BYŤ PRAVDIVÝ PRI ZMENÁCH ČASU A ZACHOVAŤ SI TVÁR - Slávnosť Najsvätejšej Trojice/ C – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Kostole Nanebovzatia Panny Márie v Tisovci - 50. výročie smrti biskupa Róberta Pobožného
Je zaujímavé, koľko času vie človek venovať rečiam prázdnym, ubližujúcim, nepravdivým, klebetám, a s akou ľahkosťou takýmto rečiam človek aj uverí. Aké ťažké je na druhej strane počúvať vážne, pravdivé, dôležité slová. A to nielen slová adresované mládeži, čo sami dobre poznáte vy, rodičia - ako je niekedy ťažko svojím dospievajúcim deťom vniesť do srdca slovo pravdy, slovo odporúčania. Hoci človek nechce byť klamaný, je veľmi zaujímavé, že slovám pravdy sa neverí. Tie sa odmietajú. Často akoby „pálili“, lebo pravda spaľuje lož. Ale slovám nepravdivým, ktoré hučia na nás z každej strany od rána do večera, tým uveríme ľahšie. Potom niet sa čo diviť, že niekedy je dosť náročné počúvať Božie slovo. Najmä, ak sa počúvanie Božieho slova predlžuje o nejakú tú minútu, už je to náročnejšie, hoci ktovie, koľkí aj z veriacich, pokrstených majú vo svojom dennom programe čítanie alebo počúvanie Božieho slova!?
Možno aj kvôli tomu, či nás nevystraší slovo dnešného evanjelia: „Ešte by som vám mal toho veľa čo povedať...“ (porov. Jn 16, 12-15)? Či to človeka nevystraší? Čo to znamená?
Keď Ježiš vyslovil tieto slová, vari chcel tým povedať, že nám chcel lepšie vysvetliť tajomstvo Najsvätejšej Trojice alebo nám znova chcel povedať niečo veľmi dôležité pre život, alebo, keď si uvedomíme, kde boli situované tieto slová a kde boli vyslovené, vari Ježiš už nemal dosť času pri Poslednej večeri? Teda jednoducho - chcel uponáhľať čas a rýchlo túto udalosť uzavrieť práve s týmto konštatovaním, ako to urobíme niekedy aj my - „potom ti to poviem“? Nie, Ježiš nebol motivovaný obmedzením času, pretože Ježišovo načasovanie bolo vždy dokonalé. On každú chvíľu využíval naplno. Aj v tejto chvíli vedel, že už prišla „jeho hodina“ a keď prišla táto hodina, nezaskočila ho. On bol na ňu pripravený a vždy bol pripravený urobiť v danej chvíli to, čo sa od neho čakalo. Ale napriek tomu ešte mal veľa toho, čo chcel povedať svojim učeníkom. A ak hľadáme odpoveď na to, prečo im mal ešte veľa toho čo povedať, je tu jednoduchá odpoveď: hoci on bol pripravený na každú chvíľu v plnej dokonalosti, apoštoli ešte neboli pripravení počúvať niečo viac. Nedokázali ešte počúvať viac o tom všetkom, čo sa týkalo Božieho kráľovstva. Predstavme si alebo porovnajme to s tým, keď dieťa ide do školy. Prváčikovi predsa nemožno hneď vysvetľovať stredoškolskú alebo vysokoškolskú náuku. Treba mu vedomosti „kvapkať“ pomaly, primerane jeho veku, schopnostiam a toto robil aj Ježiš s apoštolmi a svojimi poslucháčmi. Ale to neznamená, že sa nemáme veľa čo učiť, práve naopak, v tejto postupnosti je naznačené, že sa máme ešte veľa čo učiť každý jeden. A to do konca života. Máme sa učiť, čo nás Ježiš učí. Aj keď mnohé veci ešte iste nechápeme, aj preto potrebujeme pomoc Ducha Svätého, aby sme dokázali žiť podľa toho, čomu už rozumieme.
