Všetky cesty vedú k Eucharistii

Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Pápežskom slovenskom kolégiu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, pri príležitosti návštevy slovenských biskupov Ad limina 2. 6. 2024

Drahí bratia a sestry!

Poznáme známy výrok: „Všetky cesty vedú do Ríma.“ Totiž vo veľkej Rímskej ríši si veľmi dobre uvedomovali, ako je dôležité budovať cesty tak, aby z každého kúta ríše bolo možné dostať sa čo najskôr do centra ‒ do Ríma. V tomto čase sme sa my, slovenskí biskupi vydali aj s viacerými veriacimi na cestu do Ríma. Deje sa tak na pozvanie Svätého Otca Františka, ale je to aj historicky zaužívaná udalosť, keď biskupi z rôznych častí sveta prichádzajú pravidelne k hrobom svätých apoštolov Petra a Pavla a stretnutím so Svätým Otcom potvrdzujú jednotu s námestníkom Ježiša Krista na zemi. Je to veľmi silné a živé puto jednoty biskupov s rímskym biskupom ‒ pápežom, ktoré trvá už 2000 rokov. Keďže teraz slávime spoločne svätú omšu v Pápežskom slovenskom kolégiu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, ktoré je naše slovenské, na tomto významnom mieste pamätáme na všetkých, ktorých životné cesty priviedli do Ríma a oni pripravili tento slovenský stánok mimo rodnej krajiny. Pamätáme aj na tých, ktorých cesty do Ríma priviedli neskôr, aby pokračovali v činnosti a starostlivosti o toto kolégium a s vďakou myslíme aj na tých, ktorí tak robia v súčasnosti. Pamätáme aj na tých, ktorí tu počas rímskych štúdií mali svoj dočasný domov, aj na všetkých pútnikov, ktorí týmto kúskom slovenskej zeme prešli počas svojho krátkeho či dlhšieho pobytu v Ríme.

Ale pre každého a pre celý objekt Pápežského slovenského ústavu a kolégia sv. Cyrila a Metoda v Ríme je vždy centrálnym bodom táto kaplnka Sedembolestnej Panny Márie, čo si aj dnes, keď slávime Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi veľmi dobre uvedomujeme. 8. 11. 1981 kaplnku navštívil a v nej slávil svätú omšu aj svätý Ján Pavol II. Ježiš Kristus v Eucharistii je zjednocovacou silou všetkých veriacich katolíkov. Je prítomný aj v tejto kaplnke, a môžeme oprávnene povedať, že „všetky cesty vedú k Eucharistii“. Prečo? Svätý pápež Ján Pavol II. videl v Eucharistii silu jednoty Cirkvi a vyjadril to veľmi jasne: „Cirkev žije z Eucharistie“. Lebo veríme a vyznávame, že v Eucharistii je živý ten istý Ježiš Kristus, ktorý povolával apoštolov, aby ho nasledovali a boli s ním (porov. Mk 1, 17), ktorý odpustil hriech cudzoložnej žene (porov. Jn 8, 11), odpustil zločincovi na kríži (porov. Lk 23, 43). Je to ten istý Ježiš, ktorý sa pridal k emauzským učeníkom (porov. Lk 24, 13-35). Tak by sme mohli spomenúť každé Ježišovo stretnutie s človekom. Treba nám viac hovoriť o reálnej, teda skutočnej prítomnosti Ježiša Krista v Eucharistii. V týchto dňoch môžeme zachytiť správu o veľkom podujatí, ktoré sa bude konať od 17. do 21. júla 2024 v Indianapolise, v Spojených štátoch amerických. 23 mladých ľudí sa vydalo na dvojmesačnú púť, ktorá predchádza tomuto podujatiu. Ich dôvod je jasný ‒ Eucharistia. Púť prebieha na viacerých trasách a každá trasa sa skončí v Indianapolise na prvom Národnom eucharistickom kongrese po 83 rokoch,  ktorý sa zameriava na obnovu Cirkvi v Amerike. „Pán sa nám chce osobne zjaviť“ (je heslo kongresu), a platí to bez ohľadu na to, v ktorom veku sme, ako dlho už máme šancu pristupovať k svätému prijímaniu. Pútnici štyroch rôznych trás – zo severu, východu, juhu a západu prekonajú tisíce kilometrov, aby priniesli Eucharistiu do nespočetných amerických miest v nádeji, že prinesie potrebné uzdravenie do Spojených štátov.

Účastníci púte hovoria: „Eucharistia – myslím, že je to veľmi zrejmé, ale myslím, že to bude taká úžasná príležitosť stráviť každý deň, každú minútu v podstate počas dvoch mesiacov s Ježišom v Eucharistii.“ „Strávim celé dva mesiace s naším eucharistickým Pánom na ceste naprieč Spojenými štátmi.“ „V dnešnej dobe je toľko ľudí, ktorí zápasia s toľkými rôznymi vecami. A ja si jednoducho myslím, že svet potrebuje jeho lásku. A s jeho láskou prichádza uzdravenie.“ „Uvedomujem si tiež, že v tejto krajine je v súčasnosti veľa problémov, s ktorými táto krajina zápasí. A preto si myslím, že to bude pre Ameriku požehnaním. Ježiš, ktorý sa nesie celou touto krajinou, posvätí túto krajinu spôsobmi, o ktorých možno ani neuvažujeme.“ Na trasách pútnikov sa budú konať aj večerné eucharistické adorácie a ďalšie projekty služby v miestnych komunitách.

