Vernosť v rôznych skúškach života

Streda/ 23. týž. - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave (v priamom prenose Rádia Lumen) 11. 9. 2024

V rámci našich katechéz chceme tento mesiac hovoriť na tému vernosti. Myslím si, že každý prijme, že nemožno začať inak ako spomienkou na slávnosť blahorečenia Jána Havlíka 31. augusta 2024 v Šaštíne. Jeho životný príbeh je veľmi silný a nebojím sa hneď v úvode povedať, že príklad jeho vytrvalosti, húževnatosti a vernosti Bohu a Cirkvi dá aj mne ako biskupovi poriadne zabrať, aby som sa mu aspoň trocha priblížil.

Tieto úvodné slová sú zároveň hlbokou katechézou o Božom pláne, v ktorom sú rôzne úlohy a pozície v Cirkvi, lebo je to tak od vyvolenia Petra a apoštolov, hoci aj v určitých obmenách ‒ ale toto hierarchické ustanovenie tu je. To však nie je rozhodujúce. Podstatné je to, ako si kto zastane zverenú úlohu v Cirkvi. Môžeme to povedať tak „po lopate“. Ján Havlík dosiahol „len“ pozíciu seminaristu. Ale rád opakujem, že ako biskup sa mám od neho čo učiť.

Nakrátko si priblížme jeho životnú cestu. Narodil sa 12. februára 1928 na Záhorí. Veľmi chcel byť kňazom, rehoľníkom, misionárom. Dokonca mal veľkú túžbu ísť apoštolovať do Sovietskeho zväzu takzvané „Stalinove deti“. Napokon sa mu to vlastne aj splnilo, ale nie v Sovietskom zväze, ale v rôznych väzeniach, pracovných táboroch a tak podobne. V roku 1943 začal štúdium v Banskej Bystrici. Tam začína jeho prvotná formácia u vincentínov. Potom prechádza do Trnavy a napokon začína noviciát v Ladcoch, kde ho z 3. na 4. mája 1950 zastihne aj neblahá „Akcia K“, Barbarská noc, kedy sú likvidované mužské kláštory. Poslaný je na preškolenie do Kostolnej, pretože politruci mali za úlohu všetkých seminaristov, kňazov a potom neskôr rehoľné sestry preškoliť, aby zanechali svoje rozhodnutie pre zasvätený život. Dokonca ho dali aj na Nosickú priehradu pri Púchove, aby sa tam možno zaľúbil a zanechal svoje povolanie a poslanie. V auguste 1950 ho poslali domov ako nenapraviteľného. S ďalšími štyrmi spolubratmi sa potom rozhodol tajne pokračovať v štúdiu teológie v Nitre, kde si prenajali bývanie. Pomáhali im sestry vincentky, ktoré pôsobili v nemoci. Teda húževnatosť, vytrvalosť, vernosť, pokračovanie v nastúpenej ceste. Iste by to nešlo bez lásky k Cirkvi.

Potom prichádza k prepadnutiu ich bytu, zadržanie Jána a mučenie. Jeho rodný brat počul z miestnosti, kde bol Ján mučený: „Dokedy budeš odporovať ty jedna sviňa nábožná!“ Prečo? No pre jeho štúdium, pre rozmnožovanie samizdatov. Napokon bol daný do Bitíze na Příbramsku, kde mal najťažšiu prácu. Tam sa snažil roznášať sväté prijímanie. Znova bol dolapený a daný na samotku. On, ktorý bol dvojmetrový chlap, bol daný na samotku, kde sa nemohol narovnať, natiahnuť, musel chodiť prikrčený. Chladná, studená miestnosť, a tak ďalej. Neskôr na Pankráci doktor Josef Somer na ňom dokonca vykonával pokusy s liekmi. Teda nielen v koncentrákoch sa robili na ľuďoch pokusy s liekmi. Práve tieto psychotropné látky možno najviac podlomili jeho zdravie. Jeho zdravotný stav sa natoľko zhoršil, že ho poslali do Ilavy, kde už nebol schopný vykonávať nijakú prácu. Prepustili ho koncom októbra 1962, a to tak, že ráno ho zobudili a doslova vyhodili z väznice. Mal problém so srdcom. Tí, ktorí ste to prešli; ja áno, tak vieme, čo to znamená, ak príde srdcová nedostatočnosť, že človek nie je schopný urobiť krok. On takto vyhodený pred väznicu nebol schopný sa pohnúť. Nemohol kráčať. Niekoľko krát potom bol následne hospitalizovaný.

