich to naplnilo a ako odteraz inakšie žijú. A nesvedčia len svojimi slovami, ale aj skutkami.
Aj dnešné prvé čítanie z knihy Exodus (Ex 3, 1-8a. 13-15), kde sa opisuje Mojžišovo stretnutie s Bohom, v horiacom kre, je priam neuveriteľným opisom. Ako je možné vydedukovať zo zvláštnosti nezhárajúceho kríka, že je tam prítomný Boh?! Boh sám dáva Mojžišovi poznať, že je tam prítomný. Oslovuje ho z kríka, Mojžiš počuje svoje meno a zvláštny pokyn: „Vyzuj sa, lebo zem, na ktorej stojíš, je zem svätá“ (porov. Ex 3, 5). Samozrejme, že bežný čitateľ alebo poslucháč by sa upriamil práve na túto skonkretizovanú výzvu: „Vyzuj sa“, a nerozvíjal by ďalej dôležitý zmysel týchto slov, ktorý odhaľujeme práve aj v tomto svätopôstom čase. „Vyzuj sa“ znamená: daj od seba preč všetko, čo ti nejakým spôsobom bráni, aby si sa so mnou stretol, lebo „Ja som“, nanajvýš svätý. Ak sa chceš so mnou stretnúť, nemôžeš zotrvávať v tom, čo je zlé, dokonca výslovne hriešne. Po tejto výzve Mojžiš počuje aj ďalšie slová, v ktorých je poverený misiou k záchrane vyvoleného národa: „Choď, zachráň ho“ (porov. Ex 3, 10).
Áno, my v tomto pôstnom čase sme tiež pozvaní a vyzvaní stretnúť sa s Bohom, prežiť osobné stretnutie s ním. To sa však môže udiať len vtedy, ak sa nám podarí mnohé veci, ktoré tomuto stretnutiu prekážajú, dať zo svojho života preč. Preto je potrebná aj častejšia modlitba, pôst, pokánie, odriekanie aj dovolených vecí a pod. Samozrejme, keď prejdeme k slovám evanjelia (Lk 13, 1-9), a počujeme o hroznom masakri v Galilei a páde veže v Siloe, pri ktorom hynuli nevinní ľudia a vyslovenú záverečnú otázku: „Či títo, ktorí zahynuli pri týchto udalostiach boli hriešnejší, ako tí, čo zostali nažive?“ Dostávajú odpoveď: “Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete“ (Lk 13, 3). Možno práve v týchto dňoch, keď už tri týždne prežívame hrozný vojnový masaker na Ukrajine, niekto sa môže opýtať: „Čím sa previnili“? Tým, že sú Ukrajinci, že žijú na území, kde sa narodili? My sme o čo lepší? Len o vzdialenosť, že sme sa narodili inde? Ale samozrejme v zmysle navodenej témy, sa pýtame ďalej: Ako môžu oni potom stretnúť Boha? A tí druhí, ktorí sa tiež odvolávajú na Boha, akú majú predstavu o Bohu? To sú veľmi náročné témy, o ktorých nám rozhodne treba uvažovať a zamýšľať sa nad nimi.
