Skromnosť je predovšetkým sloboda voči tomu čo máme i čo nemáme

Streda/ 14. týž. - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave (v priamom prenose Rádia Lumen) 10.7. 2024

V ostatných dňoch sme viackrát počuli slová evanjelií: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo“ (porov. Mt 9, 37; Lk 10, 2); a dnes počujeme ustanovenie dvanástich a prvé usmernenie Pána Ježiša pre nich, kam by sa mali vybrať (Mt 10, 1-7). Ale vieme, že k takémuto odporúčaniu okrem iného patrí aj to, aby si toho na cestu nenabrali veľa, pretože Božia prozreteľnosť sa postará; a tak chceme v tejto katechéze hovoriť o skromnosti ako o ovocí Ducha Svätého. Možno na začiatku prázdnin to niekto aj spochybní, či je to aktuálna téma v čase, keď sa rozbiehajú dovolenky, prázdniny..., či skromnosť ako taká je aktuálnou témou? Poviem to tak celkom prakticky, „po lopate“: aj cez prázdniny a dovolenky môže i má byť človek skromný. V čom napríklad? No, nemusím všetko vidieť, všade byť a potom sa odvolávať na to, že som nemal čas na modlitbu, na svätú omšu, pre Boha, pre stretnutie sa s ním, nemal som čas konečne sa viac venovať svojim blízkym... Ale tá skromnosť sa prejaví aj v tom, že si ukrojím z toho, čo mám možno vysnívané, naplánované a jednoducho viac času budem venovať Bohu a budovať vzťahy hlavne so svojou rodinou. Tým, že sa uskromním v tom, čo ma láka.

Čo je teda skromnosť? Tých definícií je iste viac a každý môže mať vytvorený aj svoj obraz. Ale po prvé: bude ten obraz pravdivý? Pravdepodobne skôr áno. Po druhé: bude aj príťažlivý? Ak sa rozpamätáte na skromného človeka, asi si poviete: je dobré byť v prítomnosti skromného človeka, ale či tento vytvorený obraz je pre mňa aj nasledovaniahodný ‒ teda, či ja sám sa chcem stať skromným človekom ‒ to je veľmi dôležitá otázka a možno práve tu narazíme, lebo povieme, že v živote treba byť skôr priebojný, cieľavedomý a niečo podobné. Toto však ešte nemusí byť proti skromnosti. Bude to záležať od toho, či tieto slová neznamenajú vlastne agresivitu až bezohľadnosť voči inému človekovi. Vtedy by sa už nedalo hovoriť o skromnosti.

V niektorých prípadoch stačí tak málo, a to, čo ešte pred chvíľou mohlo byť považované za skromnosť, zmení sa na namyslenosť, povýšenectvo a tak podobne. Spomeňme si na obľúbenú rozprávku „Pyšná princezná“. Najskôr stretáme poriadkumilovného a pracovitého obuvníka, ktorý má blízko slobodnú krajinu kráľa Miroslava, kam si často zabehne, aby si užil slobodu. Nebadať, že by ho opantávali nejaké nezriadené túžby, teda že by zneužil túto slobodu. Ani vtedy, keď si ju naplno môže užívať. Zmena nastáva vtedy, keď si s kráľom Miroslavom vymenia šaty. „Šaty robia človeka“ ‒ poznáme to. A to až tak, že obuvníka to posunulo veľmi negatívne a z pracovitého čestného človeka sa stal namyslený  lenivec, čo vyvrcholilo vo chvíli, keď si kráľ prišiel po svoje šaty a obuvník prakticky ani nezodvihol hlavu a nepekne sa naňho osopil. Latinsky sa zvyklo hovorievať: „honores mutant mores“, teda povýšenia, tituly, úrady menia mravy, menia správanie, menia ľudí. Ale pozor! Kto ešte nebol pokúšaný mocou, nevie, čo je pokušenie, hoci už mohol byť pokúšaný všeličím. Ale ak ešte nebol pokúšaný mocou, ešte nevie, čo je pokušenie. A tu vôbec nemusí ísť o nejakú obrovskú „funkciu“, ako sme si to aj pred chvíľou naznačili – stačili šaty. Veľakrát stačí málo zmeny v postavení,  alebo zverenej moci, aby sa človek prejavil; aj sa prejaví. Samozrejme, že nie každého musí zmeniť zverená moc a existuje naozaj veľa šľachetných príkladov ľudí, ktorí to zvládajú a ktorí to zvládli, lebo zverenú moc dávajú do pravej služby tým, ktorí sú im zverení alebo núdznym. Tam môže nastať problém u podriadených, ktorí sú presvedčení, že ich šéf, ak má zostať skromný, má im na všetko prikyvovať a dokonca tolerovať ich nezodpovednosť, ba niekedy aj lajdáctvo. Skromnosť a zodpovednosť sa nevylučujú. Idú ruka v ruke. Preto je aj ťažké hovoriť o skromnom človekovi, ak je nezodpovedný. Možno preto, lebo je alibista alebo preto, že je populista a tak si to nechce u nikoho nejako „zlomiť“.

