Sv. Ján Krstiteľ oslovuje každého človeka

12. ned./B - homília Mons. Stanislava Stolárika počas odpustovej sv. omše v Kostole sv. Jána Krstiteľa vo farnosti Polomka  23.6. 2024

Je celkom pochopiteľné, že keď slávime narodenie nielen Jána Krstiteľa, ale každého človeka, zadívame sa do jeho rodiny. Zadívajme sa teda do rodiny, z ktorej sa narodil svätý Ján Krstiteľ. V Jeruzaleme za čias kráľa Herodesa žili nábožní manželia Zachariáš a Alžbeta. Obaja patrili do kňazského Áronovho rodu z Júdovho pokolenia. Podľa vtedajšieho židovského zvyku Zachariáš bol kňazom, ktorý si aj aktívne plnil svoju službu v Jeruzalemskom chráme. Teda boli to naozaj nábožní a hlboko veriaci ľudia. Ale bohužiaľ, Zachariáš a Alžbeta nemali potomka. Áno, boli veriaci, nábožní a predsa Boh nevypočul ich prosby, aby mali potomstvo, aj napriek tomu, že boli spravodliví pred Bohom. Podľa vtedajšieho chápania, aj keď mali vznešený kňazský pôvod, predsa boli medzi ľuďmi chápaní ako ľudia veľmi hriešni, pretože ak nemajú potomka, tak iste sa niečím prehrešili proti Pánu Bohu a teraz ich on za to trestá. Čo je však krásne, všimnime si ich manželskú jednotu a vytrvalosť, keď aj napriek tomuto tlaku okolia, že ľudia ich považovali za takých, akí neboli, Zachariáš neopúšťa svoju manželku, ale spolu zotrvávajú až do ctihodného veku a stále zostávajú verní Bohu vo svojich modlitbách, obetách a vo všetkých svojich skutkoch. Potom prichádza veľký moment oznámenia, že Alžbeta predsa počne a porodí syna. Zachariáš v takom pokročilom veku, podľa prirodzeného poriadku zareagoval – dá sa povedať –  celkom normálne: „Ako môžem ja a hlavne moja žena v takom pokročilom veku mať ešte dieťa?“

Drahí bratia a sestry, skúsme sa zamyslieť nad tým, čo už bolo vyslovené. Obaja manželia boli z kňazskej triedy a Zachariáš bol aj aktívnym kňazom v službe Jeruzalemského chrámu. Obaja boli hlboko veriaci a nábožní; keďže však nemali potomka, ľudia ich považovali za veľmi hriešnych ľudí. Ale ani to ich neodrádzalo, aby boli stále verní Bohu. Lebo najdôležitejšie je vždy to – a platí to aj pre nás – akí sme pred Bohom. Dnes, keď už málokedy vieme, čo je pravda, kto hovorí pravdu, lebo aj tie najväčšie klamstvá sa nám ponúkajú ako nespochybniteľná pravda, naozaj sa už nevieme orientovať, kto a kedy nám vlastne hovorí pravdu. To nás potom aj každého jedného pokúša, aby sme chceli konať podobne a oklamať aj Pána Boha. V tomto čase azda zvlášť vy, mužovia, mládenci, ale nevylučujem z toho ani ženy, keď pozeráte Majstrovstvá Európy vo futbale, viete, že vždy nakoniec prehovorí ten známy „var“, ten systém, ktorý odhalí pravdu od nepravdy. Tak sme vyhrali nad Belgickom. Myslíte si, že Pán Boh je azda menej dokonalý ako taký „var“? Že Pán Boh, ktorý „skúma myseľ a srdce človeka“ (porov. Ž 7, 10), alebo ako sme počuli v dnešnom prvom čítaní z Izaiáša proroka (porov. Iz 49, 1-6), že od večnosti sme v Božej pozornosti, myslíte, že my máme na to, aby sme Pána Boha oklamali? Sme však pokúšaní a mnohí tomu veria. Ale ja vám hovorím, že Pán Boh nie je slabší ako ten var. Pán Boh vidí do srdca každého jedného z nás. Preto aj u Zachariáša a Alžbety videl Boh čisté srdce, nenechal sa oklamať ľudskými názormi a cez týchto svätých manželov ďalej rozvíjal svoj plán. Teda Bohu neprekážali ani ľudské ohľady. Ba dokonca, aby mohli mať dieťa, Bohu neprekážala ani staroba, pokročilý vek Zachariáša a Alžbety a to je nádherný argument na to, aby sme dokázali porozumieť, že dieťa je dar Boží. Boh je pánom života a smrti, pretože aj napriek všetkým pravidlám prirodzeného zákona biológie a tak ďalej, Alžbeta napokon porodila chlapca. Tešili sa z jeho narodenia a ako opisuje celú udalosť evanjelista svätý Lukáš, (porov. Lk 1, 57-66) prejavila sa veľká Božia moc, čo je najrozhodujúcejšie.

A potom prichádza známa udalosť, keď pri pretrvávajúcej radosti z Jánovho narodenia, podľa vtedajšieho zvyku, dieťaťu majú dať meno, samozrejme po otcovi. Ale on sa má volať Ján. Meno Ján znamená: „Boh je milostivý, Boh prejavuje svoju láskavosť“. A napokon Zachariáš potvrdzuje: „Ján sa bude volať“. Opakujem, že celá dramatizácia tejto situácie nám chce vyjadriť, ako koná Boh, Duch Boží aj v tomto  prípade. Sám Ján napokon zostal naplnený Duchom Svätým už v lone svojej matky, keď Mária prišla navštíviť Alžbetu a Alžbeta ako prvá žena na svete oslovuje Pannu Máriu ako „matku môjho Pána“. „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1, 43). To nemala sama zo seba, aj to bol dar Ducha Svätého – rozpoznať v Márii Matku Božieho syna.

Ale môžeme sa zadívať aj trošku ďalej a znova si predstaviť opis evanjelia, keď sa stretávame so svätým Jánom Krstiteľom už nie ako s dieťaťom, ale ako s dospelým človekom, ktorý žije a pôsobí na púšti. Tu tiež odhalíme, ako Boh mocne pôsobí aj v nehostinnom prostredí  púšte. Aj tam Boh koná mocne. Teda ak sme doteraz sledovali, že Boh – povedal by som – nerešpektoval prirodzený poriadok u ľudí pokročilého veku, tak ak sa teraz dívame na púšť, ktorá je tak veľmi nehostinná a neprajná, myslíme si, že tam Pán Boh nekoná, že tam nie je prítomný? Ale spomeňme si, ako Židov utekajúcich z Egypta viedol cez púšť Boh a staral sa o  nich. Dával im jedlo. A aj keď reptali, práve tam stretli Pána – na púšti (porov. Ex). Práve na púšti sa Ježiš modlil a postil, keď ho diabol začal pokúšať, ale Ježiš z tohto pokušenia vyšiel ako víťaz nie ako porazený (porov Mt 4, 1-11). Púšť je naozaj miestom veľkých ťažkostí, ale aj miestom hlbokých stretnutí s Bohom. Keď  si vezmete aj prvú kresťanskú tradíciu, koľko pustovníkov odchádzalo práve na púšť, aby sa tam stretlo s Bohom, čo je pre nás, a zvlášť ľudí zo Strednej Európy, tak nepredstaviteľné, aby sme dokázali porozumieť, že tam niekto dokáže stretnúť Boha.  

Ján Krstiteľ sa nechal Bohom zaviesť na púšť. Tam sa pripravoval na svoje poslanie. Nosil oblečenie z nepohodlnej ťavej srsti, jedol kobylky, lesný med, ale urobil aj vedomé rozhodnutie odvrátiť sa od pohodlia materiálneho sveta, aby zakúsil Božiu prozreteľnosť v duchovnom svete (porov. Mt 3, 1-4). Ján bol známy, že hľadal Božiu prítomnosť prostredníctvom modlitby a pôstu. A ako som spomenul, tento Jánov príklad potom nasledovalo veľké množstvo ľudí, ktorí sa chceli stretnúť s Bohom veľmi blízko a osobne. Ak nemáme možnosť ísť reálne na púšť, to neznamená, že si nemôžme vytvoriť sami „púšť ticha“ tým, keď dokážeme vyjsť z víru všetkého zhonu a hluku, v ktorom žijeme, a nájdeme si svoje miesto ticha, kľudu a otvorenosti pre Boží hlas, aby sme ho dokázali počuť a započúvať sa do toho, čo nám Boh hovorí. Svojho času bola veľmi známa kniha Carla Carretta: „Púšť uprostred mesta“. V tejto knihe odporúča všetkým nám, ktorí sme uponáhľaní, ktorí žijeme v zhone života, aby sme predsa našli ako v ťažkostiach života, ale aj vtedy, keď sa nám darí, aby sme si našli chvíľu, ktorú budeme venovať Bohu. Teda vytvoriť si púšť stíšenia a uvedomiť si, aká je dôležitá rodina a iné skutočné hodnoty, ako veľmi chce Boh pôsobiť v nás a posilňovať nás.

