Ako vážne berieme dary a prisľúbenia neba?

15. ned. /B - Odpust Panny Márie Karmelskej v Bôrke homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše 14.7. 2024

Milí bratia kňazi, bohoslovci, rehoľné sestry, drahí bratia a sestry, milí mariánski ctitelia, milé deti, milá mládež.

Poznáte príbeh zo Starého zákona, ako babylonský kráľ Nabuchodonozor mal zvláštny sen (porov. Dan 2, 1-49). Sotva sa prebudil, na sen takmer zabudol. Ale dal si predviesť mudrcov Babylonu a žiadal, aby mu povedali, čo sa mu snívalo a aj vysvetlili jeho sen. Zároveň sľuboval veľkú odmenu pre tých, ktorým sa to podarí, no pohrozil tým, ktorí mu vysvetlenie nedajú a tak niet sa čo diviť, že sa vykladači jeho sna nehrnuli. Mudrci Babylonu to skonštatovali takto: „Niet na zemi človeka, ktorý by vedel oznámiť kráľovu vec.“ Teda niet na zemi takého človeka. Lenže v tom čase boli v Babylonskom zajatí verní Izraeliti ‒ prorok Daniel a jeho priatelia ‒ Ananiáš, Mizael a Azariáš. Daniel požiadal svojich  spoločníkov, aby vyprosili od Boha milosrdenstvo pre túto tajnosť, lebo aj Danielovi a jeho spoločníkom hrozila smrť. Teda Daniel sa nepostavil do pozície: „ja to všetko viem“, ale prosil svojich spoločníkov: „poďme sa modliť na ten úmysel, aby sme porozumeli, čo chcel Boh snom povedať“. V nočnom videní Danielovi bolo odhalené tajomstvo. Daniel potom takto dobrorečil Pánovi: „Teba, Bože mojich otcov, chválim a oslavujem, pretože si mi dal múdrosť a silu a teraz si mi dal vedieť, o čo sme ťa prosili, lebo si nám oznámil kráľovu vec“ (Dan. 2, 23). Daniel teda nebol ten, ktorý len prosil. Bol aj ten, ktorý ďakoval za odhalenie tajomstva. Potom rozpovedal Nabuchodonozorovi jeho sen a aj mu ho vysvetlil. Stalo sa tak celkom podľa slov, aké počúvame v evanjeliu, keď Ježiš prednáša dobrorečenie svojmu Otcovi: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými, a zjavil si ich maličkým“ (Mt 11, 25). 

Teda tak, ako Boh v Starom zákone nezjavil tajomstvo kráľovho sna múdrym alebo mudrcom Babylonu, ale izraelským zajatcom ‒ chudobným a maličkým, tak aj ľud Nového zákona bude môcť spoznávať tajomstvá Božích právd len ak si zachová pokorné srdce pred Pánom. Toľko by sme mohli povedať z Božieho pohľadu, ale viete veľmi dobre, že vždy keď dostávame Božiu pravdu, prichádza aj reakcia človeka. Daniel prosil. Ale mohol aj neprijať, čo mu zjavil Boh  a povedať: „Ale Pane, Bože, ja ti neverím, že mi hovoríš pravdu, že mi hovoríš niečo, čo je osožné pre mňa“; pretože ktorí poznáte ten príbeh ďalej, tak viete veľmi dobre, že vysvetlenie tohto tajomstva nebolo veľmi lichotivé pre Nabuchodonozora, ale veštilo katastrofu. To znamená, že Daniel, mohol povedať: „Bože, ja mám s týmto ísť pred babylonského kráľa? Veď mi „vykrúti krk“! Prídem o hlavu.“ Zaujímavé je, že nič z toho sa nestalo, teda kráľ nezareagoval takto. Daniel splnil svoju úlohu a kráľ ho dokonca obdaroval  a povýšil do vysokej funkcie. Môžeme sa pýtať znova tak ľudsky ‒ ako to zvykne byť v živote ‒ čo by sa stalo, keby Daniel neuveril týmto Božím slovám? Kráľovi by sa  nedostalo veľmi dôležité posolstvo a životy mudrcov by sa neboli zachránili.

