Spomienka svätého Jozefa, robotníka

Prvý máj je neodmysliteľne spojený s veľkým svätcom sv. Jozefom.  Jemu  zveril Boh najvzácnejšie bytosti, ktoré žili na zemi - svojho Syna Ježiša a jeho Matku Máriu.

Náš otec biskup Mons. Stanislav Stolárik vo svojich príhovoroch viackrát vyslovil, že sa zdá, že „...tomuto veľkému svätcovi, vo všeobecnosti možno nevenujeme toľko pozornosti, úcty a lásky, koľkej je naozaj hodný vzhľadom na jeho svätosť, veľkosť, ktorá spočívala v jeho nádhernom živote naplnenom vierou, poslušnosťou voči Bohu, pozornosťou na jeho vnuknutia, vedenie a lásku, ktorú prejavoval a s ktorou sa staral o Ježiša a  Máriu.“ V povzbudení k modlitbe deviatnika pred sviatkom sv. Jozefa tiež napísal: „Invokácie litánií k sv. Jozefovi pozývajú každého, aby si  spomedzi titulov, ktoré mu dala Cirkev možno vybral ten, ktorý ho najviac osloví, prípadne, a čo je ideálne - čnosť sv. Jozefa, ktorú chceme nasledovať a prosiť ho o príhovor, aby nám pomáhal na našej ceste do neba. Mňa najviac v tomto období oslovuje jeho láska k Ježišovi a k Márii, ako motív nasledovania. Nepomýlime sa, keď budeme milovať Ježiša, Máriu a Jozefa, keď sa ako malý Ježiš, chytíme jednou rukou ruky Márie a druhou rukou ruky Jozefa a necháme sa viesť. Oni nás privedú k samému Ježišovi. Verme, že On im dvom zveruje aj nás na našej ceste životom.“

Myšlienky z homílie otca biskupa na slávnosť sv. Jozefa 18. marca 2020

„...Vtelenie Božieho Syna Ježiša Krista bolo podmienené súhlasom, otvorenosťou na Boží plán, a to súhlasom a otvorenosťou Márie a Jozefa. Ako potichu sa všetko začalo kdesi tam, na konci sveta. V Nazarete. Odtiaľ viedla cesta najskôr do Betlehema, kde sa prišli Ježišovi pokloniť nielen pastieri a traja králi, ale do Betlehema smeroval a došiel aj Herodesov vírus nenávisti a smrti. Preto Mária i Jozef museli opustiť mestečko, kde mali svoje „korene“ a utekať do neistoty, do neznáma, do cudzej krajiny, do Egypta. Aj oni sa pýtali: „čo bude s nami?... Koľkokrát zaznela táto otázka v týchto dňoch. Čo bude s nami? ... Mária s Jozefom položili túto otázku o budúcnosti, ale kládli ju s dôverou v Božiu ochranu: „Čo bude s nami? Ale s nami je Boh! A my chceme plniť Boží plán.“ Sledujeme prvý krok Božieho plánu spásy ľudstva: zvestovanie v Nazarete, potom prechod do Betlehema, podľa Micheášovho proroctva, sledujeme, ako sa napĺňa Boží plán. Dnes si môžeme pripomenúť útek do Egypta, aby sa napĺňali ďalšie slová predpovede Svätého Písma Starého zákona: „z Egypta som si povolal syna“. A odtiaľ ich kroky smerujú späť do Nazareta, aby sa znova naplnilo: „budú ho volať Nazaretský“. Keď sa zamýšľame nad napĺňaním týchto proroctiev, ktoré si dovolím povedať, že boli známe aj Márii a Jozefovi, opýtam sa trochu úsmevne: Myslíte si, že Mária s Jozefom si pred odchodom do Betlehema, potom pred útekom do Egypta, narýchlo prečítali v Písme, kam majú utekať? Bol na to čas, aby v tom hroznom ohrození života dieťaťa aj ich samotných, aby takto konali? To isto nie! Oni boli otvorení pred Pánom a voči Pánovi a vedeli v konkrétnej chvíli zachytiť Boží hlas a nechali sa ním viesť. O tom svedčí pri návrate z Egypta, aj ich nasmerovanie do Nazareta, čo bolo záchranou  pred smrtiacim „vírusom“ Herodesovho syna Archelausa, ktorý nastúpil na trón s podobnými praktikami, ako mal jeho otec. Tieto kroky záchrany, ktorými Boh viedol a ochraňoval cez Jozefa aj Máriu malého Ježiša od vírusov smrti, práve tieto záchranné kroky boli potrebné a účinné, proti hroziacim vírusom ktoré  prirovnávame ku všetkým smrtiacim vírusom.

...Znova sa vraciame, či upriamujeme našu pozornosť na morové stĺpy. Ak aj pripustíme, že ľudia pred nami možno boli na nižšej intelektuálnej úrovni, alebo veda ešte nebola na takej úrovni, ako je dnes, predsa títo ľudia sa v kritických chvíľach ohrozenia života doslova „prebudili“. Áno, prebudili v sebe otvorenosť viery, dokázali si uvedomiť, kde majú hľadať záchranu. Prosili, kajali sa,  modlili, dôverovali, že vyprosia pomoc z neba. A vyprosili. Preto tie morové, mariánske stĺpy sú aj stĺpmi vďaky za vyslyšané prosby. Vtedajší ľudia sa svojou otvorenosťou pred Bohom chceli priblížiť aspoň trocha k otvorenosti, dôvere a závislosti na Bohu, ako ju prežívali Mária a Jozef. Títo ľudia pozerajúc na príklad Márie a Jozefa, keď videli ako oni boli odovzdaní do Božích rúk, chceli, aby aj ich Boh tak viedol a chránil, ako kedysi chránil Svätú Rodinu. A za tie dlhé roky kresťanskej tradície tu už bola aj silná skúsenosť, akú veľkú silu orodovania pred Pánom majú Mária a Jozef. Preto už nielen, že sa chceli priblížiť k príkladu Márie a Jozefa, teda nielen napodobňovať ich otvorenosť, dôveru, pokoru pred Bohom, ale už zakúsili aj silu ich orodovania.

Preto sa utiekali a prosili o ich orodovanie, o ich príhovor u Syna. A má to celkom jednoduchú logiku. Lebo keď bol Ježiš tu na zemi úplne poslušný Márii a Jozefovi, za ich veľkú lásku, dobrotu a starostlivosť im teraz v nebi nič neodmietne. Ježiš je taký. Tak miluje Máriu a Jozefa, že im v nebi, keď budú čokoľvek prosiť, nič neodmietne. Kto tomu uverí, nebude sa čudovať ani spochybňovať, keď sa v týchto ťažkých chvíľach modlíme Deviatnik k Rožňavskej Panne Márii a javíme záujem o jej mocný príhovor i o mocný príhovor svätého Jozefa a keď sa modlievame aj ďalšie pobožnosti.“