Ježiš sa chce často stretávať s kňazmi

Streda/24. týž. - homília Mons. Stanislava Stolárika pri sv. omši počas kňazského dňa v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 18. 9. 2024

Septembrové kňazské dni sú neustálou vďakou za dar návštevy svätého Jána Pavla II. v Rožňave 13. septembra 2003. Tento rok ďakujeme Pánovi tiež za naše vydarené stretnutie spred roka, pri 20. výročí jeho návštevy, ktoré bolo naplnené bohatým duchovným programom s hojnou účasťou veriacich.

Dnešné zamyslenie začnem ‒ asi na prekvapenie ‒ známym príbehom z Knihy sudcov: „Išli raz stromy pomazať si kráľa. I povedali olive: „Kraľuj nad nami!“ Ale oliva im odvetila: „Môžem ja zanechať svoju tučnosť, ktorú zvelebujú bohovia i ľudia, a ísť sa povyšovať nad stromami?“. Potom povedali stromy figovníku: „Nože, poď ty a kraľuj nad nami!“ Ale figovník im odpovedal: „Môžem ja  zanechať svoju sladkosť a tie svoje skvostné plody a ísť sa povyšovať nad stromami?“ Povedali teda stromy viniču: „Poď ty a kraľuj nad nami!“ Vinič im však odvetil takisto: „Môžem ja zanechať svoj mušt, ktorý obveseľuje bohov i ľudí a ísť a povyšovať sa nad stromami?“ Povedali všetky stromy bodliaku: „Poď ty a kraľuj nad nami!“ Bodliak odpovedal stromom: „Ak ma vskutku pomažete, aby som bol vaším kráľom, poďte, schovajte sa v mojej tôni. Ak nie, vyšľahne oheň z bodliaka a strávi libanonské cédre“ (Sdc 9, 8-15). Tento príbeh dôverne poznáme a skôr ho zvykneme vnímať v tej rovine, že bodliak našiel v sebe určitú ‒ priam „drzosť“, aby bol povýšený nad všetky vznešené stromy a im začal napokon aj  kraľovať. Ale skúsme sa zamyslieť nad slovami: „poďte, schovajte sa v mojej tôni“. Teda nie nad vyhrážkou: „vyšľahne oheň z bodliaka a strávi libanonské cédre“, ak ho nezvolia. Práve takto zaujímavo začal svoju úvahu biskup François-Xavier Bustillo v známej knihe Povolanie kňaza v čase krízy, ktorú vydala Spišská kapitula.

Citovaný biskup sa vracia k slovám, ktoré odzneli pri vysviacke každého jedného z nás: „Volíme tohto nášho brata za kňaza.“ Týmto vyjadrením, touto voľbou je prejavená dôvera kandidátovi, ktorý predstupuje pred biskupa, aby prijal kňazskú vysviacku. Nerobí sa nijaká volebná kampaň, vysviacke predchádza štúdium, ústranie, kňazská formácia. Vysvätený kňaz možno ako ten bodliak, ktorý nemusí vynikať nejakou vznešenosťou, veľkosťou, mimoriadnymi darmi, ale skôr svojou skromnosťou alebo aj nejakou nedokonalosťou sa v duchu môže pýtať: „Čo môžem ponúknuť Božiemu ľudu? Som v stave ponúknuť mu ušľachtilosť oleja, lahodnosť fíg alebo radosť vína? Čo vlastne môžem ponúknuť Božiemu ľudu, ja ‒  kňaz taký, aký som so svojou povahou, výchovou... Takto sa môžu pýtať aj tí, čo sú svedkami kňazskej vysviacky: „Čo môže tento nový kňaz ponúknuť Božiemu ľudu, taký, aký je?“

Taký, aký je prijíma dar Ducha Svätého. Skrze Ducha Svätého kňaz prijíma dar, ktorým zdokonaľuje a posväcuje svoj ľudský potenciál. Vďaka Duchu môže s elánom ponúknuť svoj život Božiemu ľudu. Vo svete, kde sa každý snaží len zarábať, a čo možno najviac, čo samo osebe nemusí byť zlé, kňaz sa usiluje darovať. Darovať seba v službe zvereným ľuďom a to aj vtedy, ak možno perspektíva jeho už blízkej alebo vzdialenejšej cesty, o ktorej aktuálne nevie, predsa môže byť značne náročná. Ale aj v takej chvíli kňaz je vyprevádzaný slovami 23. žalmu: „I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou“ (Ž 23, 4).