Typickým príkladom toho, čomu počas pozemského života celkom neporozumieme, je tajomstvo Najsvätejšej Trojice, ktoré neprenikneme. Vieme o ňom, Ježiš nám o ňom povedal. Ale kapacita nášho ľudského rozumu nie je schopná toto tajomstvo preniknúť do hĺbky a pochopiť ho, aj keď pri každom prežehnaní hovoríme: „V mene Otca i Syna i do Ducha Svätého“, keď sa modlíme modlitbu „Sláva Otcu...“ a aj keď každú nedeľu vyznávame tajomstvo Najsvätejšej Trojice pri vyznaní viery. Napriek tomu všetkému tajomstvo Najsvätejšej Trojice zostáva i naďalej tajomstvom, ako aj niektoré iné tajomstvá našej viery. Ale tým, že sa necháme Ježišom viesť, učiť, môžeme tieto tajomstvá trošku viac rozumieť aj keď nie do hĺbky, tak určite pre praktický život. Ak sa otvárame pôsobeniu Ježišovho učenia cez Ducha Svätého počas celého cirkevného roka, tak samozrejme, že môžeme aj stále viac a lepšie rozumieť náuku našej viery. Ježiš nám naozaj zjavuje v radosti pravdy viery. Tie pravdy, ktoré nám priniesol od Otca a aj nám ich vysvetľuje, aby sme im lepšie porozumeli určite do takej miery, aká je potrebná pre náš život z viery na tejto zemi.
Ježiš víťazil nad hriechom. Je to práve hriech, ktorý zahmlieva našu myseľ. Bráni nám hľadať a spoznávať lepšie a dokonalejšie Boha. Ale cez Ducha Svätého nám Boh pomáha lepšie chápať pravdy viery. Boh nám dáva aj Cirkev, aby sme cez jej učenie a v sile Ducha Svätého, aby sme rozumeli Svätému písmu, aby sme rozumeli, čo v našom živote znamenajú sviatosti, sila modlitby... Teda všetky tieto veci nám pomáhajú čoraz lepšie spoznávať Otca i Syna i Ducha Svätého. Preto sa máme vždy učiť od Pána Ježiša, ktorý je neustále ochotný nás učiť, aby sme neustrnuli, ale aby sme lepšie a hlbšie spoznávali svoju vieru a podľa nej aj žili. Ak sa zastavíme pri tomto konštatovaní, to neznamená, že nemôžeme zopakovať Ježišove slová a preniesť ich do nášho konkrétneho života, do našej skutočnosti. Dá sa povedať, že každý kazateľ by v dnešnú nedeľu, aj ktorúkoľvek inú nedeľu mohol povedať: „Veľa by som vám mohol, mal povedať“. Ale veľa by nám mohli povedať aj tí, ktorí už nie sú medzi nami, ale ich posolstvo je akoby neustála „priama reč“, ich posolstvo je tu neustále počuť. Ich posolstvo môže počuť každý, kto chce. Dovolím si povedať za seba, aj za vás všetkých, čo už máme trošku viac rokov, koľkokrát si pripomenieme slová našich rodičov, aj keď tu už dávno nie sú. Možno si aj s ľútosťou povieme: Prečo som ich vtedy viac nepočúval? Rodičov, učiteľov, známych, ktorým záležalo na našom dobre. Veľké posolstvo nám zanechali iste naši národní dejatelia. Ktovie, či sa nepreviňujeme voči nim, keď v školách sa o nich už menej učí. A pritom urobili pre národ veľa. Koľko takýchto svedectiev, posolstiev sa znova a znova ozýva, ale zachytáva ich len ten, kto ich chce počuť, ostatní môžu vytesňovať ich posolstvo zo svojho záberu počúvania.