Starali sa o neho rodičia, až prišiel 27. december 1965, keď sa vybral za svojím obvodným lekárom, aj s tým, že na prosbu mamky nechá v Skalici opraviť rádio. A v Skalici na Sasinkovej ulici začína jeho cesta umierania pri smetnej nádobe, teda pri smetiach. Práve vtedy vynášal popol pán doktor Barát, ktorý ho zazrel. Poprosil náhodne okoloidúceho pána, aby mu s ním pomohol, ale cestou skolaboval a dokonal. Zomrel 37-ročný na následky mučenia, väzenia ako blahoslavená Zdenka Šchelingová, ktorá zomrela 31. júla 1955 a ako pre vieru zomrela 27. decembra 1944, aj blahoslavená Sára Šalkaháziová. Povieme: je to silný príbeh vernosti a môžeme spomenúť známych velikánov vernosti a zamyslieť sa nad tým, že či jeho príklad vernosti rátame k velikánom alebo k neznámym svedkom viery a vernosti Bohu a Cirkvi. Iste spomenieme Abraháma, Mojžiša, Jozefa Egyptského, svätého Jána Krstiteľa, dvanástich apoštolov, do počtu ktorých počítame Mateja; svätých Dominika, Františka, Ignáca... Pri spomienke na don  Bosca sme vďační aj za 100 rokov prítomnosti saleziánov na Slovensku. Máme radosť, že k velikánom svätosti môžeme pripočítať aj našich novodobých blahoslavených – už spomínané blahoslavené: Zdenku, Sáru, Anku Kolesárovú; Títusa, a teraz Janka Havlíka, a samozrejme, tých „starších“ – svätých Košických mučeníkov, kanonizovaných v roku 1995. Ale nezabudnime ani na množstvo verných otcov a matiek, ktorí žili hrdinsky svoju vieru a poslanie. Treba ich spomenúť, lebo sa na nich už zabúda, nepamätá. Ale z ich viery, ktorú odovzdali ako štafetu, žijeme my ‒ my sami.

Ak si pripomenieme slová dnešného evanjelia o blahoslavenstvách, iste niet pochýb, či sa na blahoslavenom Jánovi Havlíkovi spĺňajú alebo nespĺňajú slová Ježišových blahoslavenstiev. Ale potom prichádza Ježišovo „beda!“. Dnes sme to počuli v evanjeliu svätého Lukáša (porov. Lk 6, 20-26). Ale ono „beda“ je zachytené aj v evanjeliu svätého Matúša v 23 kapitole (porov. Mt 23, 13-39). Táto časť začína slovami: „Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci“. Sú to silné Ježišove slová, pri ktorých bežný čitateľ alebo poslucháč vypína sluch, lebo si povie: „Tieto slová patria predstaveným vtedajšieho alebo súčasného náboženského života a nás, jednoduchých ľudí sa to absolútne nedotýka“. Preto by bolo dobré pripomenúť si aj iné slová z tejto Matúšovej kapitoly, ktoré znejú takto: „Zatvárate nebeské kráľovstvo pred ľuďmi! Sami doň nevchádzate, a tým, čo vchádzajú, vojsť nedovolíte.“

