Obnovme v sebe túžbu po Božom požehnaní

Pondelok/ 13. týž. - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše, pri ktorej uviedol do úradu nového farára farnosti Rožňava-mesto a dekana dekanátu Rožňava vsdp. Patrika Balázsa v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 1.7. 2024

Milý náš brat, otec Patrik, bratia kňazi, seminaristi, milé sestričky, drahí bratia a sestry, rodičia a sestry nášho Patrika, vzácni hostia, dokonca som počul, že aj z Maďarska, takže všetkých vás veľmi srdečne vítam.

Chcem pri tomto uvádzacom úkone nového farára a dekana v Rožňave poďakovať jeho predchodcovi, vysoko dôstojnému pánovi Gabrielovi Rákaiovi za jeho obetavú službu tu v meste i v dekanáte. Pre nového vymenovaného farára a dekana začína nová etapa v jeho kňazskej službe. Pre niekoho to môže byť čosi príťažlivé, ten, kto reálne vníma veci, môže vidieť aj náročnosť v tejto novej službe. Veď aj v dnešnom evanjeliu Pán Ježiš hovorí: „Líšky majú svoje skrýše, no Syn človeka nemá kde skloniť hlavu“ (porov. Mt 8,20). Tieto slová možno rozumieť aj ako slová o neustále nových výzvach, na ktoré má kňaz reagovať vo svojom živote. Ak by sa kňaz k niečomu veľmi pripútal, môže ho to „znehybniť“ priam obrať „o život“, o aktívny život a môže sa stať „figovníkom“, ktorý neprináša očakávané ovocie. Preto Pán Ježiš v závere dnešného úryvku povie a rázne povie: Prebuď sa a vráť sa k životu. To, čo je mŕtve, nechaj tým, ktorí sa z nejakého dôvodu nemajú k životu. Niekedy to môžu byť vzťahy, niekedy to môže byť pripútanosť k niečomu. Ale jednoducho nemá to v sebe Boží život a tak Ježiš hovorí: Nechaj to. Ja som ťa povolal k životu, pridaj sa znova a naplno ku mne ‒ k Ježišovi, lebo ja som Život a aj ty buď živý, buď životom!

Keď sa vrátime k starozákonnému čítaniu o Amosovi (porov. Am 2, 6-10. 13-16), môžeme ho vnímať ako príklad pre kňaza, ktorý bráni život utláčaných, lebo sám Amos je plný života, a dopraje ho každému jednému človeku. Aj v tomto príbehu vystupuje nie ako nejaký sociálny pracovník či revolucionár, ale ako verný Boží služobník. Bol prorok, ktorý sa nebál postaviť proti mocnárom vtedajšieho času; a pritom bol jednoduchým pastierom oviec, tak ako Dávid. No ale Pán ho povolal, aby prorokoval vodcom severného izraelského kráľovstva, a to inak, ako poplatní proroci, ktorí hovorili to, čo sa kráľovi páčilo a šteklilo jeho uši. Amos začal hovoriť to, čo sa kráľovi a jeho prisluhovačom veľmi nepáčilo. Aj v priebehu týždňa budeme počúvať práve o Amosovi a jeho reč, jeho slová budú značne razantné, nepríjemné. Amos videl mnohé nečestnosti. Videl, že bohatí a mocní vykorisťujú chudobných a núdznych, že „predávajú spravodlivého za peniaz“ (porov. Am 2, 6). Teda zrádzali. Preto ich pred dôsledkami takéhoto konania varoval a hovoril: „Silák si nezachráni život“. Aké stále aktuálne varovanie pre všetkých „silákov“ každého času, ktorí si namýšľajú, že sú nedotknuteľní. Silák si nezachráni život.

Hriech zneužívania slabých silnými trápi ľudstvo od nepamäti. Ale Boh od počiatku osobitným spôsobom miluje ľudí, ktorí sú chudobní, slabí a zraniteľní a chce, aby sme im takúto lásku aj my preukazovali. Amos nám ukazuje, aby sme ich bránili pred zneužívaním, pred zlým zaobchádzaním a aby sme upozorňovali na nespravodlivosti a krivdy, ktorých sme svedkami. Amos je teda služobníkom pravdy a odvahy, čím ukazuje na ďalšiu potrebnú črtu každého kňaza a kňazského života ‒ byť služobníkom pravdy a odvahy. Ale pravdu treba prijímať a žiť v celistvosti, lebo inak bude len polopravdou a tým vlastne prestane byť pravdou, ak sa nepovie v celku. Naozaj musí byť celou pravdou. Dnes aj kňaz je pokúšaný, aby neohlasoval celú pravdu, ale aby ohlasoval len jej príjemnú časť. Také určité lichotenie, také poklonkovanie. Áno, je to trošku moderné. Hovoriť o tom, že práve kňaz by mal byť tolerantný, na všetko prikyvovať a nič neodsudzovať. Dokonca ani hriech nemá priamo pomenovať a nemá sa stavať proti nemu.

