Patrón diecézy

Sv. Ján Nepomucký – patrón rožňavskej diecézy

Časť príbehu sv. Jána Nepomuckého sa odohráva v dobe vlády kráľa Václava IV. (1361 – 1419). Ten však na rozdiel od svojho otca, výnimočne schopného českého kráľa a rímskeho cisára Karola IV., berie vládnutie iba ako zábavu. Nie je preto čudné, že sa politicky stabilné Karolovo impérium začína pod vplyvom nezáujmu málo skúseného 18-ročného mládenca rúcať. Podstatnou časťou k tomu prispievajú aj rozpory medzi svetskou a cirkevnou mocou, ale aj rozpory v samotnej cirkvi. Verní úradníci vychovaní v Karolovom duchu sú postupom času nahradzovaní novými, dravými ľuďmi, ktorí neberú na vedomie žiadnu zodpovednosť, z ktorou vládnutie ide ruka v ruke a namiesto toho sa zaujímajú iba o svoje vlastné uplatnenie a obohatenie.

Dôležitú úlohu zohral v Jánovom živote okrem kráľa Václava IV. aj pražský arcibiskup Ján z Jenštejna. Zlé vzťahy medzi kráľom a Jenštejnom sa vyhrotili roku 1378, kedy v rímskej cirkvi prepukla pápežská schizma. Francúzski kardináli sa vzopreli zotrvávajúcemu pápežovi Urbanovi VI. a zvolili si svojho vlastného pápeža Klimenta VII.. Jenštejn si bol veľmi dobre vedomý, že pápežský rozkol je hlavnou príčinou biedneho stavu celej cirkvi, a tak sa so všetkou oddanosťou postavil za rímskeho pápeža Urbana VI., kráľ, naopak, za Avignonského Klimenta VII.. Tento spor vyvolal medzi obidvoma stranami hlbokú nenávisť, ktorej dôsledkom bola smrť nebohého Johánka z Pomuku.

Jánov život

Ján z Pomuku sa narodil niekedy okolo roku 1340 v osade Pomuk na úpätí Zelené hory. Časť okolo pôvodnej osady bola neskôr pomenovaná Ne-Pomukom. Avšak sám Ján sa vždy podpisoval ako rodák z Pomuku. Dnešné oficiálne meno svätca, sv. Ján z Nepomuku alebo sv. Ján Nepomucký, je upredňostnované až v dobe po Jánovej kanonizácii. Nardil sa v domčeku s freskou, na ktorom mieste bol v rokoch 1734-1738 postavený barokový kostol sv. Jána Nepomuckého, ktorý tu stojí až doposiaľ.

Základné vzdelanie nadobudol v neďalekom kláštore. Zo začiatku pracoval v kancelárii pražského arcibiskupa Jana Očka z Vlašimi (predchodca Jána z Jenštejna), kde získal titul cisárskeho notára a tento úrad zastával celých 10 rokov. V roku 1380 sa stal oltárnikom vo Vlašimskej kaplnke svätovítskej katedrály. Bol vysvätený za kňaza a astal sa farárom v pražskom kostole sv. Havla. Zároveň sa zapísal na pražskú právnickú univerzitu a získava titul bakalára. Niekoľko rokov potom odchádza do Padovy a obhajuje tu doktorát z cirkevného práva. V roku 1389 ho nový pražský archibiskup Jan z Jenštejna menuje svojím generálnym vikárom, čo, ako sa ukázalo, bolo pre jeho život osudným.

Spor s kráľom a mučenícka smrť Jána.

Konflikt pražského arcibiskupa s českým kráľom dosiahol v zime roku 1393 dramatický vrchol. Obaja si navzájom robili naschvály. Kráľ sa rozhodol odtrhnúť od pražskej diecézy jej západný cíp a zriadiť nové biskupstvo v Kladrubech u Stříbra, aby tým zmenšil Jenštejnove právomoci. Bolo však potrebné zvoliť pre toto biskupstvo nového opáta. Pokyn k tomu dáva Jenštejn a generálny vikár Jan z Jenštejna jeho voľbu dňa 10. marca 1393 potvrdzuje. Kráľovská rada však mala svojho vlastné kandidáta a preto je samozrejmé, že bola potvrdením Jenštejnovej voľby veľmi podráždená. Arcibiskup, ktorý v tej dobe býval(dlel) na svojom hrade v Roudnici, bol vyzvaný posolstvom, aby zmiernil kráľov hnev. Do Prahy prišiel v doprovode Jána z Pomuku a ďalších dvoch duchovných. Dňa 20.3.1393 mala byť potvrdená zmluva o zmieri obidvoch strán. Toto však bol iba kráľov úskok. Okamžite ich nechal všetkých štyroch zajať. Arcibiskupovi sa našťastie za pomoci svojich verných podarilo uniknúť. Ostatní však boli dlho vypočúvaní a večer odvedení do mučiarne. Najprv boli „štosovaní“ čiže „naťahovaní za sucha“. Tento úkon spočíval v tom, že mučenému človeku boli zviazané nohy a ruky za chrbtom, za ne bol potom dotyčný zavesený a vytiahnutý k stropu. Potom ešte boli pálení fakľami na boku. U Jana nadôvažok použité palečnice na stláčanie palcov na nohách a rukách. Nakoľko výsledky vypočúvaní neboli uspokojivé, kráľ ich kázal mučiť k smrti a sám priložil svoju ruku k „dielu“. Znova boli pálení na boku a na místa stydká. Až sa im otvárali telové dutiny. Po skončení mučenia mali byť všetci hodení do Vltavy. Okrem Jána však ostatní dvaja museli podpísať listinu, v ktorej sa zaprisahávali, že neprezradia nič o priebehu mučenia a že sa dokonca postavia proti svojmu pánovi Jenštejnovi. Boli teda ušetrení. O Jánovi tu zmienka nie je možno preto, že už bol natoľko dobitý, že nebol schopný akéhokoľvek pokusu o záchranu svojho života.

Ján z Pomuku bol zhodený z Karlovho mostu do rieky Vltavy 20. marca 1393 o deviatej hodine večer. Zo všetkých svätcov podstúpil tú najstrašnejšiu mučenícku smrť a práve preto je tak často zobrazovaný s krížom v rukách.

Po smrti Johánka z Pomuku však nenávisť medzi arcibiskupom a kráľom, ako sa dalo očakávať, nadobudla ešte na intenzite. Napriek tomu, že sa kráľ veľmi snažil, aby tento konflikt nebol prednesený pre pápeža do Ríma, Jenštejn tam dorazil 29. júna 1393 a predložil rímskej kúrii písomnú žalobu na českého a nemeckého kráľa, vo vatikánskom archíve bola však objavená až roku 1752. Práve táto sťažnosť sa stala hlavným historickým premeňom o postupe kráľa pri vypočúvaní zatknutých prelátov.

Když byl v kapitule, ihned udeřil (král) rukojetí svého meče do hlavy doktora práva, děkana mého Pražského kostela Bohuslava, již vetchého starce, tak silně, že mu vytryskl proud krve, a s rukama svázanýma za zády ho poručil odvést z jeho domu do domu pražského purkrabího. Tak učinil i s ostatními – Něprem, představeným mé kurie, rytířem již pokročilého věku, jehož dal také odvést na rychtu do soudcova domu, a při tom se často ptal na mě, biskupa, zda i mě s nimi vedou. Navečer je dal se svázanýma rukama a nohama před zraky všech svých katem mučit a on sám přiložil ruku a pochodeň vikáři a oficiálovi k bokům i k ostatním místům a ušetřil pouze jediného, totiž míšenského probošta Knoblocha. Ušetřili i rytíře Něpra, jehož drželi v zajetí jinde. A rozkázal je utopit – a všichni by již bývali byli utopeni, kdyby, jak se říká, nebyli v přítomnosti veřejného notáře slíbili a přísahali, že ani tehdy ani nikdy jindy neřeknou, že byli zajati nebo mučeni, a jak jsem se dozvěděl, chtěl také, aby mu přísahali, že se postaví proti mě, biskupovi. Oni však celý přestrašení raději požádali o vyhotovění veřejné listiny, než by se chtěli dát utopit, a jak se říká, stvrdili vlastními přísahami, a tak byli propuštěni. Pouze ctihodný Jan, doktor a můj vikář v duchovních záležitostech, byl po strašlivém mučení a propálení boku, takže nikterak nemohl dále zůstat na živu, veřejně veden k utopení ulicemi a náměstími města a byl z pražského mostu asi za třetí hodiny večerní (tj. v devět hodin večer) se svázanýma rukama a hlavou přivázanou k nohám v podobě kola shozen do řeky a utopen.

