Homília zo svätej omše 19.02.2017 v rožňavskej Katedrále

BOŽIE VYZNAMENANIA: SRDCE, KRÍŽ A TŔŇOVÁ KORUNA

Keď zomrie významný vojak, alebo významný politický činiteľ, v  smútočnom sprievode za jeho rakvou nesú na vankúši vyznamenania, metále, ktoré dostal, a ktoré pripomínajú jeho zásluhy, možno preukázanú statočnosť. Čo by bolo správne, vhodné najviac zvýrazňujúce skutočnosť, niesť  na vankúši za truhlou človeka, ktorý možno celý život niesol kríž, trpel, odpúšťal? Bol ponižovaný, možno ho nikto nebral vážne. A to všetko prežil preto, lebo sa snažil napĺňať slová evanjelia. Myslím si, že najvýstižnejším znamením na vankúši by bolo srdce, kríž a tŕňová koruna.

Srdce, ktoré tak veľmi milovalo,  kríž ktorý prijímal s láskou a tŕňová koruna, ktorá mu neustále spôsobovala rôzne bolesti. Napriek všetkému utrpeniu, ktoré prežil, jeho milujúce srdce naplnené Božou láskou, dokázalo trpieť a  odpúšťať. Dobre vieme, že hovoriť na tému odpustenia je vždy náročné, pretože na jednej strane je možno ľahko niečo vypovedať a na druhej strane je dosť náročné slová o odpúšťaní a odpustení vnášať do života. A predsa je to všetko možné ale dá sa to  naozaj iba v rozmere Božej lásky, dívajúc sa na Ježišov kríž. Toto už nie sú prázdne slová. Sú to slová, ktoré dávajú človekovi silu aj v  najťažších chvíľach života, pretože, povedzme si to priamo, otvorene a na rovinu: Každý jeden z nás sme vystavení, skôr alebo neskôr, pokušeniu podobného charakteru – odpustiť, alebo neodpustiť. A iste každý máme skúsenosť s tým, aké je to náročné.

Dívajúc sa na Ježišov kríž, zamýšľame sa nad tým, ako to mohol dokázať.  Už  som raz spomínal svoju skúsenosť z obdobia, keď bolo viacero nešťastí vo svete, ako v Košickej katedrále po jednej svätej omši prišiel za mnou môj známy a takmer na celú katedrálu na mňa kričal: „Ako sa Boh môže na toto všetko dívať? Ako Boh môže dopustiť rôzne prírodné nešťastia a hlavne tú ľudskú zlobu, ktorou si navzájom škodíme a zabíjame sa, okrádame,  manipulujeme?“ Vtedy som mu odpovedal len jednou vetou: „A prečo Boh neušetril vlastného Syna?“ Zadíval sa na mňa a ostal ticho. Boh neušetril vlastného Syna! Ale neušetril ho nielen tak pre nič - za nič. On ho neušetril kvôli odpusteniu! Aby nás jeho obeta zmierila s Otcom. Teda cez obetu sa ide k odpusteniu. Preto musí byť na vankúši človeka, ktorý žil vo svojom živote podľa Evanjelia, milujúce srdce, kríž aj tŕňová koruna.

