PRAVDY VIERY SÚ DÔLEŽITÉ PRE NÁŠ ŽIVOT – Slávnosť Panny Márie Bohorodičky – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 1.1.2022
Na štvrtú adventnú nedeľu sme si pripomenuli nádhernú udalosť, kedy Panna Mária navštevuje svoju príbuznú Alžbetu v Ain Karim. Zaznelo tam veľa pekných slov. Dnes chceme upriamiť pozornosť na slová, ktoré pri tomto stretnutí vyriekla Alžbeta: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk1, 43). „Matka môjho Pána!“ Tieto Alžbetine slová nám hovoria o tom, že vlastne Alžbeta vedená Duchom Svätým, Duchom Božím, dokázala rozpoznať, že to dieťa, ktoré Mária nosí pod srdcom, je predpovedaný, očakávaný, prisľúbený Mesiáš. A že Mária je teda matkou Božieho Syna. Tiež sme si pripomenuli dôležitú skutočnosť, že Mária napriek tomu, že dáva život svojmu Synovi neporuší svoje panenstvo. Zostáva človekom a zároveň je Matkou Boha.
A práve to je obsah dnešného slávenia tajomstva Bohorodičky, s ktorou vstupujeme do nového roku v plnej dôvere, že nás bude držať za ruku a my sa budeme držať jej ruky. Dôverujme jej, že ako ona sa s nesmiernou láskou starala o svojho Syna, bude sa starať aj o nás všetkých, ktorí sme ňou prijatí za jej synov a dcéry. Ježiš je Boh a zároveň človek v jednej osobe. Mária zostáva človekom, neporušuje panenstvo a stáva sa Matkou Božieho Syna. Toto je to hlboké tajomstvo viery, ktoré si dnes pripomíname. V čase vysoko rozvinutej IT technológie, rôznych zmätkov v živote spoločnosti, keď aj demokracia má svoje anarchistické prvky, pripomínať niektoré pravdy, sa zdá, akoby bolo úplne zbytočné. Ale nevzdať sa právd viery a vytrvalo ich ohlasovať, pripomínať, je naozaj potrebné a veľmi dôležité.
Keď nahliadneme do dejín Cirkvi v súvislosti s dnes sláveným tajomstvom, sledujeme, že otázky – či sa Ježiš stal ako Boh človekom a zostal Bohom alebo či Mária potom následne bola alebo nebola Matkou Božieho Syna, dá sa povedať, že tieto otázky odprvoti neboli celkom vyjasnené. Určitým spôsobom sa ukázali na prelome štvrtého a piateho storočia, keď vystúpil patriarcha Konštantínopolu Nestórius, ktorý učil, že Ježiš nie je Bohom, ale len človekom. Mohol mať na začiatku aj dobrú vôľu v tom zmysle, že keby zotrvával na presvedčení, že Ježiš je Bohom, trápila ho ďalej otázka – ako môže Boh napokon trpieť a byť pribitý na kríži. Pridržiaval sa názoru, že Ježiš bol len človekom a Mária nie je Matkou Božou, ale len matkou Ježiša – človeka. Darmo mu vysvetľoval sv. Cyril Alexandrijský pravdu viery, ako to skutočne je. Nepomohlo to. Do tohto problému vstúpil aj pápež Celestín I., ktorý jasne vysvetlil slová: „Slovo sa stalo telom“ (Jn 1,14). Povedal to jasne: „keď sa Slovo stalo telom, Boh sa narodil v čase, Boh konal zázraky, Boh zomrel, Boh vstal z mŕtvych. A tá, ktorá ho porodila, Mária, je Matkou Boha.“ Napriek tomu, že sám pápež Celestín I. mu vysvetlil túto pravdu viery, on ju neprijal a žiaľ svojimi názormi, ako patriarcha ovplyvnil mnohých. Následne v roku 431 sa zišiel Cirkevný koncil do Efezu a na tomto koncile sa prijala dogma, teda potvrdenie pravdy viery, že Mária je Bohorodičkou – Theotokos – Matkou Božieho Syna. Tým samozrejme bolo potvrdené, že Ježiš nie je len človekom, ale aj Bohom. Aj keď si vzal ľudské telo, zostal Boh. To je to hlboké tajomstvo života našej viery. Dosvedčujú to veľké zástupy vyznávačov, mučeníkov, svätých, ktorí pre meno Ježiš, pre vernosť Ježišovi Kristovi žili, trpeli, zomierali. Keď svojho času navštívil sv. Ján Pavol II., Efez, ktorý sa nachádza v dnešnom v Turecku, navštívil tam domček Panny Márie, ktorá tam istý čas žila. V Efeze, kde bola vyhlásená dogma o Bohorodičke, zveril Panne Márii celú Cirkev a modlil sa o vzrast a prehĺbenie života viery všetkých veriacich.
