Naozaj nie je dôležité v akom prostredí vyrastajú deti?

Milí bratia kňazi, rehoľné sestry, milí rodičia, starí rodičia, krstní rodičia, milí učitelia, pani riaditeľka a zástupkyňa, drahí bratia a sestry.

Na začiatku možno otázka pre vás, milé deti. Už ste videli niekedy strom? Asi je to taká zbytočná otázka, veď strom videl každý, ale možno ste ho aj kreslili. Nie? Asi ste kreslili strom, a keby som pozeral vaše výkresy, na ktoré ste kreslili strom, mohol by som si všimnúť, že niekto si dal záležať na tom, aby nakreslil čo najkrajšiu korunu, kmeň, listy a samozrejme ovocie. Teda to všetko, čo je nad zemou. Asi menej by bolo tých, ktorí by sa viac zamerali na hĺbku a silu koreňov. Ale tie sú veľmi dôležité. Mohli sme sa o tom, že ihličnaté stromy nemajú hlboké korene presvedčiť, keď sa pred dvadsiatimi rokmi v Tatrách prehnal víchor, ktorý obrovské množstvo týchto stromov vyvrátil. Nemali hlboké a silné korene.

Mohli by sme použiť prirovnanie a povedať, že každá škola, najmä katolícka, cirkevná má byť ako „strom“. Aj podľa prastarého tvrdenia o škole vieme, že sa neučíme pre skúšky, ale pre život. Teda škola môže vykázať čísla, korunu úspechu žiakov, ale život ukáže, koľká pozornosť sa venovala koreňom „stromu“ školy, každému žiakovi, aby raz každý z nich mohol na nich budovať pevný kmeň a korunu svojho života. Práve na tých koreňoch, ktoré tam boli posilnené s toľkou starostlivosťou. O dôležitosti prostredia hovorí aj dnešné prvé čítanie z Druhej knihy kráľov (porov. 2 Kr 25, 1-12). Židia prišli nie dobrovoľne o svoje korene.  Boli vrhnutí do pohanského prostredia, ale nie dobrovoľne. Prišli o všetko, obliehali ich útočiace vojská, ako sme mohli počuť, ich mesto sa premenilo na trosky, kráľa odvliekli a chrám zhorel do tla. Babylonský veliteľ Nabuzardan, odviedol mnohých ľudí do zajatia, do svojej pohanskej krajiny. Dnešné, práve prvé čítanie nám približuje trpký koniec judského kráľovstva. Boží ľud bude musieť 70 rokov žiť vo vyhnanstve. Povedzme to tak jasne – mohli žiť pekne vo svojom  prostredí, kde mohli rozvíjať svoju vieru. Teraz sú nedobrovoľne vrhnutí do pohanského prostredia a mnohí tam zomrú. Ich deti strávia v Babylone celý život,  nikdy neuvidia Jeruzalem a nebudú sa klaňať Bohu v Jeruzalemskom chráme. Teda hoci to nebolo dobrovoľné, ich deti nikdy nespoznajú prostredie svojej viery, lebo prejdú do pohanského prostredia. Toto bola veľká škoda, ktorá postihla vyvolený národ. Škoda aj s následkami.

Azda teda chápeme, že časom tí, ktorí žili v pohanskom prostredí, ani nevedeli, kto je to Boh. A aj tí, ktorí ešte pamätali na časy z Jeruzalema, pomaly strácali nadej, lebo ľahko zabúdali na to, čo pre nich urobil Boh a zabúdali aj na to, čo im Pán Boh prisľúbil do budúcnosti, lebo vládli nad nimi pohania – boli v pohanskom prostredí a zachovávať Božie prikázania nebolo také jednoduché a ľahké. A tak začali žiť po „babylonsky“. Tí, ktorí prešli do tohto prostredia, niet sa čo diviť, že začali žiť pohansky. Boli vytrhnutí zo svojich koreňov.

To prostredie urobilo svoje. Predsa však ostali aj takí, ktorí pamätali na Pána a verili v Božiu vernosť. Ešte dobre, že Pán Boh im dal prorokov, Ezechiela a Jeremiáša. Ale v živote je to vždy tak, keďže to boli pravdiví proroci, neboli obľúbení, ľudia im krivdili a chceli ich zabiť. Falošných prorokov, tých vždy oslavovali. Ale pravdivých prorokov ľudia poväčšine nenávideli a im ubližovali. A predsa títo pravdiví proroci Jeremiáš a Ezechiel medzi ľuďmi vyvoleného národa držali život viery aj vo vyhnanstve. Izrael napokon predsa len je Božím ľudom a Boh sľúbil, že ich privedie späť. To je povzbudenie pre každého, kto sa už či dobrovoľne alebo nedobrovoľne ocitne v pohanskom prostredí, teda či z vlastnej vôle, z vlastného rozhodnutia, alebo bude k tomu donútený. Ak si aspoň trochu zachová spojivo s Bohom, Boh ho prinavráti späť. Teda aj my máme stále k dispozícii veľké prisľúbenie – Boh na nás nezabúda a chce nás viesť po ceste spásy do neba a to všetkých i osobne každého jedného.

Milí moji, nebojme sa aj našu školu prirovnať k opísanému Jeruzalemu, v ktorom mali tí, čo chceli, celé podhubie možností zachovať a rozvíjať vieru. Teda v starostlivosti o strom, o korunu, o kmeň, konáre, lístie, ovocie; pamätali aj na dôležitosť posilňovania koreňov. Vám, milí pedagógovia a vôbec všetci, čo ste boli na škole alebo ktorí ste na to pamätali, ako je dôležité nielen vyzdobiť korunu, ale aj posilňovať korene, vyslovujem úprimné poďakovanie. A ktorí chcete v napĺňaní tejto výzvy aj pokračovať, aj vám vopred ďakujem. Čakajú nás viaceré výzvy, projekty, ktoré chcú pozdvihnúť úroveň školy. Ale ako vždy, nič sa neurobí samo, ale iba s vami, ktorí budete zanietení napĺňať prichádzajúce výzvy. Vám všetkým ochotným vopred vďaka. I rodičom, starým rodičom, sympatizantom, všetkým, ktorí chcete podávať pomocnú ruku. Chceme, aby ten kúsok zeme našej školy nebol pohanským Babylonom, kde sa viera nezískava, ale možno oslabuje, ba aj stráca.

Poďme cestou prorokov Jeremiáša a Ezechiela, ktorí práve preto, lebo boli Boží, museli prežívať nepríjemné útoky. Ale oni boli oporou vyhnaných Židov. Naberte cez prázdniny sily, a výzvy pred nami sa budú napĺňať. Jedine tak posilníme potrebné korene našich zverencov, ale pamätajme, že najskôr musíme pamätať na svoje korene. A strom našej školy porastie aj v kráse v korune, kmeni, v konároch, lístí, hlavne v ovocí pripravených ľudí žiť svoj život  plnohodnotne a zodpovedne k dobru toľkých ďalších. Milí moji, všetkých vás sprevádzam na vašej ceste spásy svojimi modlitbami a každý deň vám všetkým žehnám. Amen.