Zodpovednosť, o ktorej hovoríme a ide ruka v ruke so skromnosťou, sa nemusí prejaviť nejako hlučne, ale aj v celkom tichom a nenápadnom plnení povinností. Maria Consilia Lakottová vo svojom románe „Klauzúra vstup zakázaný“ píše o tom, ako raz jedna slávna herečka vstúpila do kláštora. Redakcia istého bulváru ju chcela vystopovať a preto chcela do kláštora poslať svoju redaktorku. Keďže nebol iný spôsob, ako by sa redaktorka mohla dostať do kláštora, táto sa prihlásila za novicku. Snažila sa vytušiť, vytipovať, ktorá rehoľnica by mohla byť tou bývalou slávnou herečkou. Keďže rehoľné rúcho mali všetky rovnaké, neostávalo nič, len tipovať. Tipla si na jednu neskromnú a do seba zahľadenú rehoľníčku. Sliedila za ňou a keď prišiel deň otvorených dverí v kláštore, redaktorom a fotografom okamžite označila túto vytipovanú rehoľnicu za predchádzajúcu herečku. Ale aké to bolo veľké prekvapenie, samozrejme predovšetkým pre ňu a potom aj pre všetkých, keď sa ukázalo, že skutočná bývalá herečka žila s ňou v jednej izbe a ona to nepostrehla, lebo jej pripadala na predtým tak veľkú hviezdu príliš skromná. Aj v tomto príbehu môžeme povedať „šaty robia človeka“? Bez vnútorného prežívania čnosti skromnosti by nedopadlo všetko tak ako dopadlo, lebo označená sestra mala na sebe tie isté šaty. Všetky sestry mali rovnaké šaty. „Šaty robia človeka“.

Prvým príkladom skromnosti je Pán Ježiš. Aj jeho šaty by sme si mohli všimnúť. Najskôr to boli jednoduché plienky, potom jednoduchá tunika, potom došlo aj k vyzlečeniu zo šiat. Celý Ježišov život sa vyznačoval skromnosťou, nemal ani vlastný príbytok... Jeho skromnosť, bola vyjadrením jeho vnútornej pokory. Vynikajúco to vystihol svätý Pavol v liste Filipanom: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu , stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 6-8). Povedzme to znova tak veľmi jednoducho. V nebi mu nič nechýbalo. Mal „fullservis“. Bolo mu perfektne, a predsa sa stal bezmocným dieťaťom a životnú púť zavŕšil na dreve kríža. Predstavme si, keď sme veľakrát volaní k nejakej akcii či pomoci a nám sa tak dobre hovie doma. Nenecháme sa vyrušiť. Pán Ježiš zanechal oveľa viac a vo svojej skromnosti prišiel k nám, na túto zem.

Poďme znova do ľudského rozmeru a povedzme s koľkou  úctou a vďakou si nám treba oživiť spomienky na všetkých misionárov, ktorí poväčšine v mladom veku šli do neznámych nebezpečných kútov sveta, aby šírili posolstvo evanjelia. Mnohí nezvyknúc si na nové prostredie, aj umierali na rôzne choroby alebo násilne. Vtedy nebola možnosť rýchleho presunu do rodnej krajiny alebo do civilizovanejšej krajiny, ako je tomu dnes. Takže mnohí už svojich drahých na tejto zemi neuvideli. A predsa do misií išli ďalší a ďalší a to do veľmi skromných podmienok a pomerov. S určitou hrdosťou ‒ ale je to vec minulosti – môžeme konštatovať, že naša krajina v pomere na počet obyvateľstva vysielala do misií veľa mužov a žien. A teraz pozor! Neboli draftovaní ako hokejisti za milióny, za vysoké sumy. Verili vo večnú odmenu, o ktorú stáli a ktorú chceli ohlásiť a sprostredkovať všetkým, ku ktorým prišli. Šírili aj dobré meno krajiny, našej krajiny. Ale doma neboli spoločnosťou náležite ocenení. Keď sa vrátime k neblahej totalite ‒ koľkí laici,  zasvätení, koľkí kňazi boli vystavení rôznym tortúram kvôli vernosti Ježišovi Kristovi a svedectvu o Ježišovi Kristovi.