Milí moji, pri každom jednom náboženskom úkone, či je to modlitba, svätá omša, teraz táto púť ‒ sa vždy otvára priestor na náš rozhovor s Bohom. Máme aj teraz šancu rozprávať s Bohom, ale ho aj počúvať. Boh však veľakrát vstúpi do nášho života aj dosť tajomne a to tak, že sa nám prihovorí aj vtedy, keď to najmenej čakáme. Vo chvíli Božieho oslovenia sa totiž nemusíme práve modliť alebo byť na omši, alebo v kostole. Avšak vtedy je tiež dôležité chcieť porozumieť Božiemu osloveniu. Preto som začal príbehom zo Starého zákona, keď Boh oslovuje nie veriaceho Žida, ale cez sen oslovuje pohanského kráľa. Teda vo sne. Vieme, že veľakrát využil Boh sen, aby oslovil človeka, napríklad v živote svätého Jozefa.  To poznáme. Ale Jozef bol úplne oddaný Bohu a tak hneď porozumel, čo mu chcel Boh povedať. Nabuchodonozor nebol veriaci Žid, preto potreboval vysvetlenie zmyslu sna. A tu začína čosi veľmi, veľmi dôležité. Tohto pohanského kráľa oslovil cez sen pravý Boh Izraela, preto na vysvetlenie tohto  sna bolo treba verného syna Izraela. To nemohol vysvetliť nejaký pohanský babylonský mudrc, ale len verný syn Izraela. K dispozícii bol Daniel a jeho spoločníci, ktorí v tom čase boli v Babylonskom zajatí. Oni mu to vysvetlili, lebo zverené posolstvo vo sne bolo od pravého Boha Izraela a mohli ho vysvetliť iba oni, v žiadnom prípade pohanskí mudrci Babylonu, aj keby boli akokoľvek múdri.

Odvtedy, milí bratia a sestry, sa takýto dotyk Boha s človekom udial už veľakrát a človek sa podujal vysvetliť, čo Boh od nás žiada, ale veľakrát to už nešlo smerom ako v príbehu, ale opačne. A deje sa to aj dnes, lebo Božie veci si privlastňuje vysvetľovať kde-kto. Pravdivé vysvetľovania náuky viery však náleží Učiteľskému úradu Cirkvi, aj keď už pre dnešného človeka vysvetlenie Učiteľského úradu nie je až také atraktívne, lebo je jasné. Bohužiaľ, ľudí už nezaujíma pravda, ale senzácia. Preto vlastne nechápeme a nerozumieme mnohé Božie veci, mnohé Božie oslovenia, keď sa k nám Boh prihovára. Tak by sme mohli pochopiteľne hovoriť o ceste príbehu škapuliara, ktorá nás priviedla dnes sem, do Bôrky a neraz si práve cesta škapuliara vyžaduje zopakovať pravdivé vysvetlenie celého príbehu, aby sme sa uchránili skĺznutia do povrchnosti alebo do nejakej mágie.