Zvlášť dnes si dovolím povedať, že veľmi vzácne a oslovujúce je aj svedectvo vášho rodáka - rožňavského biskupa Dr. Roberta Pobožného. Jeho základné životopisné dáta iste poznáte. Narodil sa 30. mája 1890 v Tisovci. Kňazskú vysviacku prijal 4. septembra 1913. Biskupskú 14. septembra 1949. Dožil sa požehnaných 82 rokov života, 59 rokov kňazskej služby, z toho 23 rokov ako biskup. Ak by som chcel vopred charakterizovať jeho svedectvo a posolstvo, dovolil by som si to povedať takto: jeho život je jedno pravdivé svedectvo v zmenách času. Pravdivé svedectvo v zmenách času. A dovolím si povedať, že ak prijmeme už túto formuláciu, má nám veľa čo povedať aj v dnešnom čase, v našej dobe. Našu pozornosť upriamim viac na jeho biskupskú službu po roku 1949, keď bol vysvätený v Trnave, v čase, keď sa v našej krajine - bývalom Československu - chytala totalitná moc a tak aj činnosť Cirkvi bola v značnej miere obmedzená. Bol to práve biskup Mons. Pobožný, ktorý - dá sa povedať - aj v týchto zmenách času „nastavil svoj krk“, aby potajomky svätil nových kňazov. Tak vysvätil neskoršieho biskupa Hnilicu najskôr za kňaza, potom za biskupa. Svätil ďalších, menej známych i známejších, napr. neskoršieho kardinála Korca, Borského a Voleka. Priznám sa vám, že keď denne vstupujem do biskupskej kaplnky na biskupskom úrade, kladiem si otázku: „Koľkí kňazi tu boli vysvätení?“ Keďže sa pre vtedajšie ohrozenie slobody zo strany štátu neviedli oficiálne záznamy o vysviackach, nevieme, koľkí boli biskupom Pobožným vysvätení v Rožňave – či v biskupskej kaplnke, alebo na fare, či v nemocničnej kaplnke... Boh to vie. Ale on bol prvým ktorý začal raziť túto cestu. Vysvätil kňazov, potom biskupa, aby mohli účinkovať ďalej.
Samozrejme, že služba biskupa Pobožného, ale nielen jeho služba, stali sa predmetom pozornosti Štátnej bezpečnosti a keď si neskôr prišli po neho, o tomto zatknutí napísal: „V noci si po mňa prišli. Ako biskupa ma poctili tým, že neprišli na jednom, ale hneď na dvoch autách. Mali veľmi naponáhlo. Tak som si aj ruženec zabudol pod vankúšom. Keď som si to počas cesty všimol, nechal som zastaviť auto a požiadal som ich, aby som sa mohol preň vrátiť, lebo ja sa bez ruženca nikde nepohnem. Čochvíľa sa jeden z tých ľudí menším autom vrátil a vysypal mi do dlaní za hrsť ružencov. Napadlo mi, že tento muž si z častých domových prehliadok musel zapamätať, kde som mal tieto ružence, ale ten, po ktorý som sa chcel vrátiť, ten mi nepriniesol. O ten sa s oddanosťou až do môjho návratu starala teta Ruxerová, za čo som jej bol vďačný. Cestou som sa pýtal, kam ma vezú. Zistil som, že na západ a tak som bol kľudnejší.“ Možno zbytočný opis, alebo opis, ktorý nezasluhuje nejakú veľkú pozornosť. Ale je veľavravný. Znova – je o sile posolstva. Kto chce, rozumie a počuje alebo počuje a rozumie. V roku 1959 ho pápež Ján XXIII. vymenoval za apoštolského administrátora. Neboli to jednoduché časy. Mohli by sme samozrejme spomenúť aj Druhý vatikánsky koncil, kde na prvé zasadnutie ho ešte nepustili. Dostal sa až na tie ďalšie. Vtedy písomne oznámil pápežovi Pavlovi VI., že vysvätil za biskupa Pavla Hnilicu. Tým, že vykonával túto činnosť, ako som spomenul, nemal pokoj od Štátnej bezpečnosti, ktorá robila tak, že buď dala do väzenia aktívnych kňazov, biskupov, veriacich alebo sa ich snažia diskreditovať, tak ako sa to robí aj dnes. Preto v roku 1966 podal pápežovi Pavlovi VI. žiadosť o uvoľnenie zo služby biskupa v rožňavskej diecéze. Pápež jeho abdikáciu neprijal.