Keď bola Mária, oslovená Bohom skrze anjela, celkom nerozumela o čo všetko ide. Ale uverila. Aj my veľakrát nemusíme a ani nedokážeme racionálne celkom preniknúť do hĺbky, do podstaty pravdy našej viery. Ale jednoducho podľa príkladu Panny Márie máme vždy šancu uveriť. Veď preto je viera vierou, veď to, o čom sa presvedčíme, čomu úplne rozumieme, už nie je predmetom viery. Tak, ako to píše aj Svätý Otec František v „Patris corde“ o sv. Jozefovi: „nie je treba vysvetľovať, ale uveriť“. Tak ako to robil Jozef, tak ako to robila Mária. A tak, ako uverili, tak sa aj stalo. Viera človeka dvíha. Ale viera je pochopiteľne neustále aj konfrontovaná, s rôznymi inými postojmi. Jeden z takýchto postojov je aj ten, že viera človekovi ubližuje. Je pravdou, že sme sýtení aj správami o rôznych fanatikoch niektorých náboženstiev, a tak akoby sme boli utvrdzovaní v tom, že samotná viera človekovi škodí. Opravdivá viera nikdy človekovi neškodí. Človekovi pomáha a vždy ho dvíha. Mohli by sme povedať, že my, čo nosíme okuliare, povieme, že viera je ako tie okuliare, ktoré nám pomáhajú lepšie vidieť. Alebo ako iné pomôcky, ktoré nám pomáhajú či lepšie počuť, vidieť alebo vykonávať niektoré iné dôležité úkony, ktoré sú potrebné pre náš všedný život. Viera, ako to opakoval často sv. Ján Pavol II. a spomenul vo svojej encyklike Fides ad ratio, viera – to sú ako dve krídla. Viera nám pomáha lepšie porozumieť mnohé tajomstvá samotného života. Keďže som veľa rokov pracoval na univerzitnej pôde a vyučoval filozofiu, stretol som sa aj s takými úprimnými filozofmi alebo vyučujúcimi filozofiu, ktorí povedali: „Vy máte pán biskup predsa len výhodu, lebo tam, kde už filozofia nedokáže dať odpovede na položené otázky, tam odpovede ponúka viera.“ Nebolo veľa tých, ktorí mi to povedali, možno bolo viacero tých, ktorí si to len mysleli, ale práve toto zdôrazňoval aj sv. Ján Pavol II. v spomenutej encyklike Fides et ratio.
Tento problém sa vekmi nesie stále ďalej a možno by bolo dobre si pripomenúť niektoré postavy napr. veľkých vedcov, objaviteľov z nedávnej minulosti. Napríklad Volta, Ampére, Pasteur. Boli to ľudia, o ktorých by mal každý vedieť, pretože urobili pre ľudstvo veľmi veľa svojimi objavmi. Na ich objavoch sa stavia aj v dnešnej modernej dobe – dobe vysoko rozvinutej IT technológie a rôznych ďalších vymožeností. O Voltovi možno povedať, že napriek svojej vysokej vzdelanosti a následne získaných mnohých ocenení, napriek tomu všetkému zostal vždy pokorným a veriacim človekom, katolíkom. Denne sa zúčastňoval na svätej omši, často pristupoval k svätému prijímaniu a on, veľký vedec pomáhal svojmu kňazovi vo farnosti vyučovať katechizmus. Mal veľmi hlboký a úprimný vzťah ku svätej Cirkvi. Tento veľký vedec, učenec bol hlboko veriaci. Tí, ktorí poznali Ampéra, hovorili, že jeho modlitby, boli ako úprimné modlitby malého dieťaťa pred Pánom Bohom. Keď zomieral a chceli mu prečítať kapitolu z knihy o nasledovaní Krista, potvrdil, že túto kapitolu pozná úplne naspamäť. Louis Pasteur, po ktorom sú pomenované mnohé inštitúcie, aj Univerzitná nemocnica v Košiciach, ovplyvnil celý svet. Nie ako Napoleon, Stalin alebo Hitler. On nerozsieval slzy bolesti a neprelieval nevinnú krv, ale práve naopak, pomáhal ľudstvu liečiť tie choroby, ktoré strašili v danom čase a prinášali smrť. Mal tiež úprimnú vieru, ako hovorievajú Francúzi – vieru Bretónca. Umieral s krížom v rukách a so slovami: „verím v Boha“. Viera naozaj neubližuje, úprimne prežívaná viera neubližuje človekovi, ale dáva mu ešte väčší rozlet. Dáva mu nové krídla, ako hovorí sv. Ján Pavol II. Keď dochádza k nejakému rozporu ľudského rozumu s katechizmom, teda s pravdami viery, je to veľakrát preto, lebo ľudský rozum je značne pyšný. A tak by sme mohli pokračovať ďalej a ďalej.