Všetko začalo na pohorí Karamel, aj keď nie priamo. Je to 23 kilometrov dlhé pohorie v Izraeli pri Stredozemnom mori. Pod horou Karmel je v súčasnosti tretie najväčšie mesto v Izraeli ‒ Haifa. Vrch Karmel má 550 metrov nadmorskej výšky.  Ako ľud Nového zákona nenájdeme v Novom zákone nejakú zmienku o hore Karamel. Žiadna evanjeliová udalosť sa tam neudiala. Dokonca Karmel ani nie je spätý so životom Ježiša Krista, ani s jeho učeníkmi. My sa však vraciame do Starého zákona, k prorokovi Eliášovi, ktorý na tejto hore stretol Boha. Ako píše Gregor Naziánsky, Eliáš žil na hore Karamel a predovšetkým vďaka jeho čnostiam a sláve sa hora stala známou. Iste Gregor mal veľmi dobrý úmysel vyzdvihnúť Eliáša, ale to Boh cez neho pôsobil. Boh sa ukázal ako veľký v tomto človekovi. Lebo aj Eliáš, si musel prejsť svoju cestu v čase, keď sa Izrael priklonil k modlárstvu. Robil mnohé veci preto, aby Izraelitom zdôvodnil, že ich Boh je pravý Boh. Ale nie veľmi sa mu to darilo. Preto veľakrát už bol aj rezignovaný a na úteku. Ale práve na tejto hore došlo k obete Bálových prorokov a proroka Eliáša, ktorý obetoval Bohu. Bálovi proroci boli samozrejme neúspešní. Boh obetu Eliáša prijal a ľud sa mohol presvedčiť, že „Pán je Boh! Pán je Boh!“ ako volali padnúc na tvár pred jediným pravým Bohom (porov. 1Kr 18, 20-40).

Potom z hory Karmel zahliadne Eliáš nad Stredozemným morom malinký mráčik, ktorý prinášal zvesť o túžobne očakávanom daždi, keďže v tejto krajine predtým už dlhý čas nepršalo. Preto  plný nádeje hovorí: príde konečne toľko očakávaný  dážď. A on aj prišiel, nie ako ničivá búrka, ale ako veľký dážď, prinášajúci vlahu, aj obnovenie života (porov. 1 Kr 18, 41-46). Na tejto hore sú počiatky karmelitánov. Prorok Izaiáš píše slová, ktoré poukazujú na Najsvätejšiu Pannu Máriu, ktorá je matkou a ozdobou pohoria tohto vrchu, ktorému bude daný skvost Libanonu, nádhera Karamelu a Sárona (porov. Iz 35, 2). Práve na tejto hore sa usadili prví pustovníci, ktorí založili kontemplatívny rád pod názvom Najsvätejšej Márie Panny. Ale v 12. storočí, keď krajinu okupovali Turci, museli utiecť do Európy. Tu nastáva „krížová cesta“ karmelitánov, pretože podľa IV. Lateránskeho koncilu z roku 1215, keď bol niektorý rehoľný rád niekde schválený, platnosť sa viazala na to miesto a neplatilo to inde. Takže keď prišli do Európy, narážali na neprijatie, nepochopenie. Šiesty generálny predstavený karmelitánov, pôvodom Angličan, sv. Šimon Stock povzbudil všetkých svojich spolubratov k prehĺbeniu úcty k Panne Márii a k zasväteniu sa Panne Márii. Stali sa bratmi Najsvätejšej Márie Panny z hory Karamel. Život modlitby, umŕtvovania napokon dostáva schválenie. Teda táto rehoľa tým, že jej predstaviteľ bol Angličan a stiahol sa do Anglicka, sa pomerne rýchlo rozšírila práve v Anglicku.

V noci z 15. na 16. júla 1251 sa Šimonovi Stockovi v Cambridgi zjavila Panna Mária z Karmelu. Bolo to iste čosi veľmi silné, čo vstúpilo do jeho života. Uvidel Matku Božiu v sprievode anjelov. Podala mu hnedý šat a povedala: „Syn môj, príjmy škapuliar tvojej rehole ako odznak svojho rádu a môjho bratstva, privilégia pre teba a všetkých karmelitánov. Kto v tomto šate zomrie, neokúsi pekelného ohňa.“ Tento znak záchrany, záchrany v nebezpečenstvách, prísľub pokoja a večnej záchrany, je tým najväčším darom, ktorý karmelitáni mohli dostať. Potom, 3. marca 1322 sa pápežovi Jánovi XXII. tiež zjavila Panna Mária a povedala: „Ja, vaša Matka, týmto zázračným spôsobom pre všetkých tých, ktorí zomrú nosiaci škapuliar, prídem pre nich do očistca v sobotu po ich smrti. Obmyjem ich z vín a vezmem ich do sveta večnej slávy.“ Obrovské prisľúbenie ‒ povedali by sme ‒ cez „zanedbateľný“ kúsok látky, dnes aj cez medailón.

