Mária nám ukazuje ako obnoviť seba, naše rodiny i svet

Diecézna púť na sviatok Panny Márie Snežnej v Úhornej - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše 4. 8. 2024 (v priamom prenose Rádia Lumen)

Všetkých vás pozdravujem z diecéznej púte k Panne Márii Snežnej v Úhornej. Mama učí svoje dieťa prežehnať sa. Tak, ako ste učili a učíte vy ‒ mamy, babky. Berie ruku dieťaťa, kladie ju na jeho čielko a hovorí: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého“. No dieťa akoby neostalo oslovené, skôr zostalo zamyslené. A tak mamka povie: „No, drobec, tak opakuj pekne spolu so mnou: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého“. Až teraz dieťa preruší svoje mlčanie otázkou: „A kde je mama?“ Táto detská intuícia je veľavravná. Prítomnosť mamy je jednoducho neodmysliteľná. Iste, keď sa už ako dospelí zamýšľame nad tým, možno si vždy predstavíme nádherný Rembrandtov obraz „Návrat márnotratného syna“. Otec prijíma márnotratného syna; a maliar to namaľoval tak, že jedna otcova ruka je mužská a druhá je ženská. Lebo v Bohu toto rozlíšenie nie je, je tam plnosť jedného i druhého, čo je tak veľmi dôležité pre náš život, a my to vieme. Keď hovoríme o mame, láska mamy je pre zdravý vývoj dieťaťa kľúčová a nedostatok vľúdnej materinskej lásky môže spôsobiť obrovské škody.

Psychológovia dnes hovoria dokonca o istom syndróme „chladnej mamy“. To sme predtým asi nepoznali, lebo predpokladám, že takmer všetci sme dostali veľký dar milujúcej, vľúdnej, nežnej mamy. Ako malé deti teraz, aj my ‒ ako malí, vždy, keď sme nevideli mamu, sme sa pýtali: „Kde je mama?“ Niekedy to bolo s plačom, niekedy s krikom: jednoducho ‒ kde je moja mama?! Ale nemuselo to všade byť tak, že mama ‒ z rôznych dôvodov ‒ zastávala svoje poslanie správne a preto mohlo skôr či neskôr dôjsť u takejto mamy k určitému chladu a to sa potom prenieslo a prenáša aj na dieťa, čo v ňom vyvoláva pocity odlúčenosti, úzkosti, neistoty, osamelosti. Tak vyrastajú ľudia s nedostatkom sebadôvery i dôvery voči iným, neschopní udržiavať trváce a zdravé vzťahy, vziať na seba zodpovednosť. Majú problémy predovšetkým v oblasti sociálnych zručností a zvládania vlastných emócií. A to všetko môže mať dôvod práve v tom, že ich rodičia im to nedali, lebo možno ani ich rodičia to vo svojom detstve nedostali. Preto bolo ťažko odovzdávať to ďalej. Dieťa nezažilo atmosféru dôvery a lásky a tak neskôr to nemohlo dávať  ďalej. Nemôže dať ten, kto nemá. Tieto smutné javy sú veľakrát aj dôsledkom rozvodov a neúplných rodín. Hoci rozvody ako také, sa akoby stále viac považujú za „životný štýl“ modernej spoločnosti, a na druhej strane stabilné a početné rodiny už akoby ani nepatrili do moderného sveta. Ale dôsledky rozbitých rodín sú veľmi viditeľné.

Keď Cirkev vopred upozorňovala na dôsledky rozbíjania rodín a stále upozorňuje na nerozlučiteľnosť manželstva a na manželstvo muža a ženy, všetci viete, aké sú reakcie a to aj z vlastných radov. To všetko naozaj platí aj o gender ideológii a praktikách, ktoré už prinášajú veľké zranenia, a kto bude čestný a pravdivý, tak si na internete prečíta články ‒ dokonca z liberálnych amerických a britských novín a časopisov ‒ o škodlivosti tejto ideológie. Alebo teraz, keď sledujete aspoň trochu  Olympijské hry..., osobne neschvaľujem, aby ženy boxovali, ale boxujú. Ale, už sú tam aj akože ženy s mužskými chromozómami a mlátia ženy, ktoré s plačom odchádzajú z ringu. To nie je proti rozumu a ľudskej prirodzenosti? Keď akože  terajšia žena s mužskými chromozómami je jednoducho vpustená do ringu? Na druhej strane zas tí, ktorí sa tiež stali takto ženami, nemajú ohybnosť pri gymnastických cvičeniach, ako ich môže mať žena. Teda to sa vždy prejaví a ukáže ‒ určitá hranica, ktorá tu je. Aj v tomto smere Cirkev ponúkala a ponúka nie nenávistne, ale reálne stanovisko, ktoré hovorí o Božom pláne v konkrétnom živote každého človeka. Lebo všetko, čo je považované za opravdivo Božie,  vstupuje vždy do konkrétneho života človeka.  

