Mať len pokoj od všetkého – alebo ho vytvárať a šíriť?

Streda 4. pôst. týž./B - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 13. 3. 2024 (v priamom prenose rádia Lumen)

Jedno z najčastejších ľudských prianí je zdravie a pokoj. Obe sú opodstatnené. Zdravie zvlášť vtedy, keď sa oslabí, a pokoj, keď vidíme, aký je krehký, ako rýchlo sa môže zmeniť na nepokoj, dokonca na vojnový konflikt. Dobre vieme, že v ostatnom čase počet vojnových konfliktov vzrástol a pribudol aj neďaleko nás. Ponúkajú sa rôzne vysvetlenia - prečo sa pokoj stratí spomedzi ľudí a zo sveta. Ale svet už dávno zabudol, aký je dôležitý pokoj v srdci a aký je dôležitý vzťah k Bohu. Ak sa pokoj vytratí zo srdca a vzťah k Bohu sa zmení na odpor alebo dokonca na odboj, tam je ohnisko zrodu každého nepokoja a vojen, aj keď tomu nechcú veriť už ani akože veriaci ľudia.

Prvá vojna, o ktorej vieme podľa knihy Zjavenia sv. Jána apoštola, bola na nebi: „Na nebi sa strhol boj...“ (porov. Zjv. 12,7). Boj stvorených bytostí ‒ anjelov proti svojmu Stvoriteľovi, proti Bohu. Pýcha tak opantala niektorých anjelov na čele s Luciferom, že sa začali porovnávať so svojím Stvoriteľom a jednoducho tým známym „non serviam“ ‒ nebudem slúžiť, dali jasný signál: Bože, ty sa nám už do našej existencie nemiešaj! Pocítili vo svojom vnútri akúsi seberovnosť s Bohom, že  sa postavili proti Bohu. No ako to dopadlo, vieme. Proti padlým anjelom bojoval sv. Michal, archanjel so svojimi anjelmi ‒ a jeho meno „kto ako Boh“ jasne vyjadruje, čo sa už vtedy vlastne ukázalo, že nad Boha niet nikoho, ani v moci ani v dobrote (porov. Zjv 12, 7-10).  

Keďže nás Boh stvoril v slobode a k slobode, tie isté pohnútky pýchy môžu lomcovať a iste lomcujú každým jedným človekom, či priamo proti Bohu alebo proti ktorémukoľvek predstavenému, či je to v Cirkvi, či je to v nejakej inej forme spoločenského alebo pracovného života; a tak sa už zastiera pravda o pokoji, že totiž opravdivý, teda pravý pokoj, ktorý bol narušený hriechom, znova môže priniesť iba sám Boh a keď od neho prijmeme pokoj, potom aj my môžeme byť tvorcami a nositeľmi pokoja v tomto svete. Toto je to veľmi dôležité, čo si hneď na úvod treba uvedomiť: súvislosť ‒ pokoj v srdci a vzťah k Bohu. Ak však vyslovujem tvrdenie o dôležitosti vzťahu k Bohu, ktovie, či nenarazíme na prvé spochybnenie, tohto tvrdenia, lebo mnohí hneď začnú kričať: ,Ale koľko zla spôsobili a stále spôsobujú práve veriaci ľudia, ktorí sa hlásia k tomu, že veria v  Boha. Koľko zla!´ Tento výkrik je len pokračovaním onoho výkriku, ktorý zaznel kedysi pred takmer 2000 rokmi v Ríme, keď Nero sám zapálil Rím a potom začal kričať na kresťanov, že to boli oni, ktorí podpálili mesto. Odvtedy sa veľakrát, takmer každé jedno zlo začalo pripisovať veriacim ľuďom predovšetkým kresťanom a hlavne katolíkom. No na druhej strane musíme aj priznať, že veľa zla sme spáchali  my, pokrstení a pobirmovaní.

Naozaj je niekedy veľmi ťažko debatovať na túto tému, lebo si to vyžaduje skutočne otvorenosť voči pravde. Priznávame chyby, zlo, ktoré napáchali členovia Cirkvi, ale treba v pravde povedať aj to, že najväčší diktátori vo svete, na ktorých rukách a svedomí sú milióny nevinných ľudských obetí, boli ateisti! Teda, máme automaticky hovoriť, že každý jeden ateista je zlý človek a že každý jeden neveriaci je nešľachetný človek? Vari nepoznáme z jedného i druhého tábora tých, ktorí sú veľmi šľachetní a zároveň aj takých, ktorí šľachetní nie sú?! To nie je o delení podľa viery. To je o ľudskom srdci, do ktorého vložil Boh svoj zákon, ako čítame v Knihe Ezechiela alebo Jeremiáša (porov. Jer 31,33; Ez 11, 19-21), alebo aj Pavol to opakuje ‒ Boh vložil svoj zákon do každého ľudského srdca, aby človek vedel, podľa čoho a ako sa má správať.

Teraz urobím len malú odbočku, keď je tendencia delenia sa na veriacich a neveriacich; ja toto delenie odmietam, pretože každý jeden človek je veriaci. Jednoduché vysvetlenie – neveriaci v Boha musí byť ešte silnejšie veriaci ako my veriaci v Boha. Vezmime si ľudské oko. Ja ako veriaci verím, že Boh stvoril celého človeka ‒ aj ľudské oko ‒ tak perfektne, ale akú silu viery potrebuje neveriaci človek na to, aby povedal, že to ľudské oko vzniklo samo. Ale to je téma na  niekedy inokedy. Každý človek, ktorému Boh vložil veľmi vzácny dar svojho zákona do srdca, môže ho vynikajúco využiť a byť šľachetný, ale ľudskosti sa môže aj spreneveriť. Všetko bude naozaj záležať od toho, ako sa budeme starať o to, čo všetko krásne nám ľuďom Boh vložil do nášho srdca a ako to budeme používať. Od toho potom sa bude odvíjať pokoj alebo nepokoj okolo nás.

Uvažujme ďalej v duchu viery. Boj z neba sa preniesol aj na zem. No ľudia veľmi túžili po pokoji a dovolím si povedať, že každý normálny človek túži po pokoji. Uprostred vyvoleného národa veľmi silnela túžba a očakávanie: kedy sa už naplní slovo, proroctvo Micheáša, ktorý hovorí o tom, že z Izraela vzíde nový vládca a „on bude pokoj“ (porov. Mich 5, 1-4). My sa tešíme možno celý rok na Vianoce, pretože toto proroctvo sa napĺňa a prichádza, ako to oznamuje Pánov anjel ‒ knieža pokoja, ktorého očakávali celé generácie. Na Vianoce sa stal človekom v chudobnom, bezmocnom a neznámom betlehemskom dieťati. Bude žiť život tesárovho syna, a hneď pri narodení zaznie nádherný nebeský chorál: „A na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“ (Lk 2, 14). Pokoj ľuďom dobrej vôle... už pri Ježišovom narodení celé nebo prialo ľuďom na zemi pokoj ‒ nám všetkým na zemi. Ježiš žil skromným životom tesárovho syna, na osliatku vstúpil do Jeruzalema, vediac, že bude trpieť a zomrie potupnou smrťou na kríži. On, ktorý je kniežaťom pokoja, ktorý je Kráľom pokoja. On aj v hrozných mukách smrti na kríži, v smrteľných úzkostiach volá: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia!“ (Lk 23, 34). Ale vieme, že povedal aj: „...aby svet poznal, že milujem Otca“ (porov. Jn 14, 31).

O tejto jednote s Otcom sme počuli aj v dnešnom evanjeliu. My totiž Ježiša poznáme a spoznávajme ho neustále stále viac do hĺbky! Ježiša poznáme ako dokáže robiť úžasné veci ‒ rozkázať počasiu, chodiť po vode, uzdravovať chorých, nakŕmiť tisícky ľudí, dokonca kriesiť mŕtvych. Ale sám sa priznáva, že nemôže urobiť nič sám od seba. Všetko robí iba to, čo vidí robiť Otca (porov. Jn 8,28). Jeho pokrmom je plniť Otcovu vôľu (porov. Jn 4, 34), ako sme to počuli v dnešnom evanjeliu, aj keď nie možno presne v tejto verzii. Jednota, tá hlboká jednota s Otcom, bez ktorého nič neurobí, signalizuje aj nám, ak chceme pokračovať v diele Kniežaťa pokoja, že aj my musíme byť veľmi zjednotení s Otcom skrze Ježiša Krista. Ak pretneme, prerušíme naše spojenie s Ježišom, teda aj s Otcom cez Ježiša, pokoj sa z nás začne strácať, začne miznúť. Teda Ježiš neurobil nič bez Otca. Všetko robil v jednote s ním. Toto je pre nás vážne posolstvo, ale aj všetkým „sólo hráčom“, ktorí sa pasujú do pozície, že sú schopní obrátiť, zachrániť celý svet bez Boha. Nie, nedajme sa oklamať! To je znova to, čo nosil v sebe Lucifer a na čo doplatili mnohí padlí anjeli, keď sa začali nielen rovnať s Bohom, ale sa aj povyšovať nad Neho. Badáme, že človek sa už povyšuje nad Boha! Vidíme to zvlášť v genetike, keď človek rozhoduje, či sa iný človek má narodiť a ešte dokonca aký má byť, alebo kedy má umrieť. To sa už človek pasuje do pozície toho, ktorý rozhoduje o živote a o smrti. To je už nielen seberovný Bohu, ale trúfa si byť viac ako Boh.

Aj vtedy, keď budeme prežívať túto jednotu s nebeským Otcom skrze Ježiša Krista a plniť Jeho vôľu, iste sa nenaplnia všetky naše vízie a predstavy, to je pochopiteľné, lebo my sme ľudia! Ale buďme si istí, že ten plán, ktorý má Boh s nami je pre nás najlepší, a my, keď mu dáme k dispozícii svoje srdce, svoju dobrú vôľu, naplníme ho na veľmi vysoké percento, ostatné doplní Pán Boh. Tak bude Boží plán naplnený stopercentne. To neznamená, že sa máme stať nejakými bábkami bez rozumu alebo nejakými robotmi. Nie! Pán Boh nám dal rozum! Pán Boh nám dal ruky, nohy, dal nám veľa talentov, ktoré máme aj musíme užívať v prospech seba a hlavne v prospech iných! Ale on nám ukazuje cestu, ktorou máme ísť, aby sme napĺňali Boží plán v jednote s Otcom skrze Ježiša Krista, tak ako  vyznávame pri svätej omši – „skrze Krista, s Kristom a v Kristovi“. To nie sú len prázdne slová, to je to, čo máme žiť a čím máme žiť. Niekedy sa totiž zdá, že život bez Boha bude jednoduchší a ľahší. Nie! On nevedie v prvom rade k pokoju. Možno k nejakej čiastočnej rozšafnosti, ale neskôr a zvlášť ten záver, bude o celkom inom a iste nie o dobrom. Ježiš v plnej jednote s Otcom prežíva ešte aj agóniu kríža a vtedy nastáva moment, ktorý by možno spochybnil všetky slová, ktoré som doteraz povedal,  lebo Ježiš volá: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46). A nastáva ticho. My v tomto pôstnom čase môžeme rozjímať o tomto tichu. Nastalo ticho, Boh-Otec svojmu Synovi, ktorý hrozne mučený umiera, neodpovedá. Ako je to možné, že o chvíľu na to Ježiš zvolá: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46). Ako je to možné, veď koľkokrát to bolo zdokumentované, že človek volal k Bohu a on sa mu neozval! Odpoveďou človeka na to ticho môže byť reakcia vzdoru: „Tak Boh neexistuje!“; kričí proti nemu, vyhráža sa mu, zlorečí mu a tak ďalej. Tu nastalo hlboké ticho a Ježiš povedal: „... do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Prečo? Lebo Ježiš vedel, že aj v tichu je Otec s ním. Aj v tichu. Ba dá sa povedať, že aj v tichu Boh koná. Boh hovorí a Boh robí. Preto, keď on, Knieža pokoja takto v mori múk, ale v pokoji zavŕši svoj život, zanecháva aj nám odporúčanie byť tvorcami a šíriteľmi pokoja. „Blahoslavení tí, ktorí šíria pokoj...“ (porov. Mt 5, 9). Tí sú blahoslavení.

Nie však falošný vypočítavý pokoj, ktorý vyhovuje iba mocnejšiemu, ktorý vyhovuje iba víťazovi, pokoj, ktorý vzniká zo strachu, „pokoj“, ktorý vzniká z nanútenia pre ďalšie ovládanie. V takomto prípade sú Ježišove slová iné: „Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem“ (Mt 10, 34). Taký falošný pokoj som neprišiel priniesť... Takto rozumejme Ježišove slová.  Lebo to je pokoj zbraní, sily, moci, diktátu, atď. Taký pokoj som neprišiel priniesť! Ale pokoj, ktorý rešpektuje slobodu druhého človeka. Preto aj Ježiš, keď sa priblížil k Jeruzalemu, nám dáva veľký odkaz: „Kiežby si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj“ (Lk 19, 42). Teda aj my, aby sme spoznávali, čo nám prináša pokoj. Je to nejaké „pozlátko“ alebo naozaj Boh? Sv. Pavol v Liste Rimanom hovorí: „Preto sa usilujme o to, čo slúži pre pokoj a na vzájomné budovanie!“ (Rim 14, 19). Teda nielen „pokoj“ - mať od všetkého a každého pokoj, ale čo začína niečo aj tvoriť ‒ to spoločné dielo medzi nami ľuďmi s Otcom skrze Ježiša Krista. Teda to je to veľmi dôležité a ak chceme udržať takúto jednotu, nepôjde to bez starostlivosti o naše srdce a o našu jednotu s Otcom skrze Ježiša Krista. Nepôjde to bez pokoja, ktorý vkladá, vnáša do ľudského srdca Boh. Preto Ježiš povedal: „svoj pokoj vám dávam... nie aký dáva svet“ (porov. Jn 14, 27).

V čom spočíva starostlivosť o naše srdce? Milí moji, tu netreba veľa špekulovať a vymýšľať, lebo toto už máme naozaj dávno dané. Modlitba, sviatosti, dôvera, úcta k Panne Márii. Cez toto sa očisťuje a posilňuje naše srdce. Panna Mária vo Fatime jasne povedala: „Ak budú robiť, čo vám poviem, nastane pokoj...“ To patrilo všetkým, teda aj nám. Keď nám hovorí napríklad aj o fatimských sobotách, keď sme neustále pozývaní v prvé soboty vykonávať si túto pobožnosť, máme na zadnej strane našej brožúry napísané slová sestry Lucie: „Od týchto pobožností závisí pokoj vo svete.“ To nie je jej výmysel. Toto jej oznámila Panna Mária. Modlitba svätého ruženca ako silný, nesmierny prostriedok na víťazstvo nad diablom. Poznáte iste zo života pátra Pia ako často sa modlieval svätý ruženec a zvlášť vtedy, keď cítil ako moc diabla, ktorý na neho útočí, že je taká strašná. V tomto boji vždy bral do rúk ruženec. Raz rozprával o svojom sne: „Jedného večera, som bol v chóre a modlil som sa. Zrazu ma vyrušili hlučné výkriky, prichádzali z námestia pred kostolom. Pristúpil som k oknu. Vonku som zbadal rozzúrený dav, ktorý kričal: ,Preč s Ježišom, preč a pátrom Piom!‘  Hneď na to som sa stiahol a so všetkým som sa zdôveril Panne Márii. Ona mi dala malú zbraň, celkom malú. Išiel som späť k oknu a davu som ukázal túto zbraň - kývala sa zo strany na stranu – ruženec. Všetci na námestí padli na zem, akoby boli v bezvedomí a ozývali sa hlasy. Vrátil som sa k oknu a hlasno som zvolal: ,Kto ste?‘  A oni kričali: , Nech žije Ježiš! Nech žije Panna Mária! Nech žije páter Pio‘! Vždy sa modlite ruženec a nikto vám nebude môcť skriviť, čo i len vlas na hlave.“ To je zopakovaný odkaz z Fatimy, o ktorom nám treba uvažovať. Sestre Faustíne Pán Ježiš povedal: „Ľudstvo nenájde pokoj, kým sa neobráti s dôverou k môjmu milosrdenstvu.“  Máme to zapísané v Denníčku sv. sestry Faustíny (D 300).

Potom je tu svätá spoveď, ktorá neustále očisťuje naše srdce a vracia nám čistotu, ale aj pokoj srdca. Odpustenie a pokoj. Takisto pravidelná účasť na svätej omši, počas nej si dávame znak pokoja. Svätá omša vyprosuje pokoj, lebo sa tu sprítomňuje Kristova obeta ‒ to, čo som povedal o Kniežati pokoja ‒ ako dokonal na kríži. Byť na sv. omši znamená byť účastným na obete Ježiša Krista za nás. Preto, kto vynecháva vedome alebo ľahkomyseľne účasť na sv. omši, neslúži tomu, aby bol a rástol pokoj. Ďalej ‒ modlitba, pôst. Pán Ježiš pred svojím   verejným účinkovaním nešiel do „fitka“ ani do „wellness-u“, ale sa utiahol na púšť a tam sa modlil a postil. Koľké takéto aktivity prichádzajú v rámci Cirkvi, či už na úrovni farskej, dekanátnej, diecéznej,  celocirkevnej. Ako na ne reagujeme? Aj v tomto pôstnom čase, práve teraz, môžeme o tom všetkom uvažovať, ako sa k tomu vo svojom živote staviame. Drahí bratia a sestry, aj teraz z billboardov môžeme čítať všelijaké krásne slová o pokoji, ale Božie slovo nám hovorí: „Pokoj je ovocím Ducha Svätého“ (porov. Gal 5, 22). Pokoj je ovocím, je darom zmŕtvychvstalého Krista. Poviete: „Dobre sa to hovorí, ale život je o inom boji a kto nebude rozdávať rany a bude chcieť byť čestný, ten neobstojí.“ Odpovedám: skúste žiť podľa odporúčania Božieho slova. Nebude to jednoduché, lebo Ježiš nám sľúbil kríž. Ale uvidíte. Ak toto spochybňujeme, nehodí sa spýtať: Vari nie preto je už toľko nepokoja v nás a medzi nami, ba až vojny, že už sme Boha vyhodili zo svojho života? Nie je to preto? Ak niekto spochybňuje silu Božieho slova v tomto, ja sa pýtam ‒ nie preto je toľko nepokoja, že sme Boha vyhodili zo svojho života?!

Ak nám teda záleží na pokoji a Božom požehnaní v našich vzťahoch, budeme aj naďalej využívať prostriedky, ktoré som spomenul – modlitba, svätá spoveď, pôst a tak ďalej. Ony posilnia v nás prítomnosť Ducha Svätého, aby sme mohli získavať a rozdávať jeho dary a teda aj pokoj, o ktorom hovoríme dnes. Niekedy to bude aj boj, zápas, ale v nebi nebol boj? A keď v nebi bol boj, tak myslíte, že my na zemi budeme od toho uchránení? Ale my sa už teraz tešme s otvoreným srdcom na pozdrav zmŕtvychvstalého Krista, ktorý nás osloví krásnymi slovami: „Pokoj vám!“ ( Lk 24, 36). Ale to nám nepovie len tak do „ľuftu“! To nám povie preto, aby nás poslal, poveril nás, aby sme v tomto svete aj my boli tvorcami a šíriteľmi pokoja. Keď som hovoril o svätom pátrovi Piovi, poviete, že u bežných ľudí to bude inak, lebo on bol svätec! Ale to neznamená, že diabol nemá záujem o naše srdce. Má! Tak ako pokúšal pátra Pia, pokúša každého z nás. Preto sa usilujme, aby naše srdce bolo čisté, šľachetné, úprimné a nie falošné. Lebo človek, ktorý má nedobré srdce, môže mať uhladené spôsoby a usmievavú tvár, aj ju takú máva. Ale títo ľudia bývajú veľakrát počiatkom všetkých nepokojov. Ako veľmi je treba naozaj striehnuť na to, aby srdce bolo čisté.

Drahí bratia a sestry, jedine pravda nás oslobodí, pravda pred Bohom, pravda o sebe samom, aby sme neboli služobníkmi Zlého, otca lži a nepestovali v sebe ani nešírili okolo seba klamstvá, lebo to je živná pôda pre pôsobenie Zlého. Tešme sa na krásne veľkonočné oslovenie Pána Ježiša, na jeho pozdrav: „Pokoj vám!“, ktorý je pre nás zároveň výzvou a poslaním, aby sme sami boli tvorcami a šíriteľmi pokoja. Amen.