KOHO TREBA VLASTNE ZOBUDIŤ?… – 12. ned./„B“ – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše vo farnosti Stará Halič 20.6.2021 (po nej požehnanie novej ambulancie bl. Zdenky Schelingovej v areáli Domu sv. Juraja v Starej Haliči)
Koncom septembra roku 2019 putovali po Slovensku relikvie sv. Vincenta de Paul. Tí, ktorí poznali alebo spoznávali tohto svätca ešte viac, mohli osobne zažiť, ale aj dopočuť sa, že práve aj pri relikviách tohto svätca došlo k mnohému duchovnému povzbudeniu. Keď boli relikvie u nás v Rožňave, bola aj celonočná adorácia, z ktorej vzišlo veľa osobného povzbudenia. Iste by sme mohli spomenúť viaceré udalosti z jeho života. Spomeniem jednu udalosť, z jeho detstva. V jednu noc sa strhla strašná búrka. Burácali hromy, blesky pretínali tmavú noc. Vtedy Vincentova mama prišla s hromničkou do izby, kde deti spali. Zobudila ich a povedala: „Bude lepšie, keď vstanete. Nemôžeme vedieť, ako to bude ďalej, budeme sa modliť.“ O chvíľu všetci kľačali pod krížom pri zapálenej hromničke a modlili sa, pokiaľ neprešla búrka. Donedávna takmer bežná praktika v našich rodinách – modliť sa pri hromničnej svieci. Spomenutá udalosť zo života sv. Vincenta hovorí o tom, ako jeho mama mala v tejto situácii prirodzený strach. Ale plná viery, budí deti a modlia sa spolu.
Ak pozornosť upriamime na slová dnešného evanjelia, dozvedáme sa, že apoštoli sediaci v lodičke majú tiež strach. No kto by nemal strach, ak by bol v tejto malej loďke na rozbúrenej hladine s veľkými a nebezpečnými vlnami? A Ježiš si spokojne spí. Treba ho zobudiť, nech niečo robí! Ale ako ho zobudiť? Modlitbou? Začnú sa apoštoli modliť a tak ho zobudia? Apoštoli zatiaľ takúto skúsenosť nemajú – aby sa modlitbou obracali na Ježiša, ktorý je tak blízko, je „po ruke“. A tak ho budia celkom klasicky: pomykajú ním a vyzývajú ho: „urob niečo, veď tu hynieme!“ Prebudený Ježiš adresuje svoje slová dvoma smermi. Najskôr rozkáže moru, aby sa utíšilo a potom apoštolom vytkne, že ešte stále nemajú vieru. Ako posúdime celú túto udalosť, prípadne ako ju porovnáme so spomenutou udalosťou zo života sv. Vincenta de Paul? Jeho mama v plnej miere zorganizovala rodinnú modlitbu. A apoštoli, ktorí podľa Ježiša ešte neprejavili svoju vieru, ako by sme týchto apoštolov porovnali s touto ženou, matkou plnou viery, keď apoštolom bolo vytknuté, že ešte vieru nemajú?
Milí bratia a sestry, nám tu treba dať naozaj ľudsky objektívnu odpoveď, pretože táto hlboko veriaca mama už konala na základe tradície viery. Teda už na základe určitej kresťanskej skúsenosti prostredia, v ktorom vyrástla. Konala na tomto základe. Ale apoštoli boli stále ešte kdesi na štartovacej čiare. Tieto dva postoje sa objavujú aj v súčasnosti. Na jednej strane je mobilizácia viery k modlitbe tam, kde sa rešpektuje a vychádza z kresťanskej tradície, kde sa naozaj v rodinách realizuje cesta viery. Už menej je badateľný tento postoj tam, kde je ktosi stále kdesi na začiatku. Aj keď som pred chvíľou povedal o dvoch možnostiach, je tu aj tretia – možnosť, že človek sa už zaujíma o kresťanskú tradíciu, o cestu viery. Táto kresťanská tradícia a cesta viery je už pre nejedného človeka zanechaná, hoci vyrástol v kresťanskom prostredí a možno vyšiel z kresťanskej rodiny. V takom prípade bude mobilizácia k modlitbe samozrejme absentovať. Ale aká je veľmi dôležitá práve cesta viery. Koľkokrát sa už v živote zopakovalo, dokázalo, že cesta viery má svoju hodnotu a dôležitosť.
