Popolcová streda – homília Mons. Stanislava Stolárika

ZNAKY PRE ŽIVOT POZEMSKÝ I VEČNÝ

Dnešný deň je v istom zmysle veľmi zvláštny. V celo cirkevnom kalendári je dnes spomienka svätých Cyrila a Metoda, ktorú my na Slovensku slávime 5. júla ako slávnosť. Dnes je aj spomienka sv. Valentína; a tak mnohí sa rozšantia, a to najmä tí, ktorí nepoznajú a nepochopili poslanie tohto veľkého svätca, ktorý veľmi riskoval, keď sobášil nezosobášených. Robil tak preto, aby nezosobášení nežili v hriechu, ale aby boli pred tvárou Cirkvou sviatostne zosobášení. O to sa usiloval, a pre toto veľa riskoval. Zároveň je dnes Popolcová streda.  Popolcová streda tiež v nás môže vyvolávať rôzne otázniky, zvlášť keď pozeráme  na čas, ktorý máme pred sebou a ktorý nazývame pôstnym obdobím. Aj zo spomenutých spomienok, ktoré  sú dnes v rámci popolcovej stredy, môžeme mať všeličo namiešané, ale aj domotané a to aj v súvislosti s pôstom.

O čom je vlastne pôst? Je pôst o tom, že chceme niečo silou – mocou dokázať? Viem, že mnohí muži počas pôstneho obdobia zozbierajú v sebe silu a nepijú, nefajčia.  Klobúk dole pred takouto  vytrvalosťou;  a rád by som všetkých povzbudil, nech aj potom, po skončení pôstu takto pokračujú v abstinencii, alebo aspoň v striedmosti. Teda pôst je o tom, že chceme niečo dokázať, alebo pôst je o tom, že chceme niečo ukázať, alebo ukázať sa? Áno, existuje aj také pokušenie, ktoré prenasleduje človeka; pokušenie ukázať sa, za každú cenu vyniknúť.  Akoby sme zabúdali práve na to, že Boh vidí do ľudského srdca. V dnešnom evanjeliu najmenej trikrát bolo pripomenuté: „Boh vidí v skrytosti a vidí do nášho srdca.“

Dnes sme my kňazi, v breviári čítali slová Izaiáša proroka, kde sa vyvolený národ sťažuje: „Bože aj sa postíme, aj sa ponižujeme a ty to nevidíš!?“ Toto zaznačil prorok Izaiáš. Ale my dostávame jasnú odpoveď: Boh vidí a teda pôst nemôže byť o tom, či si chcem niečo  dokázať, alebo či iným chcem niečo ukázať. Pôst je o tom, ako otvoríme svoje srdce pred Bohom. Teda pôst a celé naše snaženie vždy podlieha dôležitosti úmyslu. Samozrejme, ako som spomenul, nie je potrebné podceňovať i to, keď sa niečo napr. počas pôstneho obdobia podarí v oblasti zriekania sa, pôstu...,  ale hneď vyslovujem aj slová povzbudenia: nech to pokračuje ďalej, nech je to, čo sa podarí v pôstnom čase, hoc by sme sa len vracali neustále  k dobrému úmyslu; nech je to prvým krokom k ďalším krokom na ceste nášho  duchovného života. Úmysel konania človeka je veľmi dôležitý, nenahraditeľný; teda to, čo chcem, ako chcem,  prečo chcem. Tento úmysel je rozhodujúci v mojom snažení. A od toho  sa bude potom odvíjať aj naše chápanie ďalších skutočností, ktoré súvisia aj so zriekaním, odriekaním, prehlbovaním života viery, prehodnocovaním hodnôt nášho života, atď.

Rád by som vám rozpovedal príklad o kráľovi v Indii, ktorý mal štyri ženy. Nechcem v tomto príbehu hovoriť, alebo dokonca podporiť mnohoženstvo a hneď upozorním nesústreďte svoju pozornosť práve na to, ale na obsah posolstva príbehu.

Štvrtú ženu kráľ veľmi miloval, takpovediac miloval ju najviac. Mala všetko najlepšie – šaty, jedlo, bývanie. Jednoducho jej venoval najväčšiu pozornosť. Aj tretiu ženu veľmi ľúbil, stále ju pred inými chválil, vyzdvihoval, ale neustále mal v sebe  obavu, či mu raz táto žena neutečie s niekým iným, alebo  za iným. Druhú ženu, tiež mal rád a jej sa vždy so všetkým zdôveroval. Ona bola vždy milá, pozorná, trpezlivá, bola jeho oporou v ťažkých chvíľach, vedel, že kedykoľvek sa môže na ňu spoľahnúť. Prvá žena bola verná. Vo svojej starostlivosti prispela najmä k tomu, že zveľadila kráľov majetok. Ale túto prvú ženu kráľ veľmi rád nemal. Ani si ju nevšímal, ani sa o ňu nestaral, jednoducho ju zanedbával.