Ale to prisľúbenie sa neviaže len na nosenie škapuliara, ale predovšetkým na nasledovanie príkladu Panny Márie. Lebo Máriou odovzdaný a človekom prijatý škapuliar nesie v sebe veľké posolstvo spásy, to je pravda ‒ to sme si povedali.  Avšak každý, kto ho prijme, je ako jeden z apoštolov, ktorých dnes v evanjeliu  vysiela Pán Ježiš po dvoch, aby aj iným priniesli slovo spásy, aj iných priviedli k Bohu (porov. Mk 6, 7-13). Aj apoštoli boli prekvapení, že ich Ježiš vysiela na takú cestu. Aj apoštoli mohli spochybniť Ježišove slová a pýtať sa: „Ja mám ísť? Bože, cezo mňa chceš urobiť niečo v tomto svete?“ Aj apoštoli mohli povedať: „Nie, Pane, Bože! Neverím! Neverím ti, že ja som taký dôležitý, aby si cezo mňa niečo mohol urobiť.“ Ale oni šli a uverili a Pán konal skrze nich aj zázraky. Povedzme to priamo: Koho pošle Pán o nejaký čas som do Bôrky? Veď terajší obetavý kňaz má už po osemdesiatke a zdravie nemá najlepšie. Koho pošlete zo svojej rodiny do seminára, aby sa stal kňazom a raz nahradil jeho či iného, lebo „žatva je veľká“, ale „robotníkov“ nám ubúda...? Alebo je nám to jedno, keď tu nebude koho dať, a toto miesto spustne? Ježiš môže cez biskupa posielať len tých, ktorí prídu z rodín, že sa chcú stať kňazmi, ale aj biskup je bezmocný, keď ich nemá. A to je oslovenie pre každého.

Škapuliar je naozaj na prvý pohľad kúsok plátna; ale s veľkým prisľúbením večnej odmeny pre tých, ktorí budú verne nasledovať príklad Panny Márie. Viete si predstaviť Pannu Máriu, že by pri Ježišovi myslela len na seba a nezaujímala sa o spásu iných ľudí? Teda nasledovať príklad Panny Márie znamená veľmi sa usilovať aj o spásu iných ľudí. Najskôr vo svojej rodine. Ako apoštoli boli svedkami zázrakov, aj keď napokon aj oni museli prejsť krížovú cestu mučeníctva okrem svätého Jána, tak sa aj vy – každý jeden ‒ môžete stať svedkami zázrakov, ak budete mať správne otvorené „oči duše“. Poviem vám príklad zo života, ktorý nech teraz, keď začali prázdniny, dovolenky, inšpiruje aj nejedného z vás.

Máte deti, vnúčatá na prázdninách. Možno aj vy ste takto chodili na prázdniny k svojim starým rodičom, a dodnes spomínate, čo ste prežili. Nemecká autorka Inge Kowalska tiež spomína na krásne chvíle prežité so starou mamou vo Wroclawi na Sliezsku. Píše: „S Erikou, mojou mladšou sestrou sme počas školských prázdnin často trávili niekoľko dní u starej mamy. Bol to nádherný čas. Pritom sa nedialo nič mimoriadne. Stará mama sa prechádzala s nami po lese, zamestnávala nás v záhrade a každý večer po jedle sme sa modlili ruženec. Potom zapálila červenú sviečku pred starým obrazom Madony, vytiahla z vrecka zástery svoju šnúru perál a kľakla si vedľa nás. Striedavo sme sa mohli predmodlievať a nepamätám si, že by nám to niekedy bolo príliš dlhé. Vo všedných dňoch používala stará mama ruženec z lesklých hnedých perál. V sobotu a v nedeľu pristúpila k svojej sklenenej vitríne a vzala z nej ruženec s dosť vyšúchanými čiernymi plochými perlami. Len strieborný krížik bol na ňom mimoriadne krásny. My, deti, sme poznali tento zvyk. Avšak jedného večera po modlitbe sa moja sestra spýtala: „Stará mama, prečo berieš v sobotu a nedeľu tento starý ruženec? Ten tvoj je predsa oveľa krajší!“

