My kňazi buďme prvými pútnikmi nádeje

Streda/2. adv, týždeň – Homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše na Kňazský deň v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 11. 12. 2024

Milí spolubratia v kňazskej službe, diakoni, seminaristi, príbuzní nášho kandidáta na diakonát a kňazstvo – mama, ostatní blízki, samozrejme Matej, takisto drahí bratia a sestry.

Som rád, že ste prijali pozvanie na dnešný tradičný kňazský deň, čím ste vlastne prijali pozvanie samého Ježiša z dnešného evanjelia: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate“ (Mt 18, 28). Lebo končiaci sa občiansky rok vytvára príležitosť rekapitulovať všetky námahy tohto roka vo vašej kňazskej službe. Možno sa niekedy vaša služba javila ako bremeno, jarmo. Ale námahe ohlasovania sa nevyhol ani Pán Ježiš. Preto nám pre náročné chvíle môže oprávnene povedať: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 28, 29). Ježiš si môže dovoliť seba samého dať nám za vzor. Lebo on je ten, ktorý nás povolal a on je ten, ktorého máme nasledovať. Iné vzory môžu byť vhodné len vtedy, ak sa aj sami usilovali nasledovať a napodobňovať Ježiša Krista. Ak naše vzory tak nerobili, nemôžu byť našimi pravdivými príkladmi. Preto, neznižujme si sami veľkosť daru, ktorý sme dostali v kňazstve. Je to úžasný dar, ako hovorí apoštol svätý Pavol v liste Efezanom, pretože „ešte pred stvorením sveta si nás Pán vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske. On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi“ (porov. Ef 1, 4-5). To sú slová, ktoré nám umožňujú vidieť náš kňazský život a jeho pôsobenie v jeho plnom význame.

Svätý Otec František nám na Nedeľu dobrého pastiera pred rokom (2023) adresoval tieto slová: „Božie povolanie zahŕňa aj poslanie. Neexistuje povolanie bez poslania, a niet šťastia a plnej sebarealizácie bez toho, aby sme druhým neponúkli nový život, ktorý sme našli. Božie volanie k láske je skúsenosťou, ktorú nemožno umlčať. „A beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9, 16), zvolal svätý Pavol apoštol ako čítame v prvom liste Korinťanom. A prvý Jánov list sa začína takto. „Čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života... A toto píšeme, aby naša radosť bola úplná“ (porov. 1Jn 1, 1-4). 

Milí bratia kňazi, sme povolaní ku kňazstvu ako k celoživotnej ceste a nie ako k nejakému „hobby“, službe alebo práci, ktorá môže ísť bokom hneď, ako sa objaví frustrácia, pokušenie, alebo niečo lákavejšie či atraktívnejšie. Kňazstvo je povolanie nie ku kariére. Nie je to životné zamestnanie. Je to poslanie. Nielen služba, identita, nielen profesia. Avšak len hlboký osobný a dôverný vzťah s Ježišom Kristom je základom svätosti. Celý náš kňazský život má takú cenu, ako sme schopní dávať sa k dispozícii Kristovi a skrze Krista Bohu Otcovi. Zachovajme zodpovedne toto priateľstvo s Ježišom a nestraťme spojenie s ním, ako s naším Majstrom. Poznáme veľmi dobre cesty a duchovné prostriedky pre zachovanie tohto vzťahu a vždy ich zodpovedne využívajme. Ďakujem vám všetkým, ktorí ste využívaním vhodných prostriedkov dávali aj v tomto roku osobné svedectvo o vernosti Ježišovi Kristovi. Ďakujem vám všetkým, ktorí ste prijali za jeden z vhodných prostriedkov aj diecéznu aktivitu o získavaní ovocia Ducha Svätého, aby nás všetkých sprevádzalo Božie požehnanie a zavládol pokoj v našich vzťahoch. Ďakujem aj vám všetkým, ktorí ste suplovali túto iniciatívu aj za tých, ktorí jej nevenovali pozornosť. Vaša zástupná obeta a úsilie sa iste nestratia.

Pred nami je nová výzva: Jubilejný rok 2025. Svätý Otec František i celá Cirkev nás všetkých spolu s našimi veriacimi pozýva, aby sme boli „pútnikmi nádeje“. Niektorí už máte naplánované aj konkrétne akcie a bolo by veľmi vhodné, keby ste ich zladili s diecéznymi podujatiami, ktoré čoskoro budú zverejnené v diecéznom kalendári, vytvorenom pre nastávajúci jubilejný rok. Ani pri najlepšom úmysle pri týchto iniciatívach a plánovaní akcií neopomínajte potrebnú duchovnú hĺbku každého podujatia, aby sa ani jedna akcia nestala nejakou turistikou alebo atrakciou. Tak by nenapĺňala ducha Jubilejného roka. Preto, ako uvádzame v diecéznom hesle pre tento rok: „Nech nám záleží na jednote s Ježišom, aby sme boli stále pútnikmi nádeje“, teda aj po jubilejnom roku. Aby sme sa práve skrze túto jednotu s Ježišom stávali čo najviac opravdivými pútnikmi nádeje a to neustále po celý život. Ako pastieri zvereného Božieho ľudu sami dobre vidíte, ako veľmi je treba posilňovať v nás i v ľuďoch nádej. Nádej, ktorá dáva plný zmysel nášmu životu a konaniu. Jubilejný rok 2025, ktorý je už predo dvermi, má byť rokom nádeje. Rokom všetkých veriacich, ktorí majú nádej na vzkriesenie, pretože my čo veríme v Krista sme poháňaní touto nádejou.

Pápež František začína Bulu Jubilejného roka 2025 takto: „Spes non confundit“. „Nádej nezahanbuje“ (Rim 5, 5). Pretože - ako ďalej píše Svätý Otec – každý dúfa. V srdci každého človeka je ukrytá nádej ako túžba a očakávanie niečoho dobrého, hoci nevie, čo prinesie zajtrajšok. V súčasnom svete je veľmi veľa skeptikov. Aj v našich radoch. Veľa sklamaných ľudí; ľudí, ktorí na základe svojho životného utrpenia, kríža a neľahkých okolností postupne strácajú zmysel života, alebo ho už ani nemajú. Vychladli vo viere do takej miery, že niet v ich očiach iskry života. Pápež nás povzbudzuje, že práve tento Jubilejný rok má byť časom na obnovu nádeje, na oživenie nádeje, na znovu nájdenie nádeje. „Nádej nezahanbuje“ ‒ znova si zopakujme tieto slová, ktoré cituje aj Svätý Otec z Listu Rimanom 5, 5. „Nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“. Skrze toho Ducha Svätého, ktorého sme zvlášť v tomto roku v našej diecéze prosili o jeho ovocie. Nádej je postavená na láske. Láska je základom, lebo ak v nás naozaj nie je nádej na vzkriesenie, tak ako to hovorí apoštol, nemá zmysel milovať iných a robiť čosi dobré na tomto svete, pretože aj skeptici, či mnohí znechutení životom povedia: Aký to má zmysel? Veď aj tak zomriem. Preto je nádej motorom, ktorý dáva človeku silu ísť dopredu.

My sami musíme byť prvými pútnikmi nádeje. Sme pútnikmi nádeje, ako nás povzbudzuje heslo Jubilejného roka. Pretože znova a znova prechádzame cestami svojho života, a tým aj skúškami života. Neraz tými istými s tou istou skúsenosťou. A neraz i unavení životom, znechutení neúspechom alebo tým, že sme už prežili veľkú časť života a nepodarilo sa nám všetko úplne vykonať, naplniť, realizovať. A možno sa nám to aj podarilo, ale nie až tak úplne, ako by sme si to predstavovali.  Preto znova je treba povedať ‒ zvlášť my, kňazi ‒ sme povolaní obnoviť si zmysel  života. Zmysel svojho kňazského života. Znova objaviť prítomnosť Krista, ktorý vstal z mŕtvych. Krista, ktorý je s nami na ceste nášho života. On je tým, kto nás sprevádza, kto sa nad nami znova a znova skláňa, aby nám pripomenul: „Aj ty si môj milovaný syn, v tebe mám zaľúbenie“. Aby sa v nás mohla znova rozhorieť nádej, že v našom kňazskom živote, ktorý sa nám neraz môže javiť bez zmyslu, znova objavíme prítomnosť Krista ako živého Boha a Pána.

Blížiaci sa Jubilejný rok 2025 ‒ rok milosti a množstva nespočetných Božích darov je pred nami. Preto mi dovoľte povzbudiť vás všetkých slovami Písma, slovami, ktorými Svätý Otec završuje Bulu Jubilejného roka 2025. Je to citácia Žalmu 27, 14. „Očakávaj Pána a buď statočný; srdce maj silné a drž sa Pána“. Ako to bolo už niekoľko krát spomenuté, my, kňazi buďme prvými pútnikmi nádeje a podľa  odporúčania Svätého Otca Františka kráčajme striedavo ‒ raz na čele pútnikov, aby sme ich viedli správnym smerom. Inokedy uprostred pútnikov, aby sme im vedeli  načúvať a s nimi komunikovali. A napokon aj na konci skupiny putujúcich, aby sme oslabnutých, unavených a zaostávajúcich povzbudili a pomohli im.

Všetky tieto odporúčania adresujem aj tebe, milý Matej, ktorý dnes prijímaš kandidatúru diakonátu a kňazstva a ktorému som pred svätou omšou v biskupskej kaplnke požehnal reverendu a superku, ako jeden z viditeľných znakov odovzdania sa službe Pánovi. Takisto povzbudzujem aj ďalších prítomných seminaristov. Aj vy ste pozvaní byť pútnikmi nádeje, ktorí nemajú hľadať miesto kdesi v „závese“, ako nejakí zasnení pozorovatelia, ale putujúc s Božím ľudom učiť sa mu čo najviac porozumieť. Lebo Pán si vás povolal, aby ste sa raz tiež postavili na čelo pútnikov. Živte v sebe potrebnú nádej, metódou neustáleho zjednocovania sa s Kristom prostredníctvom osvedčených prostriedkov duchovného života. Aj vy sa učte od Ježiša Krista, ktorý je „tichý a pokorný srdcom, a jeho jarmo je príjemné a bremeno  ľahké“ (porov. Mt 11, 29-30). Všetkým nám, drahí bratia, ale aj sestry, ale predovšetkým nám, kňazom, diakonom, seminaristom, ako prvým a najviac „nech záleží na jednote s Ježišom, aby sme boli stále pútnikmi nadeje“. Matka nádeje, oroduj za nás. Amen.