To platí aj o mariánskej úcte. Aj keby sa nám to nejako nezdalo, ale je to tak, pretože je potrebný duchovný rozvoj človeka. Mária svojím postojom, svojím príkladom k nám prichádza nielen ako nejaká okrasa, ozdoba, ale prichádza k nám ako tá, ktorá prijala v plnosti Božiu duchovnosť a milosť a chce ju odovzdať ďalej ‒ nám. Pod krížom sa stala Mamou nás všetkých a je to aj historicky dokázané, že tam, kde je mariánska úcta, tam je vždy nádej aj na vieru. Všimnite si krajiny, ktoré vyškrtli zo svojho náboženstva najskôr mariánsku úctu, neskôr postupne strácali vieru. Predovšetkým si vezmite severské štáty. Ale to platí aj o každej rodine, preto je veľmi dôležité rozvíjať vrodenú úctu k Panne Márii, ktorú sme všetci dostali a ktorej vo svojom živote máme dať možnosť rásť. Keby aj v súčasnom svete, kde sa dosť oslabuje praktický život viery, si každý pokrstený človek uvedomil, aká je dôležitá práve aj duchovnosť podľa príkladu Panny Márie, realita života v rodinách, v spoločnosti, vo svete by bola iná, lepšia. Pokrstených je veľa, teda, aký prínos by to bol pre Slovensko, svet. Napriek tomu, my akoby sme niekedy odchádzali od mariánskej úcty.

Preto som veľmi rád, že môžem povedať, že sme sa tu zišli v nádhernom počte. Ako povedal aj v úvode pán dekan, nie je to len vychádzka. Je to spojené aj s tým, ale my sme prišli k Mame. My sme ju prišli počúvať. My ju chceme počúvať nechceme od nej utekať, lebo jej slovo je veľmi vážne. Diabol vie veľmi dobre, kto je Panna Mária, preto nás chce obrať o mariánsku úctu. Spomeňme si na slová  knihy Genesis po prvom hriechu, kde bolo hneď Bohom vyslovené protoevanjelium ‒ prvé evanjelium – dobrá zvesť. Je tu odkaz na Pannu Máriu, čo my už dnes vieme, a na jej potomstvo. Boh povedal hadovi: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu“ (Gn 3,15). To je prvá kniha Svätého písma a v poslednej knihe Svätého písma ‒ v Zjavení apoštola Jána čo počujeme? „Na nebi sa ukázalo veľké znamenie...“ Drak sa pustil do zápasu s Máriou a jej nasledovníkmi, ale zápas prehral (porov. Zjv 12). Diabol to vie veľmi dobre. Preto ‒ či je to pápež, ktorého stále tak veľmi milujeme ‒ svätý Ján Pavol II., či pápež  Benedikt, a aj terajší Svätý Otec František, ako nás veľmi povzbudzujú k mariánskej úcte a k pravidelnej modlitbe svätého ruženca. Jedna z pravidelných príležitostí je zvlášť slávenie prvých sobôt. Opätovne povzbudzujem všetkých, aby sa vo farnostiach za požehnanej účasti kňazov a veriacich konali Fatimské soboty, lebo od týchto modlitieb a pobožností, ako tlmočila Panna Mária sestre Lucii, závisí budúcnosť sveta. To nie sú prázdne slová, to sú slová veľmi vážne, ktoré by sme aj my mali zobrať vážne.  

