Slávnosť sv. Petra a Pavla – homília Mons. Stanislava Stolárika

TAJOMSTVO SLUŽBY BOHU

Možno zvlášť mužskej časti tu prítomných neuniká, koľko sa zvykne platiť pri draftovaní, pri prestupe niektorých športovcov. Lietajú také milióny, že sa  nám až zakrúti hlava a  niekedy sa pýtame, či to nie je až dotýkanie sa bohorúhania, veď toľké hladné krky čakajú na kus chleba a tam sa míňajú toľké peniaze. Dokonca údajne povedali, že keby niekto chcel kúpiť Ronalda z Realu Madrid, pod jednu miliardu eur sa nepôjde. Je toto ešte ľudské? Lebo s Pánom Bohom to iste nemá nič spoločné. Nikto nespochybňuje talent, nikto nechce, aby aj športový talent nebol ocenený, ale tak sa javí, že mnohé veci sa posunuli do nekontrolovateľnej, či nezriadenej miery. Za koho sú pokladaní a ako sú cenení niektorí ľudia! Toto nie je dobre!

Pozrime sa však na stránku dnešného evanjelia a počúvajme opäť Ježišove slová, ktoré sme už veľakrát počuli, keď vyslovil otázku: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“

Ježišovi sa dostávajú rôzne odpovede, sypú  sa na neho rôzne formulácie. Kto je pre mňa Ježiš Kristus? Skúsme si túto otázku, trošku analyzovať, priblížiť a každý sa sám seba pýtať a  odpovedať si: Som hrdý na to, že som kresťan? Som rád a vďačný, že som katolík? Tu je odpoveď na to, za koho mám Ježiša Krista, kým je On pre mňa. Keď idem do školy, do práce, na ulicu; som hrdý, že som kresťan katolík? Alebo pri prvom nejakom zosmiešňujúcom ataku hneď, obrazne povedané – „sťahujem chvost“ a jednoducho sa utajujem? Tam je daná odpoveď na toto všetko. A z toho potom vyplýva aj to všetko ďalšie, čo by sme mohli nazvať následným pozvaním k službe Bohu. Je to veľká vec, keď Boh volá do služby jemu samému. Tým, ktorí idú kvôli veľkým peniazom za nejakým cieľom, z čisto ľudského hľadiska by sme im veľmi dobre porozumeli. Ale tu sa formuje to, čo znamená vykročiť za Bohom veľakrát aj do neistoty, do nezabezpečenia, aj do zosmiešnenia, niekedy samozrejme aj k mučeníctvu.  

Práve príklad apoštolov sv. Petra a Pavla je toho dôkazom. Trošku si ich  priblížime aj v duchu slov, ktoré som teraz povedal. Vezmime si najprv apoštola Petra. Kéfas - Šimon. Peter, môžeme povedať naozaj usadený človek, ktorý rozumie rybolovu, pozná Tiberiatské jazero. On, odborník v rybolove, ako vieme, sa aj začne vadiť s Ježišom: Čo ty mi budeš hovoriť, kedy mám chytať ryby! Veď predsa ja som tu vyrástol, ty mi nebudeš do toho kafrať. Tí, ktorí ste mali možnosť byť vo Svätej zemi, a ešte to máte „pred očami“, tak viete, že to nie je veľký životný priestor, neviem či aspoň taký veľký ako Rožňava. Peter sa v tomto životnom priestore dokáže pohybovať, tu je doma. A odrazu príde nejaký Ježiš a  povie mu: „Poď za mnou!“ A  vytrháva ho z  jeho usadenosti. Z  jeho istôt, návykov,  zvyklostí, ba aj z rodiny a z prostredia, ktoré dôverne pozná, v ktorom pozná tak povediac každý kameň, každého človeka, spôsob života, jednoducho všetko. A tak ten, ktorý bol pripravený  na to, aby bol rybárom a iste bol v tom majstrom, odteraz je odtrhnutý od vody a musí sa trmácať po všelijakých kamenistých cestách; nikdy nevie kam ide, do čoho ide, čo ho tam čaká... Ale Duch Boží ho vedie. Je ľudsky vnútorne presvedčený o tom, že je totálne odovzdaný Ježišovi Kristovi a keď jeho Majstrovi v Getsemanskej záhrade hrozí zajatie, hovorí mu: „Neexistuje, žeby si prišli po teba. Ja ťa budem brániť!“ Vtedy mu Ježiš povie: „Kdeže, ešte ma do rána trikrát zaprieš, až potom sa ozve kohút.“ A stalo sa tak. Ale Peter ide ďalej a zrieka sa naďalej svojho „ja“, aby napokon vedený a zdokonalený Bohom, prišiel až do Ríma a to nie kvôli tomu, aby zasadol na nejaký kráľovský trón, ale aby prijal trón mučeníctva, keď položil život pre vernosť Ježišovi. Takouto cestou išiel Peter.

