Rok svätého Jozefa – SV. JOZEF NÁS UČÍ AKO V POKORE PRIJIMAŤ BOŽIU VÔĽU A AKO MILOVAŤ JEŽIŠA A MÁRIU (3. časť)
Ale týmto príbeh, ktorý nás motivuje k tomu, aby sme sa nechali viesť za ruku sv. Jozefom, nekončí. Je tu ešte útek do Egypta, ktorý tiež treba absolvovať. Do Betlehema sa vybral Jozef s Máriou podľa rozhodnutia svetskej moci. Ale aj to bolo v Božom pláne, veď Ježiš sa podľa proroctva mal narodiť v Betleheme (porov. Mich 5,1). Do Egypta uteká z Božieho poverenia, odovzdaného mu vo sne (porov. Mt 2, 13), pred hrozivou mašinériou svetskej moci. A pritom Herodes tak „milo prosil“ Troch mudrcov, nech mu oznámia miesto Ježišovho narodenia (porov. Mt 2,8). Ako veľmi aj v takých chvíľach treba nasledovať Jozefov príklad, ktorý aj teraz poslúchol Boha a utekal do bezpečia Egypta pred ľudskou falošnosťou, zákernosťou a smrťou. Nebola to jednoduchá cesta. Nepohodlné cesty, striedanie domov - ak nejaké našli kvôli nocľahu, v noci zima, cez deň horúčava, nebezpečenstvo hroziace od zvierat i ľudí. Týchto ciest sa obávali aj tvrdí rímski vojaci. A predsa, sú chvíle, keď aj takúto cestu úniku, a zároveň ohrozenia je treba prijať a absolvovať pre osobnú záchranu aj pre záchranu svojich drahých. Veď len zvážme, že podľa Herodesovho príkladu úlisnosti, koľkí aj dnes sa nám vysmievajú priamo do očí a hovoria: Aký prežitok je tradičné manželstvo! Akým prežitkom je manželská vernosť, nerozlučiteľnosť. Ako nám nahovárajú, že zákon dovoľuje zabíjať počatého človeka. V niektorých krajinách sú už zákony, ktoré dovoľujú zabíjať aj chorých ľudí. Ďalšie nahovárané klamstvá nám znova pripomínajú, ako je možné šliapať aj iné prirodzené hodnoty. A my týmto ľuďom - ktorí nám to hovoria priamo do očí - my im veríme, pritakávame, počúvame ich viac ako Boha. Volíme ich a ideme za nimi. Najhoršie je, že deti, mladí ľudia sú odkázaní na takéto mienky, ak im nie je podaná pravda o živote a Božom aj prirodzenom zákone naozaj v pravde! Čo si ponesie mladá generácia oklamaná úlisnými mienkami? Ako bude vychovávať ďalšiu generáciu? „Ale potom, koho voliť? Aj tu musíme v modlitbe prosiť Pána, aby nám daroval charakterných „Jozefov“ verejného života, ktorí nebudú veľa rozprávať, ale keď to bude potrebné, tak budú aj hovoriť. No predovšetkým budú odvážne hájiť princípy prirodzeného zákona. Našou úlohou je nielen prosiť o „Jozefov“ v politickom živote, ale ich aj naďalej podporovať a stáť pri nich, aby sa im z dosiahnutých výšok možno nezakrútila hlava, ale zvlášť preto, aby podporovaní našimi modlitbami dokázali obstáť v tých tlakoch, ktoré na danom mieste nutne budú prežívať.