Sú to tiež silné slová, ale tieto slová sú adresované všetkým, ktorým je zverená výchova iných, teda aj rodičom. Čo to teda znamená? Ak som pred chvíľou povedal, že dnes ďakujeme aj za našich rodičov, z ktorých viery žijeme, tak v tejto chvíli iste množstvo z nás si spomenie s vďakou na vlastných rodičov, z ktorých viery naozaj žijeme a naši rodičia v súvislosti s týmito slovami Matúšovho evanjelia mali záujem vojsť do Božieho kráľovstva a touto cestou viedli aj nás ‒ svoje deti. Ale tam, kde sa v rodinách začala vytrácať viera, veľakrát bol na príčine nezáujem rodičov o Božie kráľovstvo. Žili len pre túto zem, pre prácu, pre honor, pre niečo podobné. A tým, že neviedli svoje deti k tomu, aby mali záujem o Božie kráľovstvo, tak zabraňovali im v tom, aby doň vošli. Ježišove „beda“ naozaj nie je adresované iba predstaveným vtedajšieho a terajšieho náboženského života, ale všetkým, ktorým je zverená náboženská výchova, teda aj rodičom.

Ak by som to isté chcel povedať aj trochu inak, tak sa znova vrátim k blahoslavenému Jánovi Havlíkovi a vrátim sa k ceste jeho umierania. Aj to ma oslovilo v značnej miere počas svätej omše jeho blahorečenia. Jeho umieranie, ako viete začalo pri popolnici ‒ pri smetnej nádobe a práve toto som pochopil ako silný symbol, odkaz pre dnešného pokrsteného a pobirmovaného človeka. Koľkí takto pokrstení,  pobirmovaní, pri smetných bedniach alebo na nejakom inom smetisku potvrdzovali svoje „umieranie“ viery, keď tam do smetných nádob alebo na smetiská začali vyhadzovať kríže a sväté obrazy zo svojich príbytkov; až sa na nich a ich potomkoch zakrátko prejavila smrť viery. Aký mocný symbol! Ale blahoslavený Ján Havlík, keď takto začal svoje umieranie pri smetnej bedni, ktorá je zachovaná dodnes, je dnes živým príkladom viery a nie mŕtvou spomienkou. Preto ho dnes zvlášť prosíme o jeho príhovor, o revitalizáciu viery u každého, kto vyhodil svoju vieru na nejaké „smetisko“ dnešného sveta. Nemusí to byť ani celkom smetisko; naša viera môže byť zahádzaná rôznym haraburdím, haraburdím zbytočností, pre ktoré sa viera vytratila a vytráca.

Možno čo teraz poviem, bude banálne, teda nedôležité. V sobotu, teda nedávno pred pár dňami, 7. septembra som pobirmoval siedmich birmovancov vo farnosti Dolná Strehová. V diecéze si vážime každého birmovanca. Tu sa nám „zbehli“ sedmičky, takže sme si aj takto zašpásovali. Jednak povedali pravdu: je siedmeho, potom je sedem darov Ducha Svätého, sedem sviatostí. No, a bolo sedem birmovancov ‒ teda  sedem statočných. Ale okrem iného ma oslovilo hlboké dojatie pána farára, keď v závere svätej omše ďakoval rodičom birmovancov, ktorí tri týždne pred birmovkou prišli za ním s iniciatívou, že namaľujú plot okolo kostola a fary. Ale nie len tak povrchne, najskôr odstránili predchádzajúce nátery a robili to všetko v tých horúčavách naozaj v pote tváre. Natreli celý plot, ktorý je dlhý. Banálny príbeh? Niekde je to samozrejmosť. Ale títo úprimní ľudia rozumejú, že život vo farnosti je ich spoločné dielo a je to aj svedectvo spoločného kráčania, povedzme to aktuálne: na synodálnej ceste. Z iniciatívy „Plot“, ako ju nazval miestny pán farár, sa zrodila spoločná radosť. Je to veľké svedectvo viery v dnešnej dobe v našej diecéze. Či aj inde? Vy, poslucháči to viete posúdiť. Čo dokáže zanietená skupina, spoločenstvo, ktoré zjednotil Duch Svätý. Ono je to všade tak. Duch Svätý ľudí vždy zjednocuje. Čo sa zlému nepáči, ako spomína Marek Schmitz americký kňaz v knihe „Pokazený svet“, kde zhŕňa, dá sa povedať náuku Cirkvi predchádzajúcich vekov, hovorí jasne o diablovi, ktorý sám nemôže nadviazať jednotu s Bohom a keďže diabol nemôže žiť v jednote s Bohom, robí všetko možné, aby to prekazil aj človekovi.