To je prvá časť príbehu. Prišla chvíľa, keď kráľ veľmi ochorel a sám cítil blízkosť smrti. Skrsla mu, možno pre nás morbidná myšlienka:  „Na druhom svete nechcem byť sám, preto  si tam vezmem so sebou i svoje ženy a tak určite nebudem sám.  Veď ich mám štyri. Keby aj niektorá nechcela ísť, vždy ešte nejaká ostane, ktorá rada pôjde.“ Štvrtá žena, ktorú ako sme povedali tak veľmi miloval, obliekal, neustále parádil... ako zareagovala? „Nikdy! V žiadnom prípade, čo ti to zišlo na um!?“ Otočila sa a rýchlo, bez rozlúčky zmizla. Tretej žene, keď stála pred ním, povedal: „Miloval som ťa celý život. Ideš so mnou na druhý svet?“ Aj tá plná rozhorčenia odpovedala: „Nechcem; v žiadnom prípade! Život je príliš krásny, keď zomrieš, ja sa znova vydám!“ Takto mu jasne potvrdila jeho obavu,  že od neho utečie. Kráľovi bolo ťažko. Ale ešte mal nádej, mal ešte dve ženy. A tak  oslovuje druhú a povie jej: „Vždy som našiel u teba oporu i pomoc.  Stále si stála pri mne, vždy si mi dobre poradila, bola si mojou oporou; pôjdeš so mnou na druhý svet aspoň ty?“ Odpovedala: „Ľutujem; jediné, čo môžem pre teba urobiť je, že ťa pochovám.“ Kráľ zbledol od žiaľu. V srdci mal veľké sklamanie a bolesť, keď  v tom začul tiché slová: „Ja pôjdem.  Ja pôjdem s tebou, kamkoľvek pôjdeš ty.“ Ledva spoznal svoju prvú ženu. Bola v roztrhaných šatách, vyziabnutá, chudá. Veď sa o ňu vôbec nestaral. Vtedy jej povedal: „Ach, mal som sa o teba viac starať! Veď ty jediná si mi dala šancu.“

Pýtame sa: Tu končí príbeh?  Keby sme tu skončili, tento príbeh by z nášho pohľadu viery nemal význam, nedával by potrebný zmysel. Preto si vysvetlíme, čo nám príbeh  chcel povedať: Tá štvrtá žena, to je naše telo, ktoré nás, keď zomrieme  opustí, hoci sme sa o neho tak veľmi starali, aj prehnane ho milovali, všeličo mu dopriali; ono nás určite, opustí. Tretia žena je všetko, čo vlastníme, aj naše spoločenské postavenie, aj celý náš majetok. Po smrti všetko, čo sme mali, vlastnili, zostane pre iných. Nič s nami nepôjde na druhý svet. Druhá žena, to je naša rodina, priatelia. Nech sme s nimi boli akokoľvek dlho, nech sme s nimi  čokoľvek prežili, všeličo do nich  investovali; nakoniec aj od nich sa odlúčime a veríme, že to budú oni, ktorí nás pochovajú. A tá prvá žena? To je naša duša. Tá nám bude robiť spoločnosť i po smrti. Aká bude naša duša na záver nášho života? Bude otrhaná,  vyziabnutá?  Všeličomu, všelikomu sme venovali maximum pozornosti a našej duši nič? Ako sa  o ňu vlastne staráme? Ale taká pôjde s nami aj do večnosti – do neba, alebo do zatratenia. Tá prvá žena, naša duša bude s nami celú večnosť, opakujem, či v nebi, alebo v zatratení.

Áno, potom uvidíme, čo celý čas videl Boh, keď nás cez kňazov, rodičov, katechétov, vychovávateľov napomínal i povzbudzoval. Voči všetkému sme mohli byť hluchí, všetko odbiť mávnutím ruky;  alebo všetko sme mohli vpustiť i do svojho srdca a nechať sa tým meniť. Aj dnes, keď prijímame popolec, Boh vidí, či popolec prijímame len na čelo, alebo aj do srdca, do nášho života. Raz to uvidíme aj my. Ale dajme si záležať, aby nebolo neskoro. Raz uvidíme dôsledky i iných znamení. Teda nielen dôsledok veľakrát prijatého znamenia popolca i toho dnešného prijatia popolca; nielen dôsledok tohto znamenia uvidíme. My raz uvidíme aj iné znamenia, ktoré sme vo svojom živote prijali. Nezmazateľný znak krstu, birmovania. To nás bude sprevádzať na oslavu v nebi, alebo na zahanbenie v zatratení. Ale môžu nás takto sprevádzať do večnosti i ďalšie znamenia. Napríklad tetovanie na ľudskom tele, ktoré veľakrát zvýrazňuje nie Dobrého, ale Zlého ducha, ktoré preniká do srdca človeka a do jeho štýlu života. A to ho bude sprevádzať celú večnosť. Rôzne ozdoby, možno aj mnohé suveníry, predmety v bytoch;  a to nás bude sprevádzať negatívne po celú večnosť. Boh naozaj vidí všetko v pravde. Aj my to raz uvidíme. To, čo možno veľakrát podceňujeme a čomu nepripisujeme nejaký väčší a hlbší význam. Teda nepodceňujme znaky a znamenia, oni idú s nami aj v tomto živote, ale aj vo večnosti. A tam, vo večnosti zvlášť spoznáme  ich užitočnosť, alebo škodlivosť a to v plnej miere. Ale to už môže byť neskoro.

Keď sme začali tým, aký je dnešný deň zvláštny, že je tu všeličo namiešané, spojené; že niekomu sa to môže i domiešať, ako by bolo dobre, keby sme to naozaj v živote nemali namiešané a už vôbec nie domiešané. Aj dnes sa môže vyriešiť veľa z toho, čo máme v živote pomiešané, alebo domiešané. Len treba, aby sme chceli. Aj dnešný deň a celý pôstny čas je znova šancou k tomu, aby sme rozuzlili mnohé veci vo svojom živote. Aby sme  spoznali správne rozlíšenie, ktoré je tak veľmi potrebné. Preto na začiatku svätej omše zaznelo moje úvodné privítanie v pôstnom čase, ktorý je znova príležitosťou väčšmi nás priblížiť k Bohu a prehĺbiť našu vieru. V tomto duchu, keď o chvíľu budem požehnávať popolec a vyslúžime vám znak popolca, otvárajme všetci svoje srdcia Bohu. Tak, ako hovorí prorok Joel; roztrhnime pred Pánom svoje srdcia, aby sa  veľký prílev Božej milosti dostal hlboko do nás všetkých. Amen.