Pred niekoľkými rokmi, nie tak dávno som navštívil v severných Čechách obec Osek, kde počas komunizmu v prvých rokoch bol sústreďovací tábor rehoľných sestier, a bolo ich tam internovaných veľa. Boli tam priam natlačené, takže nebývali len v kláštore, ale aj v maštaliach a vonku. Potom z toho bol akože „Charitný domov“ a do tohto domu bol po väzeniach a rôznych tortúrach umiestnený dnes blahoslavený biskup Vasiľ Hopko. Túto udalosť spomínam skôr preto, lebo keď som navštívil túto obec, bola „pouť“. Ktorí ste boli v čase „poutě“ v Čechách, tak viete, o čom je „pouť“. Vôňa alebo zápach smažených jedál, krik, hudba, hluk, stánky a tak ďalej. Horko ťažko bolo nájsť za týmito stánkami neveľkú tabuľku, kde bolo napísané: „Tu bol internovaný biskup Vasiľ Hopko“. Žil v pokore vo väzniciach, v tomto Charitnom domove, aj potom po roku 1968. Je blahoslavený. Boh ho vyzdvihol. Nedávno povedal pán arcibiskup Maxim, že biskup Hopko nikdy „nehral prvé husle“. Nepovedal to presne tak, ale ja to formulujem do týchto slov. Ale Boh ho vyzdvihol. Preto sa aj teším zo správy, ktorú som zachytil, že na Orave idú dať ‒ ako prejav vďačnosti všetkým tým, ktorí  za komunizmu bránili kňazov ‒ pamätnú tabuľku. Bránili kňazov, keď ich brali do  väzenia ako vlastizradcov. Každá doba má nálepky pre kňazov. Aj dnešná doba má nálepky pre nás kňazov a biskupov. Myslíte, že by došlo tiež k ich osobnej obrane? Ja ani nevyzývam k niečomu podobnému, hoci veľa nepravdy ide z vlastných radov, a toto je bolestné. Na tých, ktorí na Orave vo vtedajšom čase chránili kňazov, na nich prišiel postih. Boli otcami rodín. Zaslúžia si túto úctu. Na diaľku ďakujem tým, ktorí iniciujú, aby sa to pripomenulo aj v tomto čase, keď už aj tamojší mladí volia hodnoty, ktoré sú proti kresťanstvu. To nie je nasledovanie odkazu týchto hrdinov. Ale je to už vo viacerých lokalitách a nevytvára to povzbudivú nádej do budúcna. Všetci nasledovali príklad Ježiša Krista, ktorý zanechal nebo ‒ ako som povedal ‒ aby sme my mohli nebo získať.

Aj v súčasnosti sú nasledovníci Ježiša Krista, ktorí zanechávajú istotu, pohodlie, výhody, aby pomáhali druhým v ich duchovných, materiálnych, zdravotných potrebách... Z istoty vlastnej krajiny odchádzajú laickí misionári. To znamená ‒  aj manželia s malými deťmi odchádzajú do krajín, kde nie je veľká zdravotná starostlivosť a možno aj spoločenská situácia je značne nestabilná. Riskujú? Hazardujú so zdravím svojich  detí? Možno áno. Ale vás, milí bratia a sestry, ktorí nás počúvate v tejto chvíli a počuli ste aj slová dnešného evanjelia o voľbe dvanástich apoštolov, tak vás sa pýtam: a svojich synov a dcéry do služby Cirkvi tu, v našej krajine, v istote a stabilite týchto podmienok; dáte svojich synov a dcéry do služby Cirkvi? Poviete, že tamtí rodičia riskujú, hazardujú, možno ich odsudzujete. Dajte svoje deti tu, v týchto podmienkach službe Bohu a Cirkvi.  Myslím si, že nikto nespochybní tých laických misionárov, že išli do sveta za niečím lepším ‒ išli ohlásiť Ježiša Krista. Ježiš sa uskromnil a zostúpil z neba, kde mu nič nechýbalo a to kvôli našej spáse. 