Prežívame Rok Fatimy. Zajtra je výročie smrti blahoslavenej Hyacinty, ktorá zomrela 20. februára v roku 1920. Mnohí vieme, že Panna Mária sa pýtala  detí, ktorým sa vo Fatime zjavila, či chcú spolupracovať na záchrane sveta. To by ešte bolo pomerne lákavé, ale položila im aj otázku, či chcú trpieť. A to už nie je až také príjemné. Lebo získať ľudské zásluhy, ocenenie to je ešte lákavé.  Ale spojitosť s utrpením, obetou, to už je náročnejšie. Pýtam sa: Ako sa staviame k tejto otázke my? Buďme úprimní. Každého z nás sa to dotýka. Fatimské deti prijali aj utrpenie. Vieme však že Panna Mária, pri zjavení deťom povedala hneď aj to, že František a Hyacinta zomrú čoskoro. Z  ľudského hľadiska by sme sa pýtali: Načo ich potom oslovila? A prečo im povedala o toľkom utrpení, ktoré cez chorobu, aj cez ďalšie prijaté kríže museli prežívať. Toto je tajomstvo. Aj v Lurdoch povedala Panna Mária Bernadete Subirusovej: „Budeš šťastná, ale nie na tejto zemi.“ Na tejto zemi šťastná nebudeš. Boh povoláva Bernadetu, aj toľkých ďalších, ktorí sa otvárajú Bohu,  dávajú mu svoj život a Boh do života týchto ľudí vnáša utrpenie a kríž. Aké musí byť to milujúce srdce, aby dokázalo milovať Boha aj v takýchto skúškach života! Tu pomáha naozaj len vedomie, presvedčenie o tom, čo máme nádhere vyjadrené aj v jednej našej piesni k Božskému Srdcu: „Ono skôr nás milovalo, ako my sme ho mohli poznať.“ Človek, ktorý je pozvaný k neseniu kríža, kvôli odpúšťaniu hriechov tohto sveta, dokáže prijať obetu len vo svetle Božieho milosrdenstva, Božej lásky, keď si uvedomuje  a prežíva, že Boh sám seba, svojho vlastného Syna dal ako zmiernu obetu za nás všetkých.

Keď sledujeme ďalej komunikáciu Panny Márie s fatimskými deťmi, vidíme, že  Panna Mária ich učí modlitbu, ktorú sa modlíme v rámci modlitby svätého ruženca: „Ježišu, odpusť nám naše hriechy, zachráň nás od pekelného ohňa, priveď do neba všetky duše, najmä tie, ktoré najviac potrebujú tvoje milosrdenstvo.“ Najskôr vyzýva Panna Mária deti, aby sa modlili za obrátenie hriešnikov, pretože  veľmi veľa ľudí ide do zatratenia preto, že sa za nich nikto nemodlí, nikto neobetuje. František, Hyacinta a Lucia sa cítili tak mocne oslovení prosbou Panny Márie, že to, čo nasledovalo ďalej v príbehu ich života  sa musí sa dotknúť srdca každého jedného z nás. Oni, malé deti si  dokážu odoprieť aj také veci, ktoré by si bežne deti nikdy neodopreli. Ale kvôli záchrane a obráteniu hriešnikov, tie obety a sebazápory berú deti na seba a  priam sa pretekajú, len aby vyprosili čo najviac milosti Božej a vyprosili čo najviac obrátení  hriešnikov. Modlitba, ktorú som pred chvíľou  citoval, je modlitbou, ktorá vedie deti ešte ďalej. Počúvajú ďalšiu výzvu: „Ponúknite svoju obetu  a svoju modlitbu aj za duše v očistci.“ Za tie duše, ktoré úpenlivo prosia, čakajú na modlitby nás všetkých, na obety nás všetkých. Možno aj na naše bolesti, kríže, tŕňové koruny, na veľkú bolesť odpustenia, keď sa uponížime  a odpustíme tam, kde sa to odpúšťa veľmi ťažko. Keď dokážeme aj toto urobiť, to je to potrebné, hodnotné.