Prečo sa vlastne konajú eucharistické kongresy? Prečo sa má rozvíjať, prehlbovať úcta k Ježišovi, ktorý je prítomný v Eucharistii? Jednoduchou odpoveďou je: pre prehĺbenie osobného kontaktu a vzťahu s Ježišom Kristom, ktorý je reálne prítomný, tak ako sme spomenuli jeho prítomnosť vo viacerých udalostiach evanjelia; je prítomný aj v Eucharistii. Zvlášť by sme mohli v argumentácii spomenúť predovšetkým text evanjelia svätého Jána (porov. Jn 6, 22-71). Je to veľmi dôležitý text práve pre tých, ktorí sa snažia reálnu prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii spochybniť a hovoria skôr o symbole, o nejakej dočasnej prítomnosti Ježiša Krista v Eucharistii a tak podobne. Avšak počas hlbokého ponorenia sa do eucharistickej reči, ktorá zaznela z úst Ježiša Krista, každý porozumel, že Ježiš nepoužil prenesený význam. Svedčia o tom jeho slová a veľké pobúrenie a pohoršenie poslucháčov, ktorí po slovách: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jn 6, 51),  hovorili: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ (Jn 6, 52). Ale Ježišova reč je jednoznačná. Ježiš nepovedal: dávam vám tento chlieb a víno, aby vám pripomínali, aby boli symbolom môjho tela a mojej krvi. Nie! Ježiš jasne povedal: „...moje telo je pravý pokrm a moja krv pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 55-56). Ježiš hovorí jednoznačným spôsobom o svojej skutočnej prítomnosti v Eucharistii. A pamätajme aj na ďalší fakt, že počas prvých tisíc rokov nikto z kresťanov túto pravdu nespochybňoval. Všetci v ňu verili. Všetci, ktorí sa dnes skrze krst a vieru v Ježiša Krista volajú kresťania, verili a vyznávali, že Ježiš Kristus je opravdivo prítomný v Eucharistii. Ak prijmeme do svojho života pravdu o opravdivej Ježišovej prítomnosti v Eucharistii, potom s apoštolom Tomášom aj my vyznáme: „Pán môj a Boh môj“ (Jn 20, 28).

Ale čo ak Ježišovu reálnu prítomnosť v Eucharistii napriek všetkému nedokážeme prijať? Odpoveď, ktorú ponúknem, ukazuje cestu, možno i dlhšiu, ako prijať túto pravdu. Je obsiahnutá v dokumente Druhého vatikánskeho koncilu Lumen gentium (11) a tým aj v Katechizme Katolíckej cirkvi (porov. KKC Sviatosť Eucharistie 3. článok). Pripomína vnútorné smerovanie aktivít v Cirkvi. Práve tieto dokumenty citujú, ako je veľmi dôležité zachovať vnútorný obsah všetkých aktivít, ktoré sú v Cirkvi. Prečo katechizujeme, prečo slúžime chudobným, prečo zriaďujeme a  prevádzkujeme katolícke, cirkevné školy, ale aj charitatívne, sociálne diela ‒ útulky pre bezdomovcov... Aby sme privádzali ľudí k poznaniu Ježiša Krista a následne k Eucharistii. Prečo? Preto, lebo Eucharistia je reálny Kristus, a kde je Eucharistia, tam je aj miesto stretávania sa s Kristom v tomto živote. Je to miesto, kde ho prijímame. Ona je srdcom našej viery, preto sa nazýva „prameňom a vrcholom celého kresťanského života“ (porov. KKC 1324). Keď sme už spomenuli, „aby všetky cesty – iniciatívy viedli k Eucharistii“ a poznáme slová čoskoro svätého Carla Acutisa, že „Eucharistia je diaľnica do neba“, tak my máme na mysli všetky „privádzacie cesty“, ktoré nás privedú na „diaľnicu do neba“ – k Eucharistii. Lebo všetko dianie v Cirkvi má vychádzať i byť nasmerované na Eucharistiu, lebo Cirkev naozaj „žije z Eucharistie“ (sv. Ján Pavol II.).