Výchovou k mariánskej úcte sa dáva aj základ čnostného života pre každého kresťana. Lebo kto bude naozaj poznať život Panny Márie a nechá sa ním osloviť, bude napodobňovať jej príklad a počúvať jej slová. Tento mesiac v našej diecéze hovoríme o ovocí Ducha Svätého ‒ vľúdnosti. Chceme vychádzať práve z nehy  Panny Márie ku každému z nás, nech sme hocijakí. Iste poznáte príbehy zo života svätého Jána Bosca. Keď mal deväť rokov, mal sen, ktorý predznačil jeho životné poslanie a ktorý sám potom vyrozprával. Tento rok si saleziánska rodina pripomína presne 200 rokov od tohto sna. Na širokej lúke, blízko ich domu behalo veľké množstvo chlapcov. Jedni sa smiali, iní sa hrali, ale boli aj takí, ktorí kliali. Don Bosco hovorí: „Keď som počul ich reči urážajúce Boha, skočil som medzi nich a chcel som ich bitkou a pokarhaním zahriaknuť. V tom okamihu sa mi zjavil ctihodný muž vo vznešenom rúchu. Snehobiely plášť zahaľoval celú jeho postavu. Tvár sa mu skvela, že nebolo možné sa na ňu pozerať. Oslovil ma menom a kázal mi postaviť sa na čelo chlapcov, pričom povedal: ,Nie bitkou, ale vľúdnosťou a láskou si musíš získať týchto priateľov. Začni ich poučovať o zlobe hriechu a kráse čnosti.ʻ Zmätený a zahanbený som namietal, že som chudobný a nevedomý chlapec, neschopný rozprávať o nábožnosti takým chlapcom. Medzitým chlapci prerušili hádky, prestali kričať a kliať a zhromaždili sa okolo tajomnej osoby. Spýtal som sa ho: ,Kde a ako mám nadobudnúť potrebné vedomosti?ʻ A dostal som odpoveď: Dám ti učiteľku. Pod jej vedením sa môžeš stať múdrym a bez nej každá múdrosť je hlúposťou.ʻ Vtom som zbadal vznešenú pani s majestátnym výrazom odetú do plášťa, ktorý sa skvel akoby bol jagavou hviezdou. Keď spozorovala moje rozpaky, pokynula mi, aby som prišiel k nej. Chytila ma láskavo za ruku a povedala mi: ,Pozri sa.ʻ Obzerám sa a vidím, že sa všetci chlapci stratili. Na ich mieste však stálo množstvo capov, psov, mačiek, medveďov a iných zvierat. Toto je pole tvojho účinkovania. Buď ponížený, statočný a silný a to, čo sa teraz deje pred tvojimi očami s týmito zvieratami, ty musíš urobiť s mojimi deťmi.ʻ Obzrel som sa a namiesto divej zveri som videl krotkých baránkov, ktorí veselo poskakovali okolo, akoby chceli oslavovať toho muža a pani.“

Don Bosco priznáva, ako každý pravdivý človek, že ani pre neho nebola vľúdnosť prirodzeným darom, ale ovocím Ducha Svätého. Sám povedal, že sa z toho sna v deviatich rokoch prebudil s pocitom boľavých rúk od úderov, ktoré rozdal a s tvárou horiacou od zaúch, ktoré dostal on. Aj neskôr sa prejavil prudko, keď bránil svojho priateľa Luigiho Comolla. Jednoducho sa nechal uniesť hnevom a zúrivosťou a rozdával rany tým, ktorí ubližovali jeho priateľovi. Neskôr ho samotný Luigi upozornil: „Už dosť. Boh ti nedal silu, aby si rúbal svojich kamarátov. Nie údermi, ale vľúdnosťou a láskou si musíš udržať priateľstvo.“ Každý prechádzame zápasom s vlastnou povahou, ale aj tu dostal don Bosco odpoveď na otázku: Ako to zvládnem? „Dám ti učiteľku“, znel Ježišov prísľub. Ale učiteľka by bola zbytočná, keby sme ju nechceli počúvať a poslúchať. Don Bosco poslúchal svoju učiteľku Pannu Máriu, ktorá mu dala takúto katechézu a dopadlo to dobre. Lebo ani pre neho samotná vľúdnosť nebola samozrejmosťou, ale bola dielom načúvania slov Panny Márie a spolupráce s Duchom Svätým, aby potom aj on sám nasiakol príkladom Panny Márie. Ako je teda dôležité, aby sme takto Máriinou vľúdnosťou nasiakli každý jeden a potom to dávali ďalej, aby sa šírilo dobro a odstraňovalo zlo.