Ak som možno prekvapil príbehom z Knihy sudcov o voľbe kráľa nad stromami, ďalší príbeh asi prekvapením nebude, ak poukážem na taký „bodliak“, ktorý sa snažil tiež ponúknuť svoju tôňu slabosti, aby v nej veriaci nachádzali posilu pre svoj bežný život. Chcem hovoriť o kňazovi, svätom Jánovi Vianneyovi, ktorý sa takmer nestal kňazom. Ľudia si mysleli, že nemá ani na štúdium v seminári, nieto ešte, aby vôbec vykonával kňazskú službu. On však dokázal pravdivosť slov evanjelia: „Boh zjavuje tajomstvá svojho kráľovstva maličkým“ (porov. Mt 11, 25). Ján sa narodil v roku 1786 v chudobnej zbožnej rodine a od útleho veku pracoval s rodičmi na poli. Teda sa priúčal tvrdému pracovitému životu. Nedostal žiadne formálne vzdelanie, ale učil sa naspamäť modlitby a poctivo prijímal sviatosti. Ešte ako malý pochopil, že aj napriek viacerým nedostatkom, Boh ho volá ku kňazstvu. Jeho cesta k vysviacke bola ‒ ako vieme ‒ veľmi náročná. Mal problémy so štúdiom a skladaním skúšok. Vysvätený bol až ako 29 ročný. Biskup  mu po istom čase pridelil farnosť na juhozápade Francúzska v malom meste Ars. O tom, že nie je spôsobilý vykonávať kňazskú službu boli presvedčení aj kňazi zo susedných farností, preto dokonca spísali petíciu za jeho odvolanie, a túto petíciu pokorne podpísal aj samotný Ján Vianney. Tento podceňovaný kňaz, tento ‒ ako sme ho označili ‒ ako zavrhovaný „bodliak“, sa napokon stáva kameňom, ktorý stavitelia zavrhli (porov. Ž 118, 22). Stal sa mocným Božím nástrojom. Bez túžby po sláve, preslávil sa nielen svojou službou chudobným, ale najmä svojím spovedaním. Spovedaniu často predchádzali jednoduché kázne, ktoré možno nerešpektovali všetky homiletické kritériá a predsa sa dotýkali duší a sŕdc  poslucháčov, aby napokon skončili v spovedniciach. Najlepším vyjadrením a potvrdením môže byť v danom čase veľmi známy kazateľ Lacordaire, ktorý napĺňal katedrálu Notre Dame svojimi kázňami tak, že ľudia vyliezali ešte aj na spovednice, aby získali a zaujali nejaké miesto v katedrále.  Keď si Lacordaire osobne aj vypočul  svätého Jána  Vianneya a videl ovocie jeho služby, povedal: „Ja dokážem naplniť katedrálu. Ale Ján Vianney dokáže naplniť spovednice“. Vianney s detskou jednoduchosťou načúval hlasu Ducha a tak hlboko nazeral do ľudských sŕdc. Ľudia za ním cestovali z veľkých diaľok a celé hodiny stáli v radoch, aby sa u neho mohli vyspovedať. Ars sa pod jeho vedením preslávil ako „nemocnica duší“, keďže Ján spovedával 16 hodín denne. Svätý Ján Mária Vianney ochotne priznal, že patril medzi horších žiakov a že nemal prirodzený rečnícky talent. Mal však pokorné srdce a ochotu počúvať Boha. A preto vďaka svojej detskej pokore pomohol obnovovať Cirkev, jedného človeka za druhým. A bolo to veľmi neľahké obdobie. Uvedomme si, že to boli časy po Francúzskej revolúcii. Časy, keď Cirkev bola značne prenasledovaná a ešte viac zranená. Ľudia boli dezorientovaní, a na druhej strane mnohí sa nechali nachytať na pôžitky, ktoré im Francúzska revolúcia akože priniesla. Ale všetko končilo pri rozbitých manželstvách, opustených deťoch, alkohole a ďalších nerestiach, ktoré v značnej miere „kvitli“. V takomto  prostredí pôsobil svätý farár z Arsu.