Všimnite si znova, drahí bratia a sestry, že fatimské posolstvo, aj vo svetle lúčov dnešného Božieho slova, to nie je len procesia. Aj procesie patria k oslave Boha, k prejavu úcty voči Matke Božej, ale to nie sú prvomájové sprievody. To všetko má svoju hĺbku a o tej hĺbke teraz hovoríme. Naša obeta, nesenie našich krížov, odpúšťanie, napokon vyprosuje milosť a zachraňuje. Áno, vyprosuje Božie milosti, pomoc a zachraňuje ľudí. Tak ako nejedno odpustenie zachránilo vzťah, tak naše odpustenie môže zachrániť niekomu aj večný život. Ako kňaz som si vypočul v živote veľa životných príbehov. Koľko sily potrebovali ľudia na to, aby dali niekomu po vojne, po nástupe komunizmu odpustenie. Vtedy, keď sa zabíjali ľudia, susedia žijúci dlhodobo vedľa seba, koľko sily museli nabrať k tomu, aby dokázali žiť ďalej vedľa seba, pretože, hoci sa  možno nepozabíjali, ale jeden druhému  často veľmi škodili, znemožnili susedovým deťom ďalej chodiť do školy, pretože nemali správnu -červenú farbu. A tak by sme mohli hovoriť o toľkých ďalších krivdách, ale hovoriť aj o sile a veľkosti odpustenia.

Na záver sa možno hodí jeden príbeh, ktorý je veľmi dôležitý a hovorí o sile odpustenia. Ten príbeh rozpráva o žene, ktorá bola pristihnutá pri cudzoložstve a podľa tamojších zákonov mala byť za to potrestaná zhodením zo skaly. Keďže v  čase, keď sa toto stalo, jej manžel nebol doma, čakalo sa, pokiaľ sa vráti a až potom chceli vykonať tento hrozný skutok, za jeho prítomnosti. Manžel neprichádzal a sudcom sa zdalo, že už by bolo treba pristúpiť k vykonaniu rozsudku. Prišiel teda deň popravy a ženu zhodili zo skaly. Aké veľké bolo prekvapenie všetkých, keď na druhý deň znova uvideli ženu živú a zdravú. Čo sa vlastne stalo? Jej manžel vedel, čo sa stalo, aj to, čo bude nasledovať. A tak keď  prišiel  domov, pod skalou, z ktorej mala byť zhodená jeho manželka, roztiahol veľkú sieť, do ktorej ona spadla a tak bola zachránená. On jej odpustil vo svojom srdci. A  k tomu ešte urobil všetko, aby ju zachránil pre tento život. Samozrejme, že takéto dojímavé gesto oslovilo aj ďalších, a žena bola oslobodená. To nie je schvaľovanie priestupku proti Božiemu zákonu. Je výpoveďou o sile odpustenia, ale aj o vynaliezavosti, ako dotiahnuť odpustenie dokonca, aby aj život bol zachránený.

Milí bratia a sestry, možno už viac rozumieme, čo znamená symbol, na ktorý som poukázal v úvode príhovoru, keď som hovoril, že na vankúši v smútočnom sprievode sa za niektorými môžu niesť metále a iní si zaslúžili mať tam srdce, kríž i tŕňovú korunu. Ktorý z týchto dvoch vankúšov bude mať väčšiu hodnotu pred Pánom Bohom? V konečnom dôsledku to i tak necháme na Pána Boha. Pretože aj za pominuteľným vyznamenaním môže byť ľudská šľachetnosť. Ale iste, ak je spojená so srdcom, krížom a tŕňovou korunou, má ešte väčšiu hodnotu, alebo môžeme povedať je  opravdivou ľudskou šľachetnosťou. Buďme aj my tými, ktorí aj keď vo svojej slabosti, hoci nevieme hneď urobiť krok odpustenia, aspoň budeme neúnavne prosiť Boha: Bože, pomôž, pomôž mi, pomôž nám, aby sme nenahádzali ďalšie blato na naše vzťahy. Blato, ktoré sa premení na betón, ktorý už potom naše vzťahy ťažko poznačí a možno nikdy nenapraví. Bože, prosíme ťa! Prosíme teba, Pane, ktorý si nám odpustil a odpúšťaš nám, odpúšťaj nám i naďalej, ale aj nám daj silu, aby sme dokázali odpúšťať našim vinníkom tak, ako ty odpúšťaš  nám. Amen.