V tomto stíšení sa znova zadívajme na postavu Jána Krstiteľa a povedzme to aj tak čisto ľudsky. Keď za ním na púšť putovali obrovské zástupy ľudí, Ján mohol podľahnúť pokušeniu, ktorému odolá málo ľudí – cítiť sa v tej chvíli dôležitý, geniálny – veď predsa za mnou prichádzajú toľké zástupy. No, kto môže byť dôležitejší, ako ten, kto  priťahuje ľudí? Ján nepodľahol tomuto pokušeniu, ale stále hovoril o tom, ktorý má prísť a ktorému pripravoval cestu. Nevztiahol slávu na seba, nesústredil pozornosť ľudí na seba, ale na toho, ktorý má prísť, ktorému nie je hoden rozviazať-zaviazať remienky na obuvi a ktorému treba pripraviť cestu. Ján potom nezačal závidieť Ježišovi, keď zástupy, ktoré formoval, že majú ísť za Ježišom, teraz za Ježišom naozaj išli. Ale nielen zástupy. Ešte aj Jánovi učeníci išli  za Ježišom. V tej chvíli sa Ján Krstiteľ mohol oboriť predovšetkým na svojich učeníkov a povedať im: Toľko toho som do vás vložil a vy teraz odchádzate preč a mňa tu necháte? Ale on ich na to pripravoval – na stretnutie s Ježišom. Nezávidel a ani nezanevrel na Ježiša Krista, keď už bol vo väzení a čakal na smrť. Ježiš neurobil nič pre jeho vyslobodenie a Ján z väzenia nevykrikoval na diaľku Ježišovi, ani mu nevyčítal nezáujem, lebo vedel, že jeho životná úloha sa naplnila – pripravil cestu Pánovi. Každý máme v živote nejakú úlohu. Každý máme úlohu v  Božom pláne. Janova úloha, miesto v Božom pláne bolo pripraviť cestu Pánovi a potom sa strácať „zo scény“.  

Nie je zlé takto vidieť a vnímať celý profil osobnosti svätého Jána Krstiteľa a to aj z toho dôvodu, že po svätej omši požehnám jeho súsošie pri farskej budove.  Každý, kto pôjdete okolo tohto súsošia, si z toho, čo som dnes povedal, môžete  pripomenúť tieto myšlienky. Lebo životný príbeh svätého Jána Krstiteľa môže osloviť veľa skupín ľudí a v rôznych situáciách života. Napríklad bezdetných manželov a pripomenúť, ako dlhé roky boli bez dieťaťa Zachariáš a Alžbeta. Môže osloviť rodičov s dieťaťom alebo viacerými deťmi. Ján Krstiteľ osloví birmovancov, ktorým ponúka Duch Svätý pomoc tak, ako aj Jána Krstiteľa viedol a napĺňal. Môže pripomenúť Alžbetu, Zachariášovu manželku, ktorá ako prvá rozpoznala v Márii Božiu matku. Ján Krstiteľ osloví aj tých, ktorí podliehajú pýche. Pýche slávy povýšenectva, namyslenosti. Ale aj tých, ktorí sa cítia v živote nedocenení alebo zo svojho životného sklamania obviňujú Boha. Nebojte sa pri Jánovi Krstiteľovi zastaviť aj vy, ktorí prežívate manželskú krízu, rozpad manželstva alebo iný rodinný problém. Je pravdou, že Jánova reč: Nesmieš žiť s manželkou svojho brata (porov. Mt 14, 3-5) – teda nesmieš žiť s inou ženou – je prísna a kategorická. Ale sú veci a životné situácie, kde sa to nedá inak, veci sa musia povedať priamo; a mohli by sme pokračovať ďalej a ďalej. Ale v žiadnom prípade by som nevynechal všetkých rodičov, ktorí – ako Ján – máte pripravovať cestu pre Pána Ježiša do sŕdc vašich detí, ako ste sľúbili pri ich krste, aby ste boli  prvými svedkami viery v Ježiša Krista pre svoje deti. Z toho všetkého povedaného  aj my, kňazi si môžeme naozaj veľmi veľa vziať, lebo sme povolaní nasledovať  tohto veľkého ohlasovateľa príchodu Ježiša Krista. Aj pre nás je kňazským vzorom a takéto vzory sú veľmi dôležité v našom živote.