Aj tu môžeme hovoriť o svedkoch podľa Jozefovho charakteru spravodlivosti a čestnosti. Možno práve v tomto dostávame odpoveď na otázku o zmysle ľudskej rehabilitácie po rokoch alebo až po smrti. Takto chápaná rehabilitácia zvykne z ľudského hľadiska potvrdiť nových svedkov pravdy a z Božieho hľadiska svätcov. Ak chceme, aj v tomto geste môžeme rozpoznať Jozefovu črtu: ako sv. Jozef bol počas svojho života v tieni Ježiša a Márie a neskôr bol v dejinách Cirkvi dlho „zabudnutý“, za posledných 150 rokov sa oveľa intenzívnejšie posúva do centra života Cirkvi. A ak sa aj obávame zabudnutia v ľudskej pamäti, Božej pamäti sa to stať nemôže. Práve súd po smrti, na ktorý treba zvlášť pamätať ako na povzbudzujúci motív, keď ľudská (-ne)spravodlivosť víťazí nad skutkami lásky a pravdy, ako sa to napr. dialo pri zabíjaní nevinných detí v Betleheme, či pri Ježišovom ukrižovaní na Golgote, ako aj pri ďalších nespravodlivostiach v dejinách ľudstva.
Za príklady, na ktoré sa nemôže zabudnúť, môžeme považovať mučeníkov a vyznávačov z nedávneho obdobia komunistického režimu. Vtedy torturovaní, súdení i neodsúdení, prenasledovaní, väznení i likvidovaní biskupi, kňazi, zasvätené osoby, veriaci i mnohí statoční svedkovia pravdy, ktorí tak konali na základe slobody svedomia – sú dnes oficiálne rehabilitovaní. Po dlhých rokoch už aj od ich smrti je im prinavrátená ich vtedy zničená ľudská dôstojnosť a ich dobré meno. Znova sa tu objavuje „jozefovský syndróm zabudnutia a oživenia“. Avšak vieme všetkých týchto svedkov pravdy a slobody náležite prijať a oceniť? Alebo sme už ľahostajní voči ich nespravodlivému ľudskému príbehu? Alebo má niekto zámer, aby sme si už týchto trpiteľov nevšímali, nepripomínali a nemali v úcte? Necítime, že aj súčasní predstavitelia novotvoriacej sa Európy chcú v nás udržať predstavy o vtedajších svedkoch a mučeníkoch presne v tej podobe, ako ich vykreslil vtedajší totalitný režim? A túto predstavu „v trochu upravenej podobe“ preniesť aj na súčasných reprezentantov Cirkvi na všetkých úrovniach? Obnovenie úcty k sv. Jozefovi môže naštartovať v nás aj úctu a vďačnosť voči mučeníkom a svedkom viery nie tak dávneho času. Aj keď to môže vyznieť prekvapujúco, končiaci sa Rok sv. Jozefa nás môže posunúť aj v tejto rovine. Ako sme sa usilovali lepšie spoznať význam sv. Jozefa v živote našej viery, môžeme v sebe rozhojniť ešte väčšiu vďaku Pánovi za všetkých v našom národe, ktorí svedectvom a utrpením udržiavali plameň fakle našej viery, ktorý môžeme držať v rukách aj v tomto čase. Aj to môže byť jeden z odkazov Roka sv. Jozefa: takto vnímať a uskutočňovať Jozefovu spravodlivosť. Spravodlivosť, ktorá sa nekláti podľa situačnej morálky, ale korení v hodnotových princípoch. Taký človek je podľa vzoru sv. Jozefa pripravený na skúšky života a na nové výzvy. Rok sv. Jozefa mohol byť aj o takom smerovaní.