Otázka z prvej časti dnešného evanjelia a odpoveď na ňu, nás pravdepodobne vyruší. Ktorí sú lepší - jedni alebo druhí? A my sme lepší? Je vysoko pravdepodobné, že vtedy, keď človek koná zlo, nezachytil Božiu výzvu: „vyzuj sa, daj od seba preč mocenské chúťky...“. Ale výzva na odstránenie mocenských chúťok neplatí len pre veľkých a mocných tohto sveta. Každý nosíme v sebe nejakú túžbu manipulovať kohosi iného a z toho sa plodí a rodí zlo. Druhá časť evanjelia hovorí o figovníku. Hovorí o tom, že zlo, ktoré sa v človekovi nejakým spôsobom nahromadilo, žiada, aby Boh voči nemu a voči človekovi, ktorý zlo pácha, zaujal svoje stanovisko. Ježiš sa to snaží vysvetliť na príbehu o figovníku, aby sme porozumeli, že dnes stretávame Boha, ktorý je trpezlivý. Boh je s nami trpezlivý. S každým jedným, lebo ani jeden nie sme takí, aby sme mohli povedať, že sme sa v živote neprevinili, že sme inému neublížili, že sme nespáchali nijaký hriech. Dnes stretávame Boha, ktorý je trpezlivý a dáva nám znova a znova ďalšiu šancu. Človek z podobenstva, ktorý zasadil do svojej vinice nielen vinič, ale aj figovník, celkom pochopiteľne a logicky dúfal, že on i jeho rodina sa čoskoro budú tešiť z chutného ovocia. Z času na čas aj prichádzal k zosadenému stromu figovníka, aby zistil, či tam už konečne nerastie nejaké ovocie. Prešli však tri roky a on stále nevidel nič medzi konármi a lístím. Len konáre a lístie. Preto sa vracia k vinohradníkovi, ktorému zveril starostlivosť o vinicu a dáva návrh vychádzajúci z celkom logických dôvodov - veď tento figovník nerodí. Zaberá miesto v záhrade, berie živiny zo zeme, ťaží zo slnka... A nič nedáva. Všetko potrebné sa mu dostáva a on nedáva nič. Je to neužitočný strom. Treba ho vyťať a vyhodiť von. Vinohradník, ktorý sa vyznal v ovocných stromoch, mal dobré srdce, preto prosil a bránil neúrodný figovník: „Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím“ (Lk 13, 8).
Koľko dobrodení sa nám dostáva. A aký je výstup z toho všetkého, čo sa nám od Boha dostáva? Ako skončil tento príbeh? Evanjelium ho neuzatvára, či naozaj počkal ešte rok-dva, to tu nie je napísané. Nebolo povedané, aký osud stihol figovník v ďalších rokoch. Pán Ježiš sa sústreďuje na prácu záhradníka - vinohradníka. Obrezáva divoké, nepotrebné ratolesti. Tento strom môže rásť dobre. Tu vlastne nachádzame znova ďalšie porovnanie s každým človekom. Každý človek môže navonok vyzerať vynikajúco, ale ovocie jeho života nehovorí o zužitkovaní Božích darov, ktoré dostal, ktoré sme dostali. A tak, aj tento figovník napokon aj keď berie slnko, živiny atď., nedáva plody, len nejaké divoké výhonky. Treba poodtínať tieto divoké haluze a jednoducho vrátiť sa k tomu, čo je potrebné, aby z tohto stromu vzišlo. Zvlášť vy rodičia, ktorí ste vychovávali alebo stále vychovávate deti, možno už aj vnúčatá, tiež - koľkým darom trpezlivosti musíte byť obdarovaní. Keď máte svoje predstavy, ako by mohli, mali vyzerať vaše deti, čo všetko by mali plniť, robiť. A vy robíte maximum pre to, aby vyrastali ako zdravé, dobré, poriadne. Dávate im hlavne lásku, ale aj všetko potrebné pre život - jedlo, šaty, výchovu, knihy, zabezpečujete im, aby chodili do škôl. Užívajú si to, čo život ponúka a predsa neprichádza nateraz nijaký výsledok. Koľkou trpezlivosťou vy rodičia, musíte byť vyzbrojení, naplnení. Iste, ľudsky povedané - často aj „prasknú nervy“ pri tom všetkom, čo je vo výchove náročné. Ale predsa sú to vaše deti, vy sa otrasiete a či už takými alebo onakými slovami poviete: no, počkám ešte chvíľu „pokopem, pohnojím“. Niekedy zasiahnete možno aj ráznejšie. Ale znova sa púšťate v trpezlivosti a hlavne láske do diela, aby aj z vášho dieťaťa vyrástlo čosi dobré a ďalej sa staráte a dávate pozor, aby dieťa nemárnilo čas. Teda aj „osekávate“ nedobré „výhonky“, ktoré by tam rástli. Ale snažíte sa, aby to bolo čo možno najlepšie nastavené, lebo niekedy naozaj je treba ustriehnuť aj chytráctvo detí, ich špekulantstvo, ktorým chcú zakrývať svoju lenivosť bez zodpovednosti a „dobehnúť“ svojich rodičov a vychovávateľov. Veď všetci sme viac-menej pokúšaní k istej lenivosti, a potrebujeme si uvedomovať, že každý nesie nejakú tú zodpovednosť. Viete, že špekulantstvo sa môže prejaviť už u detí, ktoré svoju šikovnosť nepoužívajú vždy len na dobré veci.
Napríklad na začiatku vyučovacej hodiny sa postaví v triede chlapec a hovorí: „Pani učiteľka, môžem byť potrestaný za to, čo som neurobil?“ Učiteľka bola vždy spravodlivá, často opakovala deťom, že iba tie budú potrestané, ktoré urobili niečo zlé, napr.: rozbili okno, zbili spolužiaka, niečo ukradli..., takže len tie budú potrestané. Učiteľka teraz neodhalila hneď chytráctvo tohto žiaka a odpovedá mu: „Nie, za to, čo si neurobil, nemôžeš byť potrestaný.“ „Tak dobre pani učiteľka“, povedal chlapec, „lebo ja som si neurobil úlohu. No a keď som si neurobil úlohu, ja za to nemôžem byť potrestaný.“ Také špekulantstvo v detskej duši potom silnie s pribúdajúcimi rokmi. Deti v triede, ktoré počuli túto odpoveď, čakali veľmi sústredene, ako teraz zareaguje pani učiteľka. A učiteľka hovorí: „No, môj zlatý, za to, čo si neurobil a nemal si povinnosť urobiť, nebudeš trestaný. Ale úlohy, ktoré si neurobil a bol si povinný ich urobiť, za to budeš potrestaný. Ale keďže teraz si bol taký dôvtipný, teraz ti to odpustím.“ Neviem, či máme celkom súhlasiť s touto učiteľkou. Nehovorím, že mala trestať, ale jej záverečná veta, že „si dôvtipný, tak nebudeš potrestaný“, akoby vyzdvihla jeho špekulantstvo. Nie, nedá sa pochváliť, ak niekto svoju bystrosť zneužíva, lebo to v človekovi rastie, silnie a potom sa stretávame s tým, že tak ako mocnie rozum človeka, tak aj jeho odpovede a konanie týmto štýlom ešte väčšmi rastú.
Povedzme to na inom príklade. V meste vypukol požiar. Sirény zavýjajú na poplach. Zvuk počuje aj hasič, ktorý na tento signál má vyskočiť z postele a okamžite utekať na hasičskú stanicu a potom na miesto požiaru. Ale nevzrušuje sa tým, že hučí siréna. Na posteli sa obráti na druhý bok a spokojne spí ďalej. Namiesto toho, aby bežal plniť si svoju povinnosť a zachraňovať. Tu sa dostávame k tomu, čím začíname aj svätú omšu, pri spoločnom všeobecnom vyznávaní svojich hriechov: „som veľa zhrešil... a zanedbávaním dobrého“. Koľko dobra cez modlitbu, pravidelnú účasť na svätej omši, cez ďalšie praktiky nášho náboženského života a z toho vyplývajúceho konania v praktickom živote, čo všetko sme už mohli urobiť ako dobré? Ale sú aj oveľa väčšie, vážnejšie zanedbania, ktoré môžu rozhodnúť o celej našej večnosti, a to už naozaj nie je možné brať na ľahkú váhu. Preto je tu aj dnešné pozvanie na stretnutie s trpezlivým Bohom. Aby sme pozvanie tlmočili ďalším, znova povieme príklad z konkrétneho života. Mama príde za kňazom a hovorí kňazovi o problémoch, ktoré má so svojím synom, ktorý sa už chce venovať len zábavám, už berie aj drogy a vymyká sa spod jej kontroly... Ona už nemá na neho nijaké páky, ako ho znova dostať na Božiu cestu. To, že sa už prestal modliť a už ani do kostola nechodí, to už takmer ani nespomína. Jeho už nič, čo sa týka viery neláka. „Otče, nemohli by ste porozprávať s mojím synom?“ „Nech príde.“ Syn prišiel za kňazom a začal sa rozhovor. Samozrejme, že to nebolo „vylievanie špinavej vody“, to znamená, že kňaz nezačal na neho výčitkami: „No tak, začni chodiť do kostola, toto - tamto.“ Nie, začal hovoriť všeobecne o živote, o zodpovednosti... Mladík v post pubertálnom veku sa len usmieval, ale bolo v tom kus akejsi irónie. Poznáme to, možno vy rodičia, najviac, keď svojím dospievajúcim alebo takmer už dospelým deťom čosi hovoríte a na ich tvári sa ukáže len taký sarkastický úsmev. Tak aj tento chlapec počúval, počúval a jeho „úsmev“ svedčil o odmietaní a istom pohŕdaní voči obsahu rozhovoru. Stretnutie skončilo, chlapec odišiel. Po nie dlhom čase, ubolená matka znova volá kňazovi a hovorí, plná plaču, ťažko ju bolo rozumieť: „Otče, môj syn sa zabil. Išiel na diskotéku na motorke, dostal šmyk a na mieste bol mŕtvy. Otče, povedzte mi, je teraz môj syn v pekle?“ Samozrejme kňaz je postavený pred veľmi ťažkú otázku a odpoveď. Čo má povedať tejto matke? Hovorí jej: „Neviem, či váš syn je v pekle. Ale jedno viem, že Boh mu dal pred krátkym časom príležitosť, aby zmenil svoj život.“ Zobral túto šancu vážne?
Drahí bratia a sestry, pôstny čas je naozaj čas milostivý, v ktorom nás Boh pozýva k zmene. Tým, že je už veľa toho nánosu v každom jednom z nás, tak to nepôjde tak jednoducho. Ale ak je dobrá vôľa, Pán Boh aj toto ohodnotí a pomôže k zmene. Ak veríme v možnosť osobnej zmeny, pohnutí udalosťami týchto týždňov, veríme aj v možnosť zmeny na Ukrajine? Možno nepríde veľmi rýchlo. Ale máme Fatimské posolstvo, v ktorom jasne zaznieva výzva modlitieb za obrátenie Ruska a za zasvätenie Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Svätý Otec František aj v týchto všetkých súvislostiach na 25. marca (2022) na slávnosť Zvestovania Pána, urobí akt zasvätenia ľudstva a Ruska a Ukrajiny Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. V tom istom čase vysiela do Fatimy svojho kardinála Konráda Krajewskeho, aby zasvätenie Ruska a Ukrajiny vykonal vo Fatime. My sa chceme zjednotiť takisto so Svätým Otcom a s touto výzvou, s posolstvom Fatimy a tiež sa pridáme na slávnosť Zvestovania Pána k tomuto úkonu zasvätenia ľudstva, Ruska a Ukrajiny Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, tak ako sme v roku 2017 zasvätili celú diecézu Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a obnovili sme toto zasvätenie na začiatku pandémie 25. marca 2020. Začneme o 16,15 hod. modlitbou Krížovej cesty utečencov, ktorú si už môžete nájsť aj na našej internetovej stránke. Potom bude svätá omša a tak sa zjednotíme so Svätým Otcom, ktorý v tom istom čase vo Vatikáne povedie kajúcu pobožnosť so záverečným aktom zasvätenia. V jednote s ním zasvätíme Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie ľudstvo a tieto krajiny. Príďte aj vy. Bude to trvať dlhšie, ale komu záleží na mieri a pokoji a dobre týchto trpiacich a umierajúcich ľudí, tejto skúšanej krajiny, tak príďte a pozvite aj ďalších. Modlitbou a zasvätením môžeme vyprosiť veľa. Taký je odkaz Panny Márie z Fatimy. Nepremárnime túto šancu. Čo ak je to posledná šanca a bude to padať na našu hlavu, že my sme boli tí, ktorí ani túto poslednú šancu nevyužili?! Od roku 1917, kedy zaznela výzva Panny Márie vo Fatime, nie veľmi vážne sa brala. Preto prišla aj druhá svetová vojna aj ďalšie kataklizmy.
Drahí bratia a sestry, naozaj máme možnosť stretnutia s trpezlivým Bohom, ktorý nám znova ponúka šancu, akoby nám povedal: „Počkaj, ešte nenič... lebo popri zle, je veľa dobrého a krásneho, v človekovi, v národoch a v celom ľudstve. Ale aj ty sa zapoj. Zapoj sa tak, aby nastal pokoj a mier aj u našich susedov.“ Amen.