A teraz si všimnime Pavla. Pavol mal vynikajúce osvedčenie. Podľa dnešných slov, by sme povedali: mal najlepšiu univerzitu. Sedával pri nohách Gamalielových. Bol hlboko presvedčený farizej a aj jeho výsledky zanietenia v tejto službe ho oprávňovali na to, aby požíval všeobecnú úctu a aby bol vysoko ctený. A tento Šavol odrazu pri stretnutí s Ježišom Kristom pri Damasku sa mení a tiež zanecháva všetko, všetky výhody, zabezpečenie, všetku istotu. Aj keď dovtedy behal po svete v rámci svojej služby a profesie, mal určitú usadenosť. Ale po stretnutí s Kristom, ktorý ho posiela, toto všetko zanecháva a ide do neistoty, stáva sa nástrojom v rukách Božích, majúc istotu len v Bohu. Znova sa presviedčame o tom, aké sú to protipóly, keď niekto ide za materiálnou víziou a niekto ide za hlasom Božím. A ide za ním nevediac presne do čoho, kedy a kam; nemá to nalinkované. Jednoducho Duch Boží mu v každej chvíli ukáže: kde ťa chcem, čo od teba chcem, čo od teba potrebujem. O tom je Božia služba. Preto sú apoštoli sv. Peter a Pavol, ktorých nazývame aj stĺpmi katolíckej Cirkvi, opravdivými oporami života našej viery. Neboli draftovaní ľudskými kritériami, ani predávaní, či kupovaní, ale ich si vyvolil Boh, oni to zachytili a šli za ním. Dá sa povedať, že aj každý jeden človek, ktorý vykročí v úprimnosti za Pánom Bohom  a vstúpi aj do z toho vyplývajúcej neistoty, vždy bude vnímaný ako blázon pre Krista. Pre svet je to čosi nepochopiteľné, priam šialenstvo, ale pred Bohom  je to najvyššie vyznamenanie.

Blázon pre Krista! Vezmime si matku Terezu. V Kalkate jej bol pridelený chrám bohyne Kali, ktorý bol dovtedy strediskom všetkých zlodejov, narkomanov, prostitútok, dá sa povedať, všetkého zla a podsvetia. Dostala ho, aby mohla rozšíriť svoju misiu, hlboko ľudskú službu vychádzajúcu z koreňov Božej lásky. Samozrejme tí, ktorým to prekážalo, sa prišli  sťažovať na miestny úrad, protestujúc, ako je to možné, že kresťanke dali tento chrám, ktorý im bol tak veľmi blízky a v ktorom teraz nejaká kresťanka chce hinduistov a tiež ľudí iných vyznaní, slovom Indov, obrátiť  na kresťanov. Komisárovi neostávalo nič iné, len sa tam ísť pozrieť a ju odtiaľ vyhnať. Keď prišiel do chrámu, zbadal Matku  Terezu, ako sa skláňa nad chorým človekom, ktorému sa priam pred očami všetkých rozkladalo telo, z rán mu vychádzali červíky. Videl, s koľkou láskou ho ona ošetrovala, jemne mu prikladala obklady na jeho rany. Keď sa obzrela, zbadala komisára a povedala mu: „O chvíľu sa vám budem venovať a  prevediem vás chrámom.“ Komisár povedal: „Netreba, prejdem sám.“ Keď prešiel chrámom a videl aj ďalšie sestry, akú službu vykonávajú, vrátil sa do svojho úradu, zavolal tých, ktorí sa mu predtým prišli sťažovať  na Matku Terezu a jej sestry a povedal im: „Keď vaše matky, sestry, ženy pôjdu robiť to, čo robí Matka Tereza a jej sestry, potom ju vyženiem.“ A odvtedy bol pokoj. Keďže sme začali financiami, spomeniem situáciu, kedy Matka Tereza odpovedala novinárovi, ktorý vidiac jej činnosť povedal: „Ja by som to nerobil ani za milión dolárov.“ A ona vtedy odpovedala: „Ani ja. Ja to robím z lásky k Pánu Bohu.“

Milí bratia a sestry, toto je hĺbka tajomstva v Božej službe, alebo tajomstvo služby Bohu. Vieme, že v priebehu časov vždy bolo i nejaké spreneverenie, i útek od Božieho pozvania, z nastúpenej cesty za Pánom, ale konečným účtovníkom je vždy Boh. Boh vidí aj všetky skrytosti srdca, vidí aj každé ľudské nasadenie. Dnes ďakujeme za apoštolov sv. Petra a Pavla, ako aj za všetkých ďalších verných svedkov v Božej službe v minulosti, ale aj v prítomnosti a prosíme aj za seba samých, aby príklad ich života, ktorým nás oslovili, nepadol v našom živote na neúrodnú pôdu, ale aby bol silným motívom vstupovať do tých šľapají, ktoré oni vytvorili na tejto zemi. O to zároveň na ich príhovor aj prosíme. Amen.