Čo by robil svätý Jozef v čase, v ktorom žijeme my? On by iste utekal od týchto myšlienok a hľadal bezpečie na mieste, ktoré mu ukáže Boh. To znamená, že aj dnes by mala každá rodina, ktorá chce zostať verná Bohu, zbaliť sa a utekať z tohto sveta? A kam? Veď severná hemisféra je už presiaknutá uvedenými myšlienkami a ďalšie časti sveta majú svoje nástrahy. Tu treba znova prosiť o svetlo a silu a možno znova - ako za totality - vytvárať spoločenstvá viery, ktoré sa budú navzájom podporovať, ale zároveň aj prekvasovať upadajúcu spoločnosť. Treba prosiť Pána, aby tak ako vtedy, aj dnes, viedli tieto spoločenstvá kňazi plne oddaní Bohu, Jozefovia našich čias! V celom spektre spoločnosti potrebujeme mužov - Jozefov. Potrebujeme Jozefov - otcov, kňazov, politikov, športovcov, robotníkov, pedagógov, mysliteľov lekárov. Teda, aby každý muž svojím vkladom, stál na strane života, aj keď vlny „tsunami“, ktoré ničia životy duší, sú také mocné a javí sa, akoby stále viac naberali na svojej sile. Je to nesplniteľné prianie? Jeden takýto ideál „vykresal“ Boh v ženíchovi Panny Márie a v Ježišovom pestúnovi Jozefovi. Ale Boh tak urobil veľakrát aj predtým. A odvtedy tiež už veľakrát urobil to isté, keď vystúpili Bohom povolaní ľudia s charizmou sv. Jozefa. Tak to bude aj v našom čase, ak v dôvere predstúpime pred Pána a v pokornej prosbe vyriekneme: Pane, obdaruj aj mňa – muža - charizmou sv. Jozefa. Ukry ma pod Jozefov ochranný plášť1
a znova ma pošli na miesto, ktoré si mi vyznačil v živote. Cítite, aké je dôležité ponúknuť seba a prevziať zodpovednosť za mnohé veci, ktoré sa budú diať? Ak cítime túžbu byť poslaní, už sme v sebe začali odhaľovať Jozefovu charizmu. Ak sme pocítili túžbu dať sa k dispozícii Bohu, ale inou cestou, možno máme inú charizmu poslania v Božom pláne. Ak sme celkom nič nepocítili, je to dobré? Nie je treba niečo urobiť vo svojom duchovnom živote?
V rámci epilógu je azda namieste zodpovedať ešte elementárne otázky: Bol sv. Jozef v Roku, ktorý mu bol zvlášť zasvätený, „umelo“, takpovediac „násilne“ postavený do centra života Cirkvi? Alebo to bol oprávnený počin, ktorý cez Ženícha Panny Márie má napomôcť obnove Cirkvi? Reakcie na položené otázky už vlastne boli dané vo vnútri každého človeka ešte počas sláveného Roka. Ktorá z odpovedí je hlasnejšía, ale hlavne pravdivejšia: tá, ktorá chce sv. Jozefa ponechať v zabudnutí, alebo tá, ktorá skrze osobu sv. Jozefa vidí obnovujúcu sa vitalitu Cirkvi? Možno v tejto chvíli pomôže nájsť správnu odpoveď stručná charakteristika sv. Jozefa, ktorú by sme si dovolili ponúknuť na záver našich zamyslení: Sv. Jozef prijal Boží plán v hlbokej pokore a pohotovosti a vzdal sa všetkých svojich plánov a ambícií. Zároveň je pre nás veľkým učiteľom ako milovať Ježiša a Máriu vo svojom živote. Opravdivý ctiteľ sv. Jozefa sa preto bude učiť a cvičiť práve v tom: ako byť pohotovo pripravený na Božie oslovenia a ako pestovať správny vzťah k Ježišovi a Márii. To sa podarí, ak ctiteľ sv. Jozefa bude stáť pred Pánom v pokornej otvorenosti. Nasledovať príklad sv. Jozefa pomôže každému z nás odhaliť svoje miesto v Božom pláne a naplniť Božiu vôľu. Tak ako Boh rátal vo svojom pláne so sv. Jozefom, ráta aj s každým z nás, aj keď každému bude zverená iná úloha. Ale práve takto, cez rôznosť úloh každého človeka chce Boh obnoviť nádheru mozaiky Cirkvi. Ak sa jednotlivé sklíčka začnú rozbíjať alebo z mozaiky vypadávať, obraz Cirkvi bude postupne strácať svoju krásu. Rok sv. Jozefa ponúkol šancu každému z nás cez nasledovanie jeho príkladu, obnoviť kvalitu svojho sklíčka a prispieť k reštaurovaniu celého obrazu Cirkvi. Takže oprávnene môžeme hovoriť o novej vitalite, novej jari Cirkvi aj cez sv. Jozefa a jeho nasledovania v pokore a pohotovosti pred Bohom a v láske k Ježišovi a k Márii. A napokon, sv. Jozef nás v šľachetnom úmysle ho nasledovať nenechá osamotených. Bude nám aj naďalej pomáhať, a tak ako zodpovedne chránil Svätú Rodinu, bude chrániť aj naše rodiny i rodinu Cirkvi.