Čo sme ochotní podstúpiť, obetovať, zanechať kvôli spáse svojej a spáse iných ľudí? Začnime od rodičov ‒ napríklad: viete zanechať svoje nedeľné dopoludňajšie  vylihovanie a zmobilizovať celú svoju rodinu a ísť spoločne na svätú omšu? Mladým by som možno adresoval otázku: Viete zanechať sobotňajšie ponocovanie a v nedeľu ráno ísť plní sviežosti na bohoslužbu? Ale každý z nás by si mal sám, v úprimnosti vyhľadať alebo „vygoogliť“ v sebe: čo mne bráni v prehĺbení viery? Alebo každý bude donekonečna len opakovať na čo všetko má nárok? Skromnosť nie je len tam, kde chýbajú možno aj potrebné podmienky pre život. Skromnosť je  predovšetkým tam, kde si aj všeličo môžem dovoliť, lebo na to mám, ale to nezužitkujem a hlavne nezneužijem a nestanem sa závislým na týchto možnostiach, ale mám nad nimi vládu a užívam ich pre dobro svoje a dobro iných ľudí. To je to, čo je tak veľmi dôležité. A tak by sme mohli aj formulovať definície skromnosti. Ale jednoducho povedané: skromnosť je náš vnútorný postoj voči všetkému, čo máme k dispozícii. A keď nebedákame nad tým, čo k dispozícii nemáme. Samotná skromnosť ako taká sa môže prejaviť aj inak. Niekedy je to aj schopnosť zrieknuť sa povýšenia kvôli spoločnému dobru. V totalite tak mnohí reagovali a aj pri svojich schopnostiach nešli do funkcií, aby si zachovali slobodu svedomia. Skromnosť je aj ochota obetovať sa za spoločné dobro, Božie kráľovstvo, farnosť, biskupstvo. A nie zutekať. Alebo to obvyklé, keď zaznie pozvanie k činu: „Ja na to nemám“. No čo je to? Iste, každý máme nejaký talent v rôznych podobách. Ale odpovedať: „Ja na to nemám“ ‒ to je často lenivosť a  strach zobrať na seba zodpovednosť, lebo už budem niekým posudzovaný. Pán Ježiš prečo volil apoštolov? A prečo si volí apoštolov v rôznych profesiách? No, aby boli tí, ktorí tú zodpovednosť na seba vezmú a budú ju uplatňovať.

Samozrejme, že keď hovoríme o moci, možno môže nastať problém: čo keď sa niekto prederie k získaniu moci sám? V predchádzajúcich modlitebníkoch sme mali prosby, aby sa neopovážili pristúpiť ku kňazstvu nehodní: „Od opovážlivého prístupu, prijatia kňazstva, ochraňuj nás, Pane!“ Ale vezmite si starozákonného Jakuba. Však oklamal svojho otca Izáka a brata Ezaua, aby získal požehnanie, s ktorým šla aj moc. Pán Boh ho požehnal a získal moc. Viete, mnohí sa prederú. Len či aj získajú Božie požehnanie, to je druhá vec. Jozef Egyptský, ktorý trpel, ten k Božiemu požehnaniu napokon prišiel. Takže poďme radšej cestou, ktorá nás bezpečne privedie k Božiemu požehnaniu. Lebo toto je veľmi dôležité. Teda skromnosť nie je o bedákaní, že som nedostal toľké šance a možnosti ako iní a preto som nič nerozbehol. Aj ten, čo dostal jeden talent, mal ho využiť a nie zakopať ‒ počuli sme to už veľakrát (porov. Mt 25, 14-30). A bol za to potrestaný. Inému človekovi sa otvorili možnosti ešte viac využiť darované talenty, schopnosti napríklad štúdiom v zahraničí. Avšak dotyčný všetko obráti len na osobný prospech, namiesto toho, aby to rozdával. Ako často treba pamätať na slová: „Čo máš, čo si nedostal?“ (1 Kor 4, 7). Lebo každý niečo dostal, ale nielen pre vlastný prospech, ale aj pre dobro iných! 

Znova by sa dalo pokračovať donekonečna, ale ostaňme pri princípoch: skromnosť nie je takmer nikdy sama. Ide s pokorou, trpezlivosťou, láskou, ústretovosťou, nezištnosťou, dobroprajnosťou. Z opaku uvedených čností sa rodí neskromnosť, neprajnosť. A tá môže byť aj skrytá a javiť sa ako prajnosť, lebo za milým úsmevom sa dá všeličo ukryť. Ale môže byť aj otvorená, takže ju môže každý vnímať. Skromnosť v správnom chápaní napomáha životu v spoločnosti. Neskromnosť vyvoláva napätia v rôznych podobách. Preto je pre nás vzorom Svätá rodina, kde mali svoje pevné miesto: oslava Boha i zodpovedná práca. Ježiš, Mária, Jozef ‒ vrchol skromnosti životného štýlu, z ktorej vyrástla nesmierna dobrota. Svätá rodina, uč nás tejto múdrosti života a ochraňuj nás. Amen.