Spomeniem aj príklad z môjho detstva. Možno, že niektorých pohorším, možno, že niektorí povedia: Joj, chvála Bohu, že aj biskup bol taký. Niekedy sme nemali mobily ani internet, tak sme sa viac stretávali. Aj bolo viac detí a kamarátov. No a ako to býva, keď sme často spolu, tak neboli výnimkou ani bitky; a tak sme sa raz s kamarátom pochytili. Keď som nad ním mal už aj určitú fyzickú prevahu, čo sa vtedy nestalo? Odrazu sa objavila moja mama. Čo myslíte, čo urobila? Skočila medzi nás a rozdelila nás? Jednoducho povedala: „Pusť ho“. No, priznám sa, nebolo mi to jedno, urobiť tak v momentálnej zlosti a pustiť ho, keď som mal ešte aj prevahu, ale bolo to slovo mamy, ktorú som mal veľmi rád, a tak som ho pustil. Ale čo sa nestalo? Keď som ho pustil, takú mu vylepil, že až! Asi viete, čo som vtedy prežíval a aké myšlienky ma ovládli; no myslel som, že ho roztrhám... A ako teraz zareagovala mama? Povedala znova: „Nechaj ho“. Čo som mal urobiť, keď to bolo slovo mamy? Nepotrebujeme také mamy, a takto počúvajúcich? Samozrejme, že na tú detskú bitku, sa o chvíľu zabudlo a už sme boli naďalej kamaráti. To je bez debaty. Ale keby nebolo to slovo mamy, dopadlo by to možno horšie. Nepotrebujeme také mamy a takto počúvajúcich? Verím, že je stále veľa takých mám a veľa takýchto počúvajúcich.

Povzbudzujem vás, milí rodičia, aby ste vy, mamy a otcovia nerezignovali a neprestali viesť svojich synov a dcéry k Bohu. Vaše slovo nech má svoju váhu. Nerezignujte, nepovedzte: Veď majú svoj rozum. Nie, vy musíte povedať, čo je treba povedať, bez toho to nejde, ale sami veľmi dobre viete, že bez vzťahu nedôjde k vypočutiu a ten vzťah sa musí pestovať obojstranne. Začali sme tým, ako malé dieťa nechce byť bez mamy, bez otca, lebo to má svoje dôsledky na rovine prirodzenej i nadprirodzenej. Preto je dôležité neustále rozvíjať aj duchovný vzťah s Pannou Máriou lebo nám pomôže obstáť v životných skúškach. Vzťah nie je o násilí. Nesie v sebe nehu, vľúdnosť, dôveru. Vo vzťahu mama – otec – rodič – dieťa - musí dôjsť postupne k momentu, keď už dieťa nebude len očakávať od rodičov, ale bude im tento ich syn, dcéra dávať čas, lásku, pomoc. Taký vzťah bude mať svoje etapy a skúšky. Ale bude stále pevnejší, bude stáť za to a tam sa bude môcť zasievať znova veľa dobrého, lebo slovo mamy, otca dozrieva v ich dieťati a poznačuje ich formáciu. Výchova je úspešná, keď vychovávaný koná správne, charakterne nielen v prítomnosti vychovávateľa. Tak, ako dnes sme sa chceli započúvať a sme sa započúvali do slov Panny Márie, ktorá nás oslovuje a jej slová nás formujú. Ale bez vzťahu to nebude nič platné.

Vy, drahí bratia a sestry, ste dnes prišli sem k Panne Márii, počuli ste slová z mojich úst. Verím, že Boh, ktorý ma vyvolil a poslal, dnes tlmočí aj Máriine slová cez moje ústa, lebo vám hovorím jej odkaz z Fatimy a z iných miest jej zjavení a hlavne z evanjelia: „Urobte všetko, čo vám povie Ježiš!“ (porov. Jn 2, 5). Rád spomeniem aj aktivity letných táborov, v ktorých môžu deti využiť prázdninový čas i tak, aby nielen viac počuli o Bohu, ale aby sa aj k nemu viac priblížili. Potešilo ma, keď niektoré skupiny si do plánu dali aj návštevu Biskupského úradu v Rožňave a stretnutie so mnou, ako diecéznym pastierom. Do farnosti v Starej Haliči, kde sa konal takýto tábor a odkiaľ účastníci letného tábora priputovali do Rožňavy na návštevu, som napísal aj list, ktorý sa tam čítal pri svätých omšiach. Časť z neho prečítam aj vám: „Chcem poďakovať najskôr vám, rodičom, že sa usilujete o katolícku výchovu svojich detí. Teším sa ako pastier diecézy, že je to tak, lebo v každej normálnej rodine, teda aj v rodine diecézy sa tak posilňuje nielen vzájomné poznanie, ale hlavne vzťahy. A tie sú dnes tak veľmi dôležité aj vo vnútri Cirkvi. To je a stále bude najlepšia odpoveď na mnohé neprajné a liberálne iniciatívy, ktoré hľadajú každú možnosť ako ublížiť Cirkvi, jej členom a zvlášť jej pastierom. Lebo diabol vie, že kde sa udrie pastier, tam sa rozbije košiar, aby rôzni vlci aj v ovčom rúchu mohli ničiť jeho členov a konať dielo skazy. Ale v jednote s pastierom sa košiar tak ľahko nerozbije, lebo Boh ho obdarúva hojným požehnaním. Pokračujme v nastúpenej ceste. Lebo voči šíriacemu a ničivému liberalizmu nám nepomôžu silné vyhlásenia, ale nám pomôžu stabilné a veriace rodiny a silné vzťahy medzi nami, ktoré majú svoje základy a korene práve v kresťansky žijúcich rodinách. Z týchto koreňov čerpajú dôveru v Boha. Práve z takých rodín je nádej na nové duchovné povolania, aby sa raz mohli venovať nielen letným táborom, ale neskôr aj službe celému Božiemu ľudu.“

Aj keď som spomenul konkrétnu farnosť v Starej Haliči, týmito slovami ďakujem všetkým, ktorí organizovali letné tábory alebo ich ešte organizujú. Ale vám, rodičom v prvom rade, že máte záujem o takúto formáciu vašich detí. Znova som zdôraznil, že proti ničivému liberalizmu nám nepomôžu silné vyhlásenia, ako sa to niekedy praktizuje. Dostalo sa do praktického života: treba vyhrať voľby a potom môžete všetko. A jedni konajú proti rozumu a ľudskej prirodzenosti, lebo vyhrali voľby. Druhí majú nejaké lákavé vyhlásenia. Ďalší dajú vyhlásenia, že zavedú právo na potrat v ústave a tak naháňajú ľudí, aby ich volili. Ale najlepšou reakciou na všetky tieto vyhlásenia sú naše stabilné veriace rodiny, ktoré prijímajú deti ako dar Boží. Lebo podľa ovocia rozlíšime, kto je kto, no ale ak nám to už nevadí, že niektorí vedome konajú zlo, ťažko potom ísť ďalej. Poznáme tých, ktorí naozaj útočia proti kresťanským hodnotám, ako je život, rodina. A mladí im veria. A čudujeme sa, že mladí im veria? Pri silnom mediálnom tlaku, keď títo mladí nedostali z rodiny o viere nič alebo len veľmi málo, ako majú byť odrazu pro-veriaci? A potom, ak zachytia silné vyhlásenia, o ktorých hovorím ‒ proti tomu, čo už sami žijú a praktizujú vo svojom živote, kto vie, či sa ešte viac neupevnia v svojom životnom štýle a možno ešte viac zanevrú na Cirkev, ktorá im pripomína,  že napríklad nemajú žiť bez sobáša v kostole, atď... To sú naozaj reakcie, ktoré prináša život a my vieme, že je to tak. Iste ste zachytili koľko rečí vyvolala pohoršujúca scéna z olympijského ceremoniálu, urážajúca zobrazenie Poslednej večere. Rôzni to hodnotia rôzne. Ale boli vyslovené aj slová: Keby sa tam vtedy niekto vysmial z niektorého iného náboženstva, ktovie, či by olympiáda pokračovala pokojne. A tak sa len stále presviedčame o tom, že sú tí, ktorí si môžu dovoliť všetko, sú tí, voči ktorým si môže dovoliť každý čo chce a sú tí, ktorí z toho všetkého len profitujú.

Preto chceme znova vnímať krásu, ktorú prežívame: naše stretnutie, tu v Úhornej, že z Rožňavy znova prišli vytrvalí pútnici, aj keď možno v menšom počte, že aj z Jakloviec sa vybrala pešia púť a prišli sem. V inej súvislosti, že z Muráňa už po tridsiaty druhý krát išla pešia púť do Levoče. Ďakujem vám za takéto svedectvo. Teraz prebieha v Medžugorí Mladifest, kde prišlo množstvo mladých ľudí z osemdesiatich krajín sveta a pápež František ich pozdravil svojím listom. Na olympiáde, aj keď sú zakázané náboženské, politické a etnické prejavy, už som spomenul, že niekto si môže dovoliť všetko. Americkí basketbalisti a basketbalistky robili propagandu na zvolenie Harrisovej, ale brazílska skejtbordistka Rayssa Lealová, ktorá skončila na olympiáde s bronzom, zrejme chcela rešpektovať tento zákaz o náboženskom prejave a tak v posunkovej reči vyslala do sveta vetu z evanjelia: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14, 6). To sú svedectvá, o ktorých treba tiež hovoriť, pretože veľakrát sme dosť tak ubití, akoby tu už iné ani nebolo. Naša nádej je naozaj v stabilných rodinách. Preto ďakujem aj tým, ktorí v Bratislave organizujú pravidelne pochod „Hrdí na rodinu“. Tešíme sa na blahorečenie Janka Havlíka koncom tohto mesiaca 31. augusta (2024) v Šaštíne, kde vás pozývam, pretože je to svedectvo mladého človeka z ťažkej doby, verného vo viere. No a samozrejme na 22. septembra (2024) vás pozývam do Košíc na „Pochod za život“. Teraz som povedal niečo ako pozvanie. Doteraz som hovoril o nejakých silných slovách, vyjadreniach. Niekto môže povedať, že to bolo vyjadrené ako: každý musí prísť. No kto má v sebe hĺbku presvedčenia vo vzťahu k rodine a dôležitosti zápasu o život a môže prísť, tak príde. Alebo to možno podporiť nejako inak, ale to je znova o vzťahu. Don Bosco nemusel poslúchnuť Pannu Máriu. Ja som tiež nemusel poslúchnuť svoju mamu, ale tam bol živý vzťah. Takže aj tu je vzťah k Cirkvi, a ak naozaj je, všetko vo svojom živote budeme hodnotiť inak. Áno, lebo to je slovo mamy. Či je to Panna Mária, či je to matka Cirkev. Ale každé slovo môžeme prijať iba vo vzťahu a tak sa dívať aj do budúcna.

Včera ma oslovila myšlienka zo svätej omše na rádiu Lumen, keď celebrant citoval Milana Lasicu, ktorý sa v rámci enviro snáh a problémov vyjadril asi takto: „Stále sa zamýšľame nad tým, akú planétu zanecháme našim deťom.“ Ale Lasica to obrátil a povedal: „Ale málokto sa zamýšľa nad tým, aké deti zanecháme tejto planéte.“ To je povedané vo veľmi širokom zábere, preto niekto povie, že ho to neoslovuje; tak to poviem konkrétnejšie. Rodičia sa zamýšľajú nad tým, aký dom zanechajú svojim deťom. Ale obrátene sa treba pýtať: „Aké deti zanecháme v tomto dome? Aké deti zanecháme v tejto rodine?“ Či je to bežná rodina, či je to rodina Cirkvi, Mária nám ukazuje cestu, ako zanechať deti, ktoré budú obnovovať tento svet, ktoré budú nádejou tohto sveta aj životom čností a hlbokej viery.

Milí bratia a sestry, radi sa modlievame na tento úmysel, ale pochopiteľne, aj veľa sami robme pre to, aby sme zanechali po sebe generáciu, ktorá bude požehnaním pre tento svet, a potom sa ten svet aj zmení a pretvorí. Mária nám k tomu vyprosí potrebnú milosť. Amen