Život Jána Vianneya poznáme a dobre vieme, že svoju nedostatočnosť si dopĺňal, a to nielen náročnými pôstami, ale hlavne vytrvalými adoráciami. Keďže len pred niekoľkými dňami sa skončil Eucharistický kongres v Ekvádore (15. 9. 2024) a dnes prijme kandidát našej diecézy službu akolytu, ktorá je úzko spätá s Eucharistiou, chceme o Eucharistickej úcte hovoriť aj my. Z priamej komunikácie Jána Vianneya s Kristom sa rodilo hojné Božie požehnanie pre farnosť a prichádzajúcich ľudí. Aj on mohol, ako niektorí iní kňazi mávnuť rukou a povedať: „Tu sa nedá nič robiť!“ a  „spokojne“ nechať svoje ovečky, nech sa bez nejakého zmyslu správajú naďalej tak ako doteraz. Ktovie, koľkokrát sa aj on ‒ ako apoštol Peter ‒ díval do prázdnych sietí. Ktovie, koľkokrát počul: „Zatiahni na hlbinu a znova hoď siete...“ (porov. Lk 5, 4). A ktovie, či aj veľakrát nenamietal rezignovane Majstrovi: „A to  znova..., veď som to urobil už toľkokrát“. Ktovie, až na ktorý pokus sa začali diať v Arse prevratné duchovné zmeny. Ktovie, až kedy sa začali napĺňať Ježišove slová: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5), čo pozitívne povedané by zaznelo: „Iba v spolupráci so mnou bude vaša služba požehnaná.“ Pravidelná a vytrvalá adorácia kňaza vyprosí všade potrebné zmeny. Nevieme, kedy sa tak stane, ale stane sa. Aj preto som niekoľkokrát odporúčal vám všetkým aspoň 15 minútovú dennú adoráciu. Známy americký kandidát na oltár arcibiskup Fulton Sheen, odvolávajúc sa na slová Krista v Getsemanskej záhrade: „To ste ani hodinu nevládali bdieť so mnou?“ (porov. Mt 26, 40), odporúčal kňazom hodinovú (neprerušenú) súvislú adoráciu, sv. omša v tom nie je započítaná, a aj sám to praktizoval. Neviem o tom, žeby to Sheen výslovne povedal, ale z tohto odporúčania a z jeho úvah vyplýva, že kňaz, ktorý neadoruje, zostáva stále len na povrchu, hoci na jeho službe to nemusí byť vidieť. Málokto totiž rozpozná, že aj svojím aktivizmom nevedie ľudí ku Kristovi, ale ich pripútava k sebe. Nikdy však nebude stále viac odhaľovať krásu a tajomstvo svojho povolania a poslania. Nezbaví sa ani falošnej istoty o dokonalosti vlastne kňazskej služby, ktorá už nepotrebuje nejaké vylepšenie. Až hrozí nebezpečenstvo, že kňaz podľahne pokušeniu vnímať kňazstvo ako zamestnanie na zabezpečenie prostriedkov pre vlastné záľuby a záujmy.

Ak tento mesiac v rámci „Roka získavania ovocia Ducha Svätého“ hovoríme v našej diecéze o vernosti, len v tomto bezprostrednom stretávaní sa s Kristom kňaz rozpozná pravdivý stav svojho kňazstva a vernosti v službe i prevzatých záväzkoch pri kňazskej vysviacke. Zároveň takto neustále dočerpáva novú energiu a radosť pre svoju službu aj v komplikovaných podmienkach. Pravidelnou a vytrvalou adoráciou každý kňaz aj najviac podporí všetky úmysly a potreby diecézy. Stačí si len rozumnejšie rozvrhnúť čas a pôjde to. Začať treba tým, že sa nájde spôsob ako sa to bude dať, a nie hľadaním dôvodu, prečo to nepôjde. Keď si raz sestry Matky Terezy poťažkali, že pre hodinovú dennú adoráciu nestíhajú pracovné povinnosti, sv. Matka Tereza im nariadila dvojhodinovú adoráciu, a odrazu všetko stíhali...

Keďže septembrové kňazské dní bývajú aj prejavom vďaky za dar návštevy sv. Jána Pavla II. v Rožňave, vezmime si adoračný príklad aj od neho. Údajne tí, ktorí plánovali jeho podrobný program na cestách, často mysleli na to, aby jeho kroky neviedli okolo kaplnky, lebo si boli istí, že do nej vojde a každý vedel, že to nebude nakrátko a stanovený časový harmonogram sa naruší. A to som nespomenul jeho adorácie pred a po sv. omši.

Buďme si istí, že každý takto – pri vytrvalých a pravidelných adoráciách ‒ spoznáme pravdu o vernosti v našom povolaní. A ak by sme aj v niečom predsa boli trochu slabší, nejaké tie „bodliaky“ a nie vznešené olivy, sám Pán Ježiš doplní, čo bude treba. Na záver azda ešte jedno pripomenutie, ktoré odznelo v známom americkom evanjelizačnom seriáli The Chosen: „Ježiš nás povolal nie preto, žeby nás potreboval, ale preto, že chcel.“ Nemusel chcieť, ale chcel, aby sme do ohlasovania Božieho kráľovstva boli zapojení aj my, a to každý jeden, vážme si to. A v dennej adorácii mu ďakujme za jeho dôveru. Amen.