Napĺňať toto odporúčanie sa môže i tak, že sa všetko začne pravidelnou účasťou na svätej omši aj v spomenutých zariadeniach, ale stane sa to normálnou praxou (ak zatiaľ nie je) aj v rodinách, u jednotlivcov každú nedeľu a prikázaný sviatok. Ďalším krokom môže byť účasť na svätej omši aj v priebehu týždňa. Nasleduje výchova k osobnej či spoločnej adorácii a čo najčastejšie sväté prijímanie. Po svätom prijímaní sa odporúča zotrvať chvíľku vo vnútornom rozhovore s Pánom, po svätej omši neutekajme hneď z kostola, ale poďakujme svojim spôsobom za stretnutie s Ježišom. Spomínam si, ako som bol v detstve na svätej omši s mojou mamou, ktorá po svätej omši nie a nie odísť z kostola. Nepomáhalo, ani keď som ju varoval: „Mami, veď nás tu zavrú“. Mama vedela, prečo ešte chcela zostať v kostole. Veď popri povinnostiach o početnú rodinu nemala veľa príležitostí inokedy zotrvať v Ježišovej blízkosti ‒ pri Eucharistii. Vtedy som to nechápal, dnes jej za to ďakujem. Ako je dobré, ak deťom ostáva pre ich život takýto príklad rodičov. Keďže sme v čase „Dňa detí“ (1. júna) a pred týždňom (25.-26. mája 2024) sa v Ríme slávil celosvetový „Deň detí“ so Svätým Otcom Františkom, len znova potvrdzujeme, že najkrajším darčekom rodičov pre deti je ich príklad viery, z ktorého budú čerpať po celý život.

Niekdajší, ale aj novodobý svet odporúča ešte iný a celkom ľahko realizovateľný spôsob, ako si nájsť cestu k Eucharistii. Môžeme spomenúť, čo zhrnul svätý Josemaría Escrivá ‒ dá sa povedať aj z bohatstva kresťanskej tradície ‒ keď odporúča aj na diaľku sa stretávať sa s Ježišom, klaňať sa mu aj na diaľku, ozaj „v duchu a v pravde“ (porov. Jn 4, 23). Je možné pokloniť sa v duchu Ježišovi prítomnému vo svätostánku v kostole, okolo ktorého prechádzame, ktorého vežu uzrieme počas cesty autom, vlakom alebo aj keď peši prechádzame okolo neho a nie je otvorený. Takisto môžeme kedykoľvek prijímať Ježiša aj duchovne v každej chvíli dňa, ba aj vtedy, keď ho z rôznych dôvodov nemôžeme prijať sviatostne. Môžeme to urobiť aj tak, že ráno po prebudení sa hneď duchovne prenesieme do nášho kostola či kaplnky, kde sa pokloníme Ježišovi prítomnému v Eucharistii a spolu s ním začneme nový deň. To sú spôsoby nachádzania cesty, ktorá vedie k Eucharistii, ktorá vedie k obnove nášho osobného duchovného života a ktorá môže napomôcť aj k obnove Cirkvi v súčasnom svete. Je to práve cez roznietenie  nášho vzťahu so živým  Ježišom v Eucharistii. Známy pápež Lev XIII., ktorý pôsobil na prelome 19. a 20. storočia, prorocky predvídal posilnenie moci diabla v 20. storočí. Aj preto nariadil, aby sa po každej svätej omši modlili veriaci k svätému Michalovi archanjelovi. Konštatoval, že hoci je vo svete veľa problémov a veľa vecí, na ktoré by sa mohol sústrediť, on sa chce sústrediť na Eucharistiu. Veril, že ak Cirkev posilní svoj vzťah k Eucharistii, potom dokáže obstáť v nadchádzajúcich bojoch. Vedel, že musíme posilniť svoju lásku a oddanosť k Eucharistii. Teda by sme mohli povedať: obnoviť a posilniť svoje cesty k Eucharistii. V tomto duchu sa viackrát vyjadrili aj pápeži našich čias.

Ale čo potom s mariánskou úctou? Čo s úctou k svätému Jozefovi, pobožnosťami k ďalším obľúbeným svätcom. Ani jedna pravdivo praktizovaná úcta k svätým neprekáža, ale napomáha pravej úcte k Eucharistii. Svätý Ján Pavol II. nazval Pannu Máriu eucharistickou ženou. Svätý Jozef, ktorý bdel nad Ježišovou výchovou, ak budeme chcieť, bude bdieť aj nad naším správnym vzťahom k Ježišovi v Eucharistii. A o každom svätcovi, svätici môžeme oprávnene povedať, že ich kroky celého duchovného života viedli k Eucharistii, ktorá bola ich nenahraditeľným pokrmom, v niektorých prípadoch počas viacerých rokov života jediným, napr. u sv. Kataríny Sienskej, blahoslavených Anny Kataríny Emmerichovej, Alexandriny Maria da Costa, veľkej mystičky Márie Robinovej. Takže nebojme sa v našej eucharistickej úcte obracať sa o pomoc k svätým, najmä k Panne Márii a svätému Jozefovi, ktorí boli prví klaňatelia (adorátori) Slova, ktoré sa stalo telom, narodilo sa v Betleheme a stalo sa pre nás chlebom večného života s prísľubom, že bude s nami po všetky dni až do skončenia sveta. (porov. Mt 28, 20). Amen.

Fotografia: © Slovenské veľvyslanectvo pri Svätej stolici, 2024