Americký filozof slovenského pôvodu Michael Novak už v roku 1996 poukázal na nebezpečenstvo zredukovaného náboženstva len na akúsi príjemnú sociálnu skupinu. Doslova náboženské spoločenstvo vytvára nejakú spoločenskú družnosť a individuálnu voľbu a jeho základnými prikázaniami by boli: „Buď priateľský. Buď otvorený. Neurážaj. Správaj sa slušne. Buď láskavý.“ To sú všetko krásne odporúčania, ale tie nás nemusia pozdvihnúť k Bohu, lebo aj ten najslušnejší človek môže nenávidieť Boha. Teda kňaz musí robiť krok ďalej, aj keď sám Ježiš hovorí o trpezlivosti aj voči kúkoľu ‒ ako poznáme udalosť z evanjelia (porov. Mt 13, 24-30), predsa musí vedieť rozlíšiť pšenicu od kúkoľa. Jednoducho, kňaz má byť prvý, ktorému záleží nie na výchove ľudí len k slušnosti, ale aby ich viedol k spáse. Ako sa modlievame: „aby nás bezpečne previedli pozemským životom do večného života“, do večnej blaženosti ‒ k spáse. Teda kňaz je v značnej miere zodpovedný  za pravdu, ktorú ohlasuje a aj za to, akú odozvu táto pravda u poslucháčov nachádza, ako sa tam zakoreňuje. Lebo súčasný človek je už tak zmätený klamstvami z každej strany, že keď nepočuje jasné slovo od kňaza ‒ čo je pravda ‒  tak berie na seba riziko, že môže zísť z cesty spásy.

Predsa nie je najdôležitejším poslaním kňaza zdôrazňovať stále lepší život iba tu na zemi. To nie! K celistvosti pravdy ‒ zvlášť pri udalosti, ako je dnešná, teda preberanie úradu farára a dekana, čo sme už videli a prvý úkon bol potvrdený aj podpisom; je pravda o nenahraditeľnej jednote s biskupom. Kňaz ju sľubuje pri  kňazskej vysviacke. Ale keďže duch sveta dosť  prenikol aj do Cirkvi, tejto pravde sa už nepriznáva jej pravý význam, totiž, že cez túto jednotu prúdi Božie požehnanie. Môžem vydať svedectvo o tom, že vo svojom kňazskom živote som sa vždy usiloval vytvoriť práve túto jednotu v predchádzajúcej diecéze ako kňaz so svojím biskupom. A keď prišla nová výzva, nové menovanie, vždy som ho prijímal v presvedčení, že s týmto menovaním ide Božie požehnanie. Aj potom, keď som bol cez apoštolského nuncia oslovený Svätým Otcom a bola mi zverená Rožňavská diecéza, prijal som túto službu, pretože verím, že je od Boha a že Boh, keď ma posiela, posiela ma s požehnaním cez Svätého Otca. Nie je dobré, ak sami kňazi by už tejto pravde prestali priznávať tento aspekt a viac sa spoliehali na seba a „dôležité známosti“, či ešte na niečo iné. Pretože začnú pod tlakom ducha sveta prirovnávať aj samotné biskupstvo k nejakej firme. Je pravdou, že musíme konať veľa úkonov, ako v každej firme. Ale diecéza, to je duchovný dar. Cez biskupa, nech je ktokoľvek tým biskupom. V jednote vždy prúdi Božie požehnanie na tých, ktorí sa tejto jednoty nezriekajú, ale sú jej otvorení, prijímajú ju. To platí aj vo vzťahu k inštitúciám, ktorých zriaďovateľom je biskup, o spoločenstvách na území diecézy. Všetko, čo je nejakým spôsobom umŕtvované, Pán Ježiš vyzýva, aby bolo zanechané, ak chceme mať tento život s Božím požehnaním a mať ho v plnosti, lebo: „kto vás počúva, mňa počúva“ (Lk 10, 16), pripomína Pán  Ježiš.

S radosťou môžem povedať, drahí bratia a sestry, že tu v Rožňave priam v priamom prenose vidíme, ako tým, že vedenie Charity obnovilo a posilnilo jednotu  s biskupom a naďalej jej na tejto jednote záleží, aké Božie požehnanie ju sprevádza od tej chvíle. Na Slovensku je považovaná za najdynamickejšiu Charitu krajiny. Bohužiaľ, iná inštitúcia, zriadená tiež biskupom, sa k takému kroku za deväť rokov neodhodlala a radšej z možnosti spolupráce v jednote odišla. Aj za týchto všetkých odídencov sa modlím a žehnám im, aby nezišli z cesty spásy. Tento krok pripomína udalosť počiatku Božích stvoriteľských úkonov, keď časť anjelov chcela ísť svojou cestou bez jednoty so Stvoriteľom a jeho požehnaním. Áno, je potrebné, keďže časť ľudí vytvorilo silnú verejnú mienku, počuť aj z druhej strany slovo a slovo biskupa. Aby raz nebolo pred Bohom hovorené, že nikto nepovedal, čo znamená duchovná jednota a sila s biskupom. Preto mnohí nechápu, aké bolo náročné a aj stále je hľadanie do vedenia školy takto rozmýšľajúcich ľudí otvorených, dôverujúcich v potrebu Božieho požehnania. Ale verím, že takí ľudia sú, Boh nám pomôže a prvé kroky už vidno aj v škôlke.

Aj cez teba milý Patrik, náš vymenovaný farár a dekan, viem, že takto prúdi a bude prúdiť naďalej Božie požehnanie, pretože máš otvorené srdce, a nefilmuješ svoju jednotu s biskupom a vieš, že nie je dôležité, kto je na biskupskom stolci. Ale tiež vieš, že aj v tejto jednote žiadna cesta, ani táto nie je a nebude bez skúšok, bolestí a krížov. Ale máme veľké prisľúbenie od Pána Ježiša. Ak budeme na prvom mieste hľadať Božie kráľovstvo, všetko potrebné nám Boh dá, hlavne svoje požehnanie. Aj tvoje putovanie v novej službe a so všetkými takýmito otvorenými a takto zmýšľajúcimi, ktorí chcú spolu-kráčať v jednote Cirkvi a vždy hľadať na prvom mieste Božie kráľovstvo a nie iné záujmy, zverujem pod mocné orodovanie Rožňavskej Panny Márie, svätého Jozefa, svätého Jána Nepomuckého, svätého Neita i všetkých našich krstných, birmovných a obľúbených svätých. Amen.