Vianočný čas je aj o rodine, na čo v Roku rodiny nechceme zabudnúť, ale v konečnom dôsledku celá Jozefova služba a ochrana bola v prospech Svätej rodiny. Tak aj novodobí Jozefovia – kňazi, ktorí neustále prehlbujú svoj vzťah s Ježišom a majú živú mariánsku úctu, budú vždy najbezpečnejšími ochrancami rodiny. Taký príklad kňazov si všimnú najmä otcovia rodín a budú ho nasledovať. Taká atmosféra bude vplývať aj na dorastajúcich mladíkov, ktorí budú tiež počuť hlas Boha, cisára i Herodesa, no budú sa učiť rozlišovať tieto hlasy, aby jasne vedeli, kedy poslúchnuť a koho a kedy neposlúchnuť. Útek do Egypta nie je poslednou zastávkou, ktorú Jozef absolvuje. Znova napomenutý vo sne vstáva, aby sa vrátil. Nie do Betlehema, ale do Nazareta. Tam všetky svoje sily naďalej venuje tomu, aby Ježiš rástol v múdrosti a sile (porov. Mt 2, 19-23). Úlohou všetkých, ktorí chcú nasledovať sv. Jozefa i ďalej je to, aby okolo seba a hlavne v sebe vytvorili priestor, aby Ježiš mohol naďalej plne rásť v dušiach, v spoločenstve rodín, v Cirkvi. Aby boli pripravení i na ďalšie skúšky života, ktoré prídu vo svojom čase. Kiež nám dá sv. Jozef dostatok takýchto ľudí, ktorí budú nasledovať jeho príklad. Príklad, ktorý chce byť v službe Božieho Syna Ježiša Krista a jeho Započítaj ma medzi svojich najdrahších a ja sa budem usilovať, aby som sa ukázal hodným tvojej zvláštnej ochrany. Amen.“ Matky Márie. Úprimne prosíme za dar verného prežívania povolania pre každého jedného z nás na príhovor sv. Jozefa, ale aj za nové povolania:
„Sv. Jozef, ty si vychovával najvyššieho Veľkňaza Ježiša, keď ti bol zverený ešte ako dieťa. Pros u Ježiša za terajších i nových kňazov. Pros tiež za rodičov a vychovávateľov, aby podľa tvojho príkladu a s tvojou pomocou vychovávali z detí mladých ľudí, ktorí ochotne pôjdu za Božím hlasom v povolaní, do ktorého ich volá Pán. Amen.
+Mons. Stanislav Stolárik
rožňavský biskup
1 „Ó slávny patriarcha, svätý Jozef, ty, ktorého si Boh vyvolil spomedzi všetkých mužov, aby si bol vo svete hlavou najsvätejšej z rodín, vrúcne ťa prosím, rozprestri na mňa svoj presvätý plášť a staň sa ochrancom a správcom mojej duše! Od tejto chvíle si ťa vyberám za svojho otca, ochrancu, poradcu, patróna a prosím ťa, aby som mohol zveriť do tvojho správcovstva aj svoje telo, dušu, všetko čím som, všetko, čo vlastním, svoj život i svoju smrť. Pohliadni na mňa ako na jedno zo svojich detí; ochraňuj ma pred zradnosťou mojich nepriateľov, viditeľných i neviditeľných; pomáhaj mi v každom čase vo všetkých mojich potrebách; utešuj ma v horkých chvíľach života, no najmä v hodine mojej smrti. Prihovor sa za mňa čo len jedným slovom u Božského Vykupiteľa, ktorého si bol uznaný držať v náručí, i u Preblahoslavenej Panny Márie, tvojej najčistejšej manželky. Vypros mi tie požehnania, ktoré ma privedú k spáse.Započítaj ma medzi svojich najdrahších a ja sa budem usilovať, aby som sa ukázal hodným tvojej zvláštnej ochrany. Amen.“