Bolo to za komunizmu, keď jeden pán prišiel za kňazom a  hovorí mu: „Na našom pracovisku sme taká partia, všetci sme v strane. Len jeden je nestranník a my ho preto podpichujeme, aj sa z neho vysmievame, či bol v nedeľu v kostole a či sa už dnes pomodlil, či nevynechal ruženec. Stále si z neho uťahujeme. My, pretože sme v strane, aj postupujeme, aj sa nám zvyšujú platy. On, keďže je nestraník, tento postup nemá. Nemá ani zvyšovanie platu. Ale nemôžu ho vyhodiť, lebo ho potrebujú, nakoľko je veľmi kvalitný pracovník a veľakrát zaskočí aj za nás.“ Keď toto vyrozprával, kňaz sa stále akoby nechápavo na neho pozerá a pýta sa skôr očami, ako slovami: Toto si mi prišiel povedať? A z príchodzieho vyšla aj ďalšia časť jeho príhovoru. „Viete, nedávno som mal ťažkú autonehodu, prevrátilo sa auto a ja som tam ležal bezmocný, lebo som si nevedel pomôcť. Tak som tam bol zakvačený, že som sa naozaj nemohol hýbať. Čakal som, kedy nejaká iskra skočí do benzínovej nádrže a celé auto vybuchne a ja tam zahyniem. Prežívať toto bolo čosi hrozné. Čo si myslíte, na čo som vtedy myslel? Na to, ako sa aj ďalej budem vysmievať svojmu veriacemu kolegovi, ktorý na pracovisku čestne robil a vyznával svoju vieru? Ďalej budem podporovať svojich kamarátov v ich výsmechu? Otče, ja som sa začal v tej chvíli modliť a už ani neviem, či som sa modlil k Pánu Bohu alebo k tomu človekovi z roboty, aby mi prišla pomoc.    Chvála Pánu Bohu, záchranári prišli včas, aby ma zachránili, aby som tam nezahynul.“  

Dnes som vám všetkým, drahí bratia a sestry, ktorí chcete nasledovať či príklad svätého Jána Krstiteľa, či príklad priamo Pána Ježiša – aj vtedy, keď ste prenasledovaní výsmechom alebo nejakou inou formou ponižovania – povedal tento príklad; verte, že neviete, kto vám raz môže byť alebo bude vďačný možno  aj za večnosť. Lebo v tej poslednej chvíli, keď dakto raz dostal z domu dačo to náboženské, tam už nebude robiť smiešky. Tam si bude spomínať práve na tieto príklady. Vtedy uvidíte alebo možno až vo večnosti, aký dôležitý bol váš príklad – ako rodiča, manžela, manželky, otca, mamy, spolužiaka, spolupracovníka... Každého jedného človeka. Skúsme pochopiť, že to všetko spomenuté v súvislosti s osobnosťou svätého Jána Krstiteľa v dnešnom príhovore, nemalo vyznieť ako nejaké strohé prikázanie alebo prikázania, ale ako múdre pozvania, ktoré chcú prehĺbiť a obohatiť vieru každého z nás. Nech sa tak deje na orodovanie svätého Jána Krstiteľa. A nech v každej našej rodine nájdu slová i príklad svätého Jána Krstiteľa svoje uplatnenie. Amen.