„Takže deti, táto šnúra perál má svoj vlastný príbeh a ten vám rada vyrozprávam. Vy ste, žiaľ, svojho dobrého starého otca už nepoznali. Jemu patril tento čierny ruženec. Starý otec pracoval v bridlicovom lome. Každé ráno chodieval do práce a cestou sa modlil ruženec, pretože v tých časoch ešte neboli autobusy, ktoré by mužov vozili do práce a tak starý otec chodieval pešo v každom počasí, v snehu daždi, po ľade, zavčas rána polhodiny cestou tam, polhodiny cestou späť. Ani mu nenapadlo ľutovať sa, bolo to pre neho samozrejmé. On sa modlil svoj ruženec deň čo deň. Raz ráno prešiel poriadny kus cesty, keď si uvedomil, že doma zabudol ruženec. Banálna vec. Čo má robiť? Má ísť ďalej, alebo sa vrátiť? Po krátkom premýšľaní sa rozbehol späť domov tak rýchlo ako len vládal a rýchlo sa aj s ružencom opäť vydal na cestu. Starý otec mal svoju šnúru perál veľmi rád. Nemohla mu chýbať.

A tak prišiel do bane o 10 minút neskôr. Jeho spolupracovníci na neho čakali, pretože ako nadriadený mal kľúče od muničného skladu. Všetci teda rýchlo zamierili k šachte. Starý otec už chcel so všetkými zostúpiť do šachty, keď začuli dunenie podobné hromu. Muži na seba pozreli bledí ako stena. Našťastie nebola ešte žiadna pracovná skupina pod zemou. Všetci behali rozrušene sem a tam. A pri prvej kontrole zistili, že sa pod zemou uvoľnili obrovské balvany a úplne zasypali niekoľko štôlní. Keby bol starý otec v ten deň prišiel do práce načas, mnohí baníci by to nešťastie neprežili, vrátane jeho samého. A babka dodáva: Táto udalosť bola očividne Božím riadením. Keď sa starý otec vrátil domov a priniesol mi tieto zvesti, ešte dodatočne sa mi roztriasli kolená Naše deti boli predsa ešte malé. Váš otec mal vtedy len päť rokov. Ako by sme to zvládli, keby takto náhle zomrel živiteľ rodiny? Jeho ruženec máme odvtedy vo veľkej úcte, aby sme si vždy pripomínali, ako bola naša rodina uchránená pred veľkým nešťastím. Preto vždy v sobotu, v deň Panny Márie a v nedeľu na zmŕtvychvstanie Pána, beriem do rúk ruženec vášho starého otca.

Milí bratia a sestry, začali sme príkladom Daniela proroka, ktorý vysvetlil pohanskému kráľovi Nabuchodonozorovi jeho sen. Mária zverila Šimonovi Stockovi veľký dar neba ‒ škapuliar. Keď mu ho dávala, mohol ju vysmiať, ale neurobil tak. A až vo večnosti sa vďaka tomu dozvieme, ako veľa ľudí je pre úctu ku škapuliaru a nasledovanie príkladu Panny Márie v nebi. Aj dnes Cirkev neustále opakuje rôzne viaceré prisľúbenia z neba. Môžeme ich vysmiať, ignorovať a mnohí to aj tak robia. Ale každý z nás sa môže stať aj Šimonom Stockom a najskôr sami prijmeme v plnosti odporúčania Cirkvi, aby sme ich potom ponúkli aj iným, aby nám záležalo aj na ich spáse. Začnime v rodinách. K spáse iných sú potrební aj noví, vysvätení služobníci Boha, kňazi. Ponúknite ich zo svojich rodín. Povzbudzujte ich k tomu, aby naše kostoly nepustli a sa nerozpadávali. Ale aby náš ľud nebol nikdy bez svojich pastierov. Amen.