VERIŤ BOHU SA OPLATÍ – 4. nedeľa / C– homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 30.1.2022
Všeličo nás môže v živote osloviť, fascinovať a naplniť úžasom, ale aj smútkom, bolesťou. Ako silno, ako úžasne znie Božie slovo dnešnej nedele. Prorok Jeremiáš v úžase obdivuje Božiu prozreteľnosť, ako Boh koná v živote každého jedného z nás (porov. Jer 1, 4-5. 17-19). Tieto slová, ktoré ak si vztiahneme na seba, nás musia veľmi silno osloviť, pretože platia o každom jednom z nás: „Skôr ako som ťa utvoril v matkinom lone, poznal som ťa; a skôr ako si vyšiel z neho, som ťa posvätil; ustanovil som ťa za proroka národom.“ Iste tieto slová sú veľmi, veľmi mocné a Jeremiáš odhaľuje Božiu pravdu, ktorá sprevádza každého jedného z nás od večnosti. Zároveň Jeremiáš vyznáva, že porozumel slovám o tom, že Boh ho vyvolil a porozumel Božiemu posolstvu, ktoré mal odovzdať vtedajšiemu ľudu Izraela. Ale na druhej strane, Jeremiáš aj keď porozumel tejto časti Pánových slov, ešte netušil, že tie ďalšie slová, v druhej časti dnešného úryvku, sa vzťahujú na budúceho Mesiáša, že sa naplnia v Ježišovi Kristovi. Jeremiáš, hoci bol vyvolený Boží prorok, rozumel iba útržky posolstva, ktoré mu Boh zveril. Veľakrát a vždy to bolo v živote prorokov tak, že buď porozumeli veľmi málo a niekedy možno ani to málo neporozumeli, ale jednoducho boli nástrojom v rukách Božích. Teda ďalšie slová – o tom, že bude opevneným mestom, že proti nemu budú bojovať, ale že záchrana bude od Pána, to všetko sa už vzťahuje na Ježiša Krista.
Drahí bratia a sestry, uvažujeme nad veľmi hlbokým tajomstvom Božieho konania aj v súvislosti s nádherným hymnom na lásku, ktorý sme si mohli vypočuť v druhom čítaní z Prvého listu Korinťanom (porov. 1 Kor 12, 31-13, 13), kde sa sv. Pavol zamýšľa ešte hlbšie nad procesom poznávania, akým prechádzal aj Jeremiáš. Hoci časť posolstva poznal, časť nepoznal. Sv. Pavol v liste Korinťanom, rozumne hovorí: „Keď som bol dieťa, zmýšľal som ako dieťa. Ale keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.“ To by malo byť celkom normálne v živote každého jedného dospelého človeka – aby nebol naviazaný na detské spôsoby, ale aby ich nechal v detskom veku a vo svojom dospelom veku sa už správal ako dospelý. Pavol ďalej v pokore vyznáva: „Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle. Poznávame iba čiastočne. Ale potom budeme poznať tak, ako som aj ja poznaný.“ To je veľakrát to, čo zdôrazňujú vodcovia duchovného života: Pred Pána sa máme vo svojom spytovaní svedomia postaviť nielen tak, ako sa vidíme my sami. Ale máme prosiť Pána, aby sme sa videli tak, ako nás vidí On. A niekedy nás Pán Boh môže vidieť oveľa lepšie, ako sa vidíme my sami, ale niekedy to môže byť aj inak. Všeličo si môžeme namýšľať, a Pán to predsa zhodnotí celkom inak. Ale celkové očistenie viery – a preto je aj tento hymnus lásky tu – napokon bude zavŕšené silou lásky. Vo večnosti viera už nebude, lebo budeme mať istotu, že Boh je. Nádej už nebude, lebo v čo máme ešte dúfať, keď to už máme? Už budeme len naveky milovať Boha a žiť v tej láske, ktorou nás miluje On. To nás učí sv. Pavol. Teda, povedal by som, že sv. Pavol robí celkom obyčajný i neobyčajný krok v poznávaní. Poznávanie v človekovi rastie, ale napokon vrcholí v láske. Preto sa tento hymnus lásky často čítava pri uzatváraní manželského zväzku. Hoci ľudská láska býva aj slepá, a pravda sa spozná až po čase alebo ako niekedy niektorí povedia: „keď je už neskoro“.
Božia láska a láska k Bohu nikdy nesklame. Bude trvať večne, len sa k nej treba dopracovať aby sme ju mali. Najpodstatnejším krokom na tejto ceste je byť otvorený a skrze Ježiša Krista neustále prijímať Božiu lásku, lebo o Božiu lásku a Božie poznanie museli zabojovať aj Nazaretčania. Ani pre nich nebolo vôbec jednoduché, aby v Ježišovi Kristovi spoznali prisľúbeného Mesiáša. Prečo? No darmo, v celom Izraeli bola rozšírená predstava, v ktorej rástli aj oni. Rástli v predstave o silnom, mužnom, neporaziteľnom vodcovi, vojvodcovi, o budúcom Mesiášovi, ktorý mal vyzerať práve takto a nie inak. A tu sa zrazu Mesiáš vykľul z takého nenápadného chlapčaťa, neskôr muža, ktorého oni poznali. Tento ich krajan hovorí o sebe, že na ňom sa „dnes splnilo toto Písmo“. Najprv reagujú oni a potom hovorí on. Najprv sa im reči, ktoré Ježiš prednášal páčili, ale keď sa nechcel nechať vtiahnuť do toho, aby začal konať tak ako si to oni prajú, a nezačal s nijakými zázrakmi, aj oni zmenili rétoriku. Teda nielen jeho vystúpenia, ale aj jeho reč bola veľmi zvláštna a neskôr pre nich nepríjemná. To ich vyburcovalo proti nemu. „Prečo by mal Boh konať inak“ – hovorili si – „ako očakávame?“ Predsa oni mali nalinkovanú predstavu, nalinkované očakávania… a prečo im to v tejto chvíli Ježiš začal čosi vytýkať?
Prvá časť dnešného úryvku evanjelia hovorí, ako radi počúvali. Ale keď nechcel urobiť zázraky a zrazu im začal „zahmlene“ hovoriť o tom, že Boh nekoná podľa dirigovania človeka, to ich už „naježilo“. A keď im povedal, že Boh si všimol jednoduchú vdovu, pohanku zo Sidonskej Sarepty vtedy, keď bola veľká kríza a hlad a že Boh neuzdravil nikoho iného, iba Sýrčana Námana, no to bolo veľmi tvrdé pre ich uši. Nedokázali porozumieť a pochopiť, že Boh koná slobodne a Boh koná aj podľa toho, aké úprimné srdcia nachádza v Božom ľude. Škoda, že Nazaretčania tejto Božej pedagogike neporozumeli a radšej sa chceli Ježiša zbaviť, chceli ho zabiť. Ale ako vieme, ešte neprišla Ježišova hodina a tak prešiel pomedzi nich a odišiel, aby vykonal ešte veľmi veľa dobrého počas svojho verejného účinkovania. Napokon prišla aj jeho hodina a mnohí začali oslavovať, že Boh je mŕtvy. „Ten, ktorý o sebe hovoril, že „je Boh“, je už mŕtvy, môžeme oslavovať!“ Odvtedy bolo viacero pokusov postarať sa, aby Boh bol „mŕtvy“. Ale Boha sa nepodarilo ani zastaviť, ani usmrtiť. Ak sa podarilo Boha načas zastaviť, na čas usmrtiť, bolo to naozaj iba načas a usmrtili len telo Božieho Syna – Bohočloveka. Boh mohol byť zastavený, či usmrtený iba v mysli ľudí, nie vo svojom konaní.
Nasledujúce príbehy, ktoré vám ponúknem a ktoré sú príbehmi Božieho veľmi živého konania – priznám sa – čítal som s veľmi hlbokým dojatím. Sú svedectvom o tom, aký je Boh nesmierne dobrý voči úprimným a jednoduchým ľuďom. Po roku 1994 sa aj naši slovenskí misionári dostali do niektorých častí bývalého Sovietskeho zväzu. V blízkosti kazašských hraníc neďaleko Poltavky sa nachádzala nemecká dedina pomenovaná „Saronka“. Misionári spomínajú: Bol už večer, keď sme tam prišli. Ako je to v tomto kraji po pracovnom dni zvykom, obyvatelia dediny boli vonku na prašnej ulici alebo sedeli na lavičkách pred domami, rozprávali sa a oddychovali. Pre nás Slovákov bolo ľahké dohovoriť sa s nimi v jednoduchej ruštine. Tešili sa, že sme ich navštívili. Boli to protestanti, ale so záujmom sa nás opýtali: „Vy ste katolíci?“ Tu v našej dedine žije tiež jedna katolíčka. Je to vyše 80 ročná vdova. Vždy a všade sa modlí a chváli Boha. Pochádza z Lotyšska. Pozri, práve ide tam cez cestu. Misionárka, počujúc túto správu, sa hneď za označenou ženou rozbehla. Avšak len čo stará žena zazrela, že ktosi za ňou uteká a bola to neznáma osoba, aj ona zrýchlila krok, ponáhľala sa preč, ako len vládala. Samozrejme, pre mladú misionárku nebol problém dobehnúť túto staršiu ženu. Misionárka spomína: „Ešte teraz vidím pred sebou túto starkú, jej pokojnú tvár a čisté, nádherné jasné oči, ktoré na mňa hľadeli. Namiesto pozdravu zo mňa vyhŕklo: „Vy ste katolíčka, však? Ja tiež. A prišiel aj kňaz.“ „V tej chvíli akoby táto bábuška skamenela a po tvári jej začali stekať slzy. Ospravedlňovala sa, že sa pokúšala ujsť, pretože ma považovala za nejakú podomovú obchodníčku. Teraz ale zjavne spoznala, že prišla očakávaná a vytúžená hodina jej života. Akoby na nič iné v živote nečakala, iba na tento okamih milosrdenstva. Ona žila pre večnosť. Pripravila sa na svätú spoveď, vyspovedala sa po štyridsiatich troch rokoch. Nie preto po toľkom čase, že by nechcela sa spovedať, ale že nemala príležitosť. Prijala sväté prijímanie. Z jej tváre žiarila radosť a šťastie. Dva týždne nato, táto sväto žijúca žena zomrela. Žena, ktorá strávila desaťročia vyhnanstva v zjednotení s Bohom, zomrela krátko potom, ako sa jej dostalo milosti sviatostnej svätej spovede a svätého prijímania po toľkých rokoch. Susedia o nej hovorili, že rozprávala len málo, vždy sa modlila a ďakovala Pánu Bohu všade, vždy, pri každej práci. Jej zemľanka, malý domček bol chudobný, ale čistý a obielený. Jej domček aj záhradka, akoby vo svojej čistote, kráse a jednoduchosti chceli ukázať nádheru jej duše, jej čistej a nádhernej duše.“
Možno spomenúť aj ďalšiu skúsenosť týchto misionárov: „Neďaleko Omska sme objavili aj českú dedinu Novogradku, ktorá vznikla krátko pred ruskou revolúciou, keď sa tu, na úrodnej zemi usídlilo niekoľko rodín z Čiech. Prekvapilo nás, keď sme sa dopočuli, že sa tu každú nedeľu už celé polstoročie stretávajú štyri ženy, ktoré sa spolu modlia a prosia o milosť, aby pred smrťou ešte mohli prijať sviatosť pokánia, Eucharistiu a pomazanie chorých. Dobrý Boh ich vypočul. Od svojho prvého svätého prijímania teraz cez slovenského kňaza prijali po druhýkrát v živote Kristovo telo. Najmladšia z nich – 62 ročná žena, mala v tento deň svoje prvé sväté prijímanie. Bola naň pripravená, pretože tieto štyri Češky sa každú nedeľu nielen potajomky modlili, ale aj verne čítali katolícky katechizmus, ktorý pochádzal ešte z Rakúsko-Uhorskej monarchie.“ Viete si predstaviť radosť týchto žien, ktoré konečne prijali Pána Ježiša po toľkých rokoch čakania?
Drahí bratia a sestry, aký úžasný je Boh! Jeremiáš žasol nad slovami, ktoré mu vnukol Boh, ale netušil – ako som spomenul – to, čo bolo obsiahnuté v druhej časti, že tieto slová sú už aj o sľúbenom Mesiášovi. Oplatí sa Bohu veriť. Ani my ho ešte nevidíme a nevidíme všetko jasne, čo sa týka Božieho konania. A preto môžeme začať aj pochybovať. Zvlášť, keď na nás doľahla ťažká skúška alebo tá skúška trvá už dlho. Nech aj dnešné príbehy nás povzbudia vo vytrvalosti vo viere. Aj nám sa môže niekedy javiť Ježiš ako bežný človek, na ktorého skutky sme už možno dávno aj zabudli. Skôr ešte pamätáme, ako potupne zomrel. Preto ho môžeme tiež vyhnať vo svojom živote kamsi na okraj nášho života alebo sa ho celkom zbaviť, ako to už mnohí urobili. Neurobme tú istú chybu, ako Nazaretčania, lebo keď máme pred sebou Ježiša, máme pred sebou živého, všemohúceho a milosrdného Boha, ktorý dokáže v našom živote urobiť všetko to, čo je potrebné pre našu spásu, ak mu otvoríme svoje srdcia. Amen.