A takto diabol dokáže ovplyvniť, povedzme to priamo: pomotať hlavy aj mienkotvorným skupinám ľudí, ktoré síce budú žiť v presvedčení, akí sú hlboko veriaci, ale spokojne dokážu prekaziť, ba aj zničiť Božie dielo, lebo diabol ich dostal. Diabol im pomotal hlavy a nahovoril im: „Ak nebude po našom, tak nech nie je nijak“. Bolesťou však je tiež to, že niekedy niet toho, kto by to týmto takzvaným „elitným“ skupinám povedal do očí priamo. Hovorím to aj preto, že sú takí, ktorí sa aj na blahorečenie Jána Havlíka dívajú svojsky. Aj keď bola blahorečená Anka Kolesárová, „behali“ po internete rôzne reakcie typu: „Pre čistotu sa nechá zabiť!? No, kto to kedy videl!“ Teda aj na Janka Havlíka môžu napísať, že bol tvrdohlavý a tvrdohlavo si išiel za svojím. Všetkým týmto by som povedal: „Buďte aj vy takí tvrdohlaví a žite takto tvrdohlavo svoju vieru.“ Ja nehovorím, že bol tvrdohlavý, ja hovorím, že bol vytrvalý, že bol húževnatý, že bol verný až do posledného dychu svojho života. Ale druhá skupina – „elitná“, ktorá sa cíti veľakrát pravoverná a spochybňuje aj takéto veci; a bohužiaľ vždy má značný vplyv a tvrdí, že jej ide o dobro Cirkvi, takmer nikdy netrpí. Takmer vždy požíva potlesk a podporu kdekoho. Viete, treba veľa prosiť Ducha Svätého o dar rozlišovania, lebo v každom čase povstávajú uhladení falošní proroci. A ukáže sa ovocie aj tých falošných prorokov. Niekedy skôr, niekedy s odstupom času, aj s mnohými stratami, ale všetko sa napokon stratí. Ovocie, aké zanechal blahoslavený Ján Havlík, sa už nestratí. Nikdy! Bude sa skvieť ako hviezdy na nebi a posilňovať nasledovníkov.

Bratia a sestry, nijaký prejav vernosti sa nestratí a každému vernému zaznie záverečné: „Bol si verný nad málom, nad mnohým ťa ustanovím. Vojdi do radosti svojho pána“ (Mt 25, 21). Poď, sluha verný. Aj na Pochod za život do Košíc v nedeľu 22. septembra (2024). Rožňavčanov pozývam aj na svätú omšu - v nedeľu pochodu ‒ o 10,00 hodine do kostola Božieho milosrdenstva na Sídlisku KVP v Košiciach. Poď, sluha verný a vydaj svedectvo vernosti aj týmto spôsobom. Alebo znova budeš v tej komfortnej skupine, ktorá sa cíti kdesi „nad“ a nepotrebuje dávať také  „svedectvo“, lebo sa nechcú „ukazovať“? Milí moji, prosme veľa Ducha Svätého o dar pravdivého rozlišovania, lebo podľa toho bude rásť pravdivé ovocie nášho života, alebo nejaké kyslé, ba niekedy až jedovaté. Ale my chceme to zdravé, dobré a sladké ovocie pre seba a chceme ho ponúkať aj iným. Amen.