Vychádzam aj z nedávnej situácie, ešte sčasti stále pretrvávajúcej, pretože pandémia covidu ešte neskončila. Covid neobišiel ani vás, milé sestry, bratia kňazi, ale aj koľkých ďalších. Dobre si pamätáte, ako ste okrem dostupných prostriedkov, neustále prosili Pána o pomoc. Tým samozrejme nechcem podceňovať potrebné medicínske prostriedky, ktoré boli a sú k dispozícii a vám všetkým, ktorí ste v tomto procese liečby a pomoci chorým, dotknutým pomáhali a pomohli, chcem vysloviť úprimnú vďaku, svoje poďakovanie. Nech vám to Pán Boh vynahradí, mnohonásobne. Ale predsa tu, prosba o ochranu, o vyliečenie, o zdravie bola neustále predkladaná Pánovi spolu s prosbou o pomoc. A tak sa možno aj v kontexte dnešného evanjelia pýtam: milé sestry, bratia, kňazi, aj vy všetci, ktorí ste boli zapojení do týchto modlitieb, vy ste chceli prebudiť Pána Ježiša, lebo sa zdalo, že Ježiš zaspal a teda nebdie aj nad touto časťou, nad týmto kútom zeme? Vy ste ho chceli zobudiť svojou modlitbou? Dovolím si odpovedať za vás, že vy ste nechceli zobudiť, vy ste nechceli prebudiť Ježiša, ale v modlitbovej bdelosti ste udržiavali seba. A tak treba postupovať a aj vytrvať – v modlitbovej bdelosti. Byť neustále v modlitbe pred Pánom, lebo sám Pán Ježiš hovoril, že sa treba modliť a to neustále (porov. Lk 1,1- 8). To povedal On – Boží Syn, ktorý rozumel modlitbu ako rozhovor so svojim Otcom.
Keď sa už dostávame na hlbokú rovinu našej viery a modlitbových snažení, nie v inom, ale práve v tomto duchu chceme po svätej omši požehnať novú ambulanciu blahoslavenej Zdenky Schelingovej, do ktorej budú prichádzať obyvatelia Domu svätého Juraja, ale aj iní pacienti. Iste, každý tu bude prichádzať so svojím trápením, bolesťou. Bl. Zdenka, ktorá sama pracovala v zdravotníctve, tam prinášané problémy a atmosféru ambulancie dokonale pozná, pretože tam pracovala a za obetavú službu a pomoc núdznym a predovšetkým kňazom, bola „odmenená“ väzením, mučením a ponižovaním. Vlastne ani dnes sa veľmi nenosí pomoc kňazom, pretože tí, ktorí otvorene pomáhajú nám – kňazom, často bývajú vysmievaní. Iste niekedy aj my, kňazi sme si sami na vine, ale ide tu o objektívnu skutočnosť voči vysväteným Pánovým služobníkom. Zdenke sa dostalo tej „odmeny“, že sa dostala do väzenia a bola mučená. Svojím mučeníctvom vo väzení, aj v našej diecéze – tu v blízkej Rimavskej Sobote iste vyprosovala Božie požehnanie pre našu diecézu. Aj Zdenka mohla podľahnúť pokušeniu a vyčítať Ježišovi, ktorému sa úplne odovzdala. Mohla sa vyčítavo obracať na neho a hovoriť: Ježišu, môj Ženích, prečo spíš, prečo nereaguješ, prečo ma nezachrániš? Ale z jej úst niečo také nevyšlo. Svoje poníženie a utrpenie prijala ako obetu, lebo za mrakmi videla svojej milované „Slnko“ – Ježiša! Pre ňu toto jej heslo: „Za mrakmi je moje milované slnko“, nebol prázdny slogan. Bolo to jej bytostné, životné krédo. Ak ambulancia nesie meno blahoslavenej Zdenky, vlastne som len stručne vyjadril jej charakteristiku plnú nádeje, keď prežívala veľmi ponížujúcu situáciu života. Nech túto nádej v sebe nesie každý zdravotník slúžiaci v ambulancii zasvätenej bl. Zdenke a nech sa v nej posilní každý, kto tam vstúpi. „Za mrakmi mojich bolestí je moje milované Slnko – Ježiš, naša nádej, nádej celého života“. To nie je len symbolika. To je posolstvo viery, ktoré môže vyžarovať aj z tejto ambulancie. Táto nádej, milí bratia a sestry, sa posilňuje a rodí najmä v „ambulancii“, v ktorej sa práve nachádzame – v Božom chráme, lebo tu je opravdivý Lekár všetkých bolestí – Ježiš. Toto je tá najdôležitejšia „ambulancia“! Preto nás iste muselo bolieť, keď počas pandémie platili u nás prísnejšie zákazy návštev chrámov, ako v iných krajinách. To nás muselo bolieť. Využívajme túto Božiu „ambulanciu“ na stretávanie so živým Kristom ako a pokiaľ sa len bude dať, pretože aj Zdenka Schelingová z tejto „ambulancie“ prenášala potrebnú silu do ambulancie, v ktorej pracovala.
Takto sa rodí jedno z ďalších odporúčaní v dnešnú Nedeľu otcov. Všetkým vám, milí otcovia úprimne gratulujem k dnešnému sviatku. Otcom biologickým, duchