Viera ako konkrétne odpovede Bohu a nielen emócie

2. pôst. nedeľa /A - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 5. marca 2023

Už viackrát sme hovorili o tom, že nestačí len veriť v Boha. Keby sme to chceli povedať radikálne, treba dopovedať: aj diabli vedia, že Boh existuje. Teda, len povedať, že Boh existuje - to nestačí, lebo opakujem - to vedia aj tí, ktorí sú zatratení. Boha treba v živote stretnúť, k Bohu treba mať vzťah a starať sa oň, ako o vzťah s OSOBOU. Práve v tomto Roku krstu, birmovky a hľadania Boha chceme o tom rozprávať viac. Chceme hovoriť o tom, aké je to dôležité, ale aj pripomenúť, že to neprichádza automaticky samo od seba. Na jednej strane si treba uvedomiť, že Boh koná a Boh nám pomáha, ale krôčik smerom k Bohu musíme vykonať aj každý sám.

Jedna dievčina zanechala katolícku vieru a pridala sa ku vyznávačom Krišnu. Keď sa jej pýtali, prečo tak urobila, prečo sa zbavila katolíckej viery, čo jej chýbalo v katolíckej Cirkvi, odpovedala, že ju k tomu priviedli určité nároky, ktoré kládla na ňu katolícka viera. Dostala ďalšiu otázku - či vo svojom živote katolíčky aspoň niekedy prežila niečo z toho, čo hovorí evanjelium...? Po chvíli váhania odpovedala: „Nie.“ Dostala ďalšiu otázku: Tak prečo si zanechala katolícku vieru? Znova ostala trocha zaskočená, ale nedokázala odpovedať, teda prišla ďalšia otázka: Tak prečo si zanechala Toho, ktorého si nepoznala? Na jednej strane teda povedala: sú tu určité nároky, ktoré sú na mňa kladené, ale obsah evanjelia v celku - toto už nerozumela. Keďže nerozumela, a prišla iná ponuka, radšej išla tam. Našťastie sa nad tým potom zamýšľala a vďaka Pánu Bohu, že po roku sa znova vrátila do katolíckej Cirkvi. Ale vždy sa to tak nestane.

Je treba poznávať svoju vieru, to je bez pochyby. Lebo kto ju nepozná, skôr alebo neskôr ju zanechá či už oficiálnym spôsobom - že vystúpi z Katolíckej Cirkvi - alebo prijme nejakú inú vieru, alebo neoficiálne - a toto je najčastejšie - že ani nevykoná formálny úkon odídenia z Katolíckej Cirkvi, ale vytvorí si vlastnú predstavu o Bohu a aj svoju vieru potom bude prežívať podľa svojich predstáv. Toto pochopiteľne dobré nie je.
Vráťme sa aj k dnešnému prvému čítaniu (porov. Gn 12, 1-4a), kde stretávame Abrama. Ako bolo spomenuté v úvode, všimnime si, ako Boh oslovuje človeka a to od počiatku. Boh prichádza k Abramovi, ktorý bol stále ešte pohanom. Teda ešte to nebol človek, ktorý by už mal vieru v pravého Boha. Abram uctieval falošných bôžikov. Teda sám bol opantaný sebectvom, násilím, svetskou malichernosťou a tak podobne. Aký musel byť Abram prekvapený, keď sa stretáva s Jahvem - jediným pravým Bohom. Pretože Jahve sa mu predstavil ako celkom iný Boh ako  bohovia, ktorých poznal doteraz. Nežiadal od Abrama ani nejaké komplikované obety, neprikázal mu, aby tiahol v jeho mene do boja, dokonca sa mu ani nevyhrážal smrťou - ak ho neuposlúchne. Vlastne pri tomto stretnutí, Boh a Abram, Boh prejavuje oňho záujem a z toho zostal Abram prekvapený. Boh sa zaujíma o človeka! Nie človek sa začal zaujímať o Boha, ale Boh sa zaujíma o tohoto človeka a cez neho iste potom hľadá - ako sa dozvieme o chvíľu - hľadá cestu aj k iným ľuďom, ba k celému stvorenstvu. Abramovi prisľúbil, že ho požehná, lebo u Abrama našiel vieru a súhlas. Ale Boh má požiadavku, nechce málo: chce, aby Abram odišiel z toho miesta, kde doteraz žil: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem“ (Gn 12,1).

Teda Abram ešte nevedel kam ho Pán Boh pošle. „Ja ti ukážem, ty choď! A ja ti cestou poviem, kedy, kde máš odbočiť a kedy, kde sa máš zastaviť.“ Niektorí tak možno idú na dovolenku, že idú „na blind“ a zastavia sa tam, kde chcú. Ale asi väčšina chce mať nejaký presný cieľ a dôjsť do neho. Abram dostal prisľúbenie: „...do krajiny, ktorú ti ukážem...“ Kedy tam dôjdeš, ako tam dôjdeš, aká to bude krajina - to ti teraz nebudem hovoriť, to je zbytočné, buď mi veríš alebo špekuluješ. A Abram šiel. Pri Božom oslovení zazneli krásne slová: „Urobím z teba veľký národ, a požehnám ťa... preslávim tvoje meno, ty budeš požehnaním.“ To sú veľmi silné prisľúbenia zo strany Boha: „Požehnám tých, čo ťa budú žehnať a prekľajem tých, čo ťa budú preklínať! A v tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!“ Vieme, že tri monoteistické náboženstvá - židovstvo, kresťanstvo a islam uznávajú Abraháma za svojho praotca. „V tebe požehnám všetky pokolenia zeme“ (porov. Gn 12, 3). Toto prisľúbenie je veľmi silné a dá sa povedať, že sa stále napĺňa, stále sa realizuje a je celkom pochopiteľné, že sa ho držíme.

Dnešná liturgia Božieho Slova, okrem prvého čítania, upriamuje vzhľadom na túto tému našu pozornosť na Ježiša Krista. Znova si uvedomujeme, že Boh koná, Boh sa prejavuje. Tak ako sa postupne predstavoval Abramovi a postupne ho vychovával a viedol, tak Boh aj skrze Ježiša Krista v novozákonnom ľude postupuje tým istým spôsobom. Naozaj, vždy nám treba siahať po žriedle - po evanjeliu, aby sme sa aj sami dotýkali toho všetkého, čo Boh vykonal v náš prospech a čo neustále koná. Nemôžeme zostať len pri rôznych zastaralých predstavách alebo doslova všelijakých vymysleninách, ktoré médiá na nás denno-denne produkujú a to aj v otázkach viery a málokto si pripúšťa, že to nemusí byť a často ani nie je pravda. Nedávno som bol zaskočený, keď v rámci štatistiky povedali, že veľmi vysoké percento ľudí verí médiám. No, to už nie sme na veľmi dobrej úrovni, lebo médiá nás veľmi klamú a to treba povedať! Klamú nás aj v otázkach viery, keď nepredkladajú pravú náuku, ale prispôsobenú, lebo vedia, že keď sa bude predkladať pravá náuka, ktože bude kupovať noviny alebo pozerať takéto správy?! Ale keď sa budú predstavovať, opisovať všelijaké hlúposti zo života Cirkvi alebo pokrivená náuka viery – čo už vlastne nie je náukou viery - tak to bude ľudí priťahovať a tam budú platiť za výtlačky novín. Teda nemožno zostať pri tom, ale je treba postúpiť ďalej – hľadať pravdu.

Aj Ježišovi učeníci sa pýtali: Kto je Ježiš Kristus? Vieme to z iných miest v evanjeliu. Nemali to jednoduché, lebo stretávali Ježiša v čisto ľudských prejavoch - Ježiš jedol, plakal, trpel, bol unavený..., ale na hore Tábor im je odrazu dané, aby spoznali aj božskú stránku Ježiša Krista. Od tejto chvíle ho už mohli spoznávať nielen ako človeka, ktorý má ľudské potreby, prejavy, ale už ako toho, ktorý je zároveň Bohom a toto je veľmi dôležité! Apoštoli Peter, Jakub a Ján vidia jeho božstvo a keď vidia Jeho božstvo, od tejto chvíle už vedia, že ak budú s Ním zdieľať všetko to, čo sa dotýka Jeho, tak budú spolu kráčať s Ježišom, ktorý je Božím Synom a Ten, ktorý je Božím Synom, splní svoje prisľúbenia! Predsa, nemôže sa mýliť Ten, ktorý je neomylný! Nemôže ukazovať zlú cestu života Ten, ktorý je sám Cestou! Nemôže klamať ten, ktorý je sám Pravdou (porov. Jn 14,6).

Teraz som to povedal veľmi zjednodušene, ale slová dnešného evanjelia (porov. Mt 17, 1-9) sú veľmi, zaujímavé. Majú  tri časti. Prvá časť hovorí o tom, ako sa im Ježiš ukázal, keď sa Jeho tvár rozžiarila ako slnko, odev zbelel ako svetlo, ukázali sa Mojžiš a Eliáš. Vtedy, ľudovo povedané, apoštoli boli „happy“, boli šťastní. Videli krásu Božieho Syna, Ježiša Krista! Krásu! Boli nadchnutí! Emócie v nich boli vybičované na najvyššiu mieru! Ale všimnite si druhú časť opisu tejto udalosti - keď sa priblížil jasný oblak, ktorý ich zahalil a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho“ (Mt 17,5). Tu sa vytešujeme, lebo slová: „toto je môj milovaný syn/ dcéra“, platia aj pre nás, pre každého, ktorí sme pokrstení. Ale aká bola reakcia, keď to počuli apoštoli? Keď počuli, že Ježiš je milovaný Boží Syn, uvedomili si váhu týchto slov. Toto je Boží Syn! Evanjelista sv. Matúš hovorí: „Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli.“ (Mt 17, 6) Rozumiete, o čo tu ide? Ježiš im bol predstavený ako Boh a oni sa v tej chvíli zľakli. Pokiaľ ho videli premeneného, nechali pracovať v sebe emócie a tešili sa. Teraz Ho spoznali ako Boha! To je konfrontácia, ktorá veľakrát prebieha v živote človeka! Môžeme sa vytešovať nad všeličím, aj v súvislosti s Ježišom Kristom, s Cirkvou, svätou omšou, atď. Ale uznať, že Ježiš Kristus je Boh?! Uznať Jeho pravidlá, jeho oslovenia? No, to už nami zvykne triasť..., lebo to je Boh! To nie je niečo sladučké, to je Boží Syn, Ježiš Kristus! Ježiš prišiel k trom apoštolom:  „Vstaňte a nebojte sa!“ (Mt 17,7). Znova to – „nebojte sa“, vstaňte, nebojte sa! V tej chvíli už nevideli nikoho, iba Ježiša. Či boli tak zaslepení? Pravdepodobne nie toto, ale už všetko, čo prekážalo ich videniu bolo odbúrané, už mali upriamený svoj zrak iba na Ježiša. Tretia časť hovorí o tom, ako pri zostupe z vrchu Tábor dostávajú príkaz, aby o tom, čo zažili ešte nehovorili, lebo čas zvestovať tieto veci, ešte neprišiel.

Milí bratia a sestry, v našom živote je to tiež tak, ako som to niekoľkokrát spomenul, že emócie aj v rámci nášho náboženského života môžu byť vybičované, ale pri osobnom stretnutí sa s Bohom, často keď sme sami, keď si uvedomíme: „toto je Boží Syn“, vtedy môžeme aj my skloniť hlavu, zľaknúť sa, možno nestáť o stretnutie sa s Bohom - ako tá dievčina z úvodného príkladu. Jednoducho, to je už o čomsi inom. Teda aj my sa pýtajme samých seba: Kto je pre mňa Ježiš Kristus? Je naozaj Božím Synom? Možno by ste povedali: No keby nebol, tak tu dnes nie sme. Zamyslime sa však nad slovami vyznania viery „Verím v Boha“, ktoré o chvíľu budeme odriekať: a prehodnoťme vo svojom živote, ako vážne ich berieme a či spoznávame viac aj slová evanjelia a či ideme viac do hĺbky v poznávaní našej viery?! Možno nielen pri vypočutí evanjelia alebo vôbec Božieho Slova v Božom chráme, ale čo konáme aj z vlastnej iniciatívy?

Znova sa vrátime k tomu, že Boh je ten, ktorý koná prvý. My máme robiť len kroky smerom k Nemu, lebo Boh k nám prichádza tak, ako prichádzal k Abramovi a pomáhal mu na ceste, na ceste vyvolenia. Boh nie je len ten, ktorý chce niečo za niečo, tak ako sme navyknutí v bežnom živote, ale je ten, ktorý sa nám nechá spoznávať, aby sme potom išli ešte viac smerom k nemu. Teda zhrňme všetko to, čo bolo dnes povedané. Apoštoli vystúpili na horu Tábor. Pre nás tým „Táborom“ je kostol, je Eucharistia. Pre nás pokrstených, pobirmovaných - tu máme vždy „horu Tábor“, tu máme vždy tajomstvo premenenia! Tu sa stretávame so živým Bohom! Skloníme hlavu, zľakneme sa, neprídeme na stretnutie s týmto hlbokým tajomstvom? Ale potom kde inde chceme hľadať a naberať silu pre svoj život viery? Kde inde sa chceme priamo bezprostredne stretávať s Bohom? Iste, je to možné aj v súkromí, to nespochybňujem, ale Pán Ježiš pozval apoštolov, aby vykročili z uzavretia súkromia. Milí bratia a sestry, naozaj toto nie sú rečičky! To sú odporúčania na prehĺbenie duchovného života, ak sa chceme naozaj posúvať ďalej!

Ak sa vrátime k úvodnému príbehu, tiež som to zažil v jednej farnosti, kde som pôsobil, keď zhodou okolností - tiež dievčina chcela odísť z Katolíckej Cirkvi. Keď som sa jej pýtal: „Prečo?“ Odpovedala: „Preto, lebo tam sa viac číta Sväté Písmo!“ Pretože som pôsobil vo farnosti, kde boli rozbehnuté mnohé aktivity, aj stretávania pri Svätom Písme, povedal som jej: „Však to, čo hľadáte, tu máme už nejaký čas, prečo ste sa neprihlásili, prečo neprichádzate?“ Isto dobre viete, že vyslovený dôvod je niekedy len na zakrytie nepravdy. Takže, tam bolo niečo celkom iné, niečo celkom iné! Prečo? Lebo niekedy práve emócie v iných denomináciách, napr. spev, tanec, ľahké ospravedlňovanie hriechov... toto viac priťahuje, ako zostupovať s Ježišom Kristom na hlbinu a stretávať sa s ním v Eucharistii! Ale na druhej strane - kde sa čerpá viac sila?! A preto mnohí reagujú tak, ako pri inej príležitosti apoštoli: „...tvrdá je to reč...“ (Jn 6, 60). Dnešný človek povie - to sú také rečičky! Keby zmýšľali inak, chýbali by tu dnes? Nechýbali! Keby brali vážne to, o čom hovoríme, boli by tu.

Drahí bratia a sestry, k nášmu životu iste patria emócie, ale ony nestačia. Pri stretnutí s Ježišom Kristom môžeme zostať zneistení, ale nebojme sa! To nám hovorí aj Pán Ježiš - tak ako apoštolom: „Vstaňte a nebojte sa!“ (porov. Mt 17,7). Radi prichádzajme sem, na toto miesto premenenia a prosme tu aj za pokrstených a pobirmovaných, ktorí sem nechodia, veď aj keď sem nechodia a boli pokrstení, aj o nich platia krásne slová nebeského Otca: „Ty si môj milovaný syn, ty si moja milovaná dcéra!“ Amen.