A mohli by sme sa tiež pýtať, znova sa vracajúc k tomu všetkému, čo bolo dnes povedané, ako nám to môže pomôcť v konkrétnom živote? Iste príklady týchto vedcov nás povzbudia. Ale ako nám môže pomôcť zamyslenie o pravde viery, pravda o Bohorodičke? Že Mária je Matkou Božieho Syna, Ježiša Krista? No jednak, aby sme porozumeli, prečo je tak vznešený titul prisúdený Panne Márii. Pretože aj to je dôležité pre náš pozemský život i pre večnosť. Pretože v rámci tohto tajomstva vyznávame i príchod Božieho Syna, ktorý sa narodil a ktorého narodenie slávime. V značnej miere by pre nás mohol a mal by byť poučný, ako istá „výstraha“, aj postoj spomenutého konštantínopolského patriarchu Nestória, ktorý neprijal vysvetlenie pravdy viery ani od najviac kompetentnej osoby, teda od pápeža Celestína I. Odvtedy sa v dejinách udialo veľakrát, že náuka, ktorú pripomenul alebo zdôraznil sám Svätý Otec v ktoromkoľvek čase, nebola prijatá. Či sa jednalo o Luthera, Kalvína, Zwingliho. Ale koľkí aj odvtedy a koľkí aj dnes spochybňujú postoje Svätého Otca. A nielen bežní veriaci. Ešte si pamätám na slová veľmi známeho kardinála Františka Tomáška, pražského arcibiskupa, ktorý bol veľkou autoritou. Vo svojom čase povedal: „Rozhodnutí Svätého Otce nejsou k diskusi, ale k akci“. Koľkí ešte aj dnes žijúci ľudia to vtedy opakovali po pánu kardinálovi Tomáškovi. „Rozhodnutia Svätého Otca nie sú na diskusiu, ale na akciu.“ Ale tí istí ľudia, ktorí to vtedy opakovali, dnes už akoby nepamätali na tieto slová. Vidíme napríklad, aké je vážne, keď v rodine nehovorí každý rovnako. Ako sa vtedy rodina rozbíja, keď každý si „ťahá povraz“ svojím smerom. Ale, aké je dôležité a potrebné, ak sa aj rôznosť názorov napokon zjednotí. Lebo rozhodnutie musí v rodine padnúť. Hlava rodiny musí povedať záverečné slovo. Deti vedia v každej rodine veľmi dobre zneužiť, keď otec hovorí tak a mama inak. Tak je to v každom spoločenstve, aj cirkevnom.
Ďalšie poučenie pravdy viery, ktorá je v srdci dnešného sviatku Bohorodičky, je poučenie i povzbudenie: Ježiš je jeden. V jednej osobe je Boh i človek, a to je dôležité aj pre nás, lebo keď my prijmeme krst, zostávame ľuďmi, ale zároveň sa stávame Božími deťmi, vstupujeme do tajomstva Najsvätejšej Trojice. To je pre nás obrovské vyznačenie. To nie je len nejaká prázdna formulácia. To je obrovské vyznačenie pre nás, že sme Božími deťmi! A Bohorodička Panna Mária, keďže je Matkou Boho-človeka a my sme Božie deti, tak aj my sme – aj jej deti. To je tiež veľké vyznačenie pre nás, že vieme, že Mária je našou Mamou. Aj keď to celkom nesúvisí s dnešným sviatkom, pamätajme aj na dôležitý odkaz roku svätého Jozefa. Ako Božie deti sme skrze Ježiša zverení rovnako do vynikajúcej ochrany Ježišovho pestúna, sv. Jozefa, ktorý podľa židovského zákona bol pred ľuďmi jeho pozemským otcom. A tak si buďme istí, že ak budeme o to stáť, aj my, vždy po celý život budeme v Jozefovej otcovskej starostlivosti. To nie je zanedbateľné, to je znova veľká istota pre náš život. Teda aj poznanie pravdy viery o Bohorodičke, nech nás posilní. S Pannou Máriou i so svätým Jozefom, cez krst prijatí ako Ježišovi „súrodenci“, vstúpme, do nového roka a tak prežívajme každý deň tohto roka. V spoločenstve Svätej rodiny prežime tento Rok rodiny i celý život. Amen.