Iste, predtým si treba uvedomiť, že prechádzal mnohými náročnými chvíľami života biskupa vo svojej diecéze. Zvlášť, keď po tajných vysviackach - ako bolo spomenuté - stiahol na seba väčšiu pozornosť Štátnej bezpečnosti a v období od marca 1951 až do mája 1953 bol izolovaný v domácom väzení. Podľa niektorých informácií dokonca ani nemohol vyjsť na dvor biskupského úradu. Vtedy neboli ani satelity, ani drony, ani nič z dnes známej modernej komunikačnej techniky. Na biskupských úradoch boli štátni zmocnenci, teda nasadení „eštebáci“, ktorí dňom a nocou sledovali, čo robí biskup, kto za ním chodí, čo píše. Všetko kontrolovali - každý jeden list, celú korešpondenciu. Teda tento čas nemohol vyjsť ani von. Potom aj s ostatnými biskupmi bol internovaný v dnešnej Českej republike. Od roku 1953 do 1956 prišlo k tomu, čo som už citoval, ako ho vzali, aby ho odviezli do spomínanej izolácie. Rok 1968 bol samozrejme „lastovičkou“, nádejou nových čias. Biskup Pobožný sa zaoberal najpálčivejšími otázkami: obsadenosť biskupských stolcov, obnova činnosti rehoľných rádov, rehabilitácia nespravodlivo odsúdených, dokonca prejavil úsilie aj o samostatnú slovenskú provinciu. Nejaký čas bol aj na čele Slovenskej liturgickej komisie a prvá svätá omša po koncile sa slúžila práve v Rožňave 10. novembra 1969 v Kostole sv. Františka Xaverského. Slúžil ju pán biskup Róbert Pobožný. Zomrel 82 ročný 9. júna 1972 s krásnymi slovami, ktoré zanechal rehoľným sestrám, ktoré boli pri ňom: „Povedzte všetkým, že biskup sa za nich modlí.“ Veľký ctiteľ Božského Srdca umiera, odchádza do domu Otca v mesiaci Božského Srdca Ježišovho. Bol 59 rokov kňazom, 23 rokov biskupom. Povedali by sme: odišiel v požehnanom veku - 82 ročný.
Pýtame sa, či by nám mal ešte niečo alebo dokonca veľa čo povedať. Drahí bratia a sestry, dovolím si povedať, že to podstatné nám povedal svedectvom svojho života. Ako kňaz a biskup, ktorý aj v náročných premenách času sa zachoval ako verný a starostlivý pastier zvereného košiara Rožňavskej diecézy. Ako opravdivý pastier si zachoval tvár pred sebou, pred dejinami, pred Bohom. Ak ho premena času totalitného režimu izolovala a v značnej miere aj umlčala, buďme vďační Pánovi, že po ďalšej premene času v roku 1989, môžeme o ňom hovoriť ako o veľkej osobnosti Rožňavskej diecézy, rodákovi odtiaľto z Tisovca. A že aj dnešná slávnosť je vzdávaním vďaky Pánovi, že nás obdaroval tak vzácnou osobnosťou, o ktorej sa aj do budúcnosti bude ešte dať veľa čo povedať. Ba čo nám on sám môže veľa napovedať. Každému jednému, lebo aj my prežívame premeny času, aj my prechádzame rôznymi zmenami. Avšak princípy pre zvládnutie týchto zmien času, tie zostávajú. Tieto princípy nám pomáhajú zachovať si tvár. Kto poruší tieto princípy, drží sa frázy: „kam vietor, tam plášť“. Dobre vieme, čo to znamená.
Asi to by nám dnes povedal biskup Pobožný, váš rodák, na ktorého môžeme byť všetci hrdí. Hoci nám to už nepovie osobne, je isté, že svedectvom svojho života nám to odkazuje: Aby sme si aj my všetci, drahí bratia a sestry, aby sme si „zachovali tvár“ pred sebou, pred rodinou, pred dejinami, pred Bohom. Amen.