Veľmi presné údaje o Jánovej smrti prináša i Česká kronika napísaná latinsky, ktorá opisuje roky 1348 až 1411.

Léta Páně 1393 byl utopen Johánek z Nepomuku, doktor církevního práva, v den sv. Benedikta v noční době. Téhož roku v létě řeka Vltava tak vyschla, že v Podskalí přes krátké břevno přecházeli řeku suchou nohou a voda řeky tak zezelenala, že se lidé neodvažovali vařit s vltavskou vodou, nýbrž s vodou ze studní.

Osud Jánovho tela

Príbeh sv. Jána Nepomuckého Jánovou smrťou nekončí. Naopak. Mohlo by sa povedať, že všetko ešte len začína. Mŕtve telo Jána z Pomuku vyplávalo na najbližšej vltavskej plytčine po prúde rieky, v blízkosti bývalého ciriackého kostola sv. Kríža Väčšieho, a to skoro až po mesiaci – dňa 17. apríla 1393, čo hovorí o tom, že vo chvíli keď bol Ján hodený do rieky, bol už mŕtvy.
Bol pochovaný v kostole Sv. Kríža Väčšieho (vo vtedajšej Dušní ulici). Počas dňa 22. listopadu 1396 bolo jeho telo prenesené do svätovískej katedrály – hlavného chrámu krajiny, kde ležalo 323 rokov.

Jednou z najdôležitejších a najzásadnejších momentov celého kanonizačného procesu (vyhlásenie Jána Nepomuckého za mučeníka a svätca) bola práve exhumácia Jánových pozostatkov. Možno je to jedna z najzaujímavejších častí celého príbehu sv. Jána Nepomuckého. je telo bolo exhumované viackrát. Prvýkrát to bolo dňa 15.4.1719 za prítomnosti najctihodnejších mužov cirkevnej hierarchie na čele s pražským arcibiskupom Ferdinandom grófom Khünburgom a niekoľkých lekárov pod vedením Jána Františka Löwa z Ersfeldu.

Keď sa snažili z lebky vysypať zeminu, ktorou bola vyplnená, vypadla z lebky spolu so zeminou akási mäkká hmota načervenalej farby. Na dvoch miestach bola narezaná a bola tiež nájdená načervenalé tkanivo. Po očistení sa ukázala červená farba ešte istenzivnejšou. Nikdy sa nedozvieme, ktorý z prítomných svedkov prvý vyriekol slovo jazyk, ale isté je, že túto diagnózu potvrdil aj hlavní lekár. K tomu bolo ešte povedané, že jazyk, ktorý sa prvý rozkladá z orgánov sa nemohol zachovať v tejto podobe prirodzeným spôsobom, ale jedine spôsobom naprirodzeným. Kostra bola potom vrátená naspäť a jazyk bol uchovaný osobitne pri stene kaplnky sv. Václava.

Po druhýkrát bol Jánov hrob otvorený 17.1.1725, kedy bolo viacmenej iba skontrolované, či nebol porušený. Desať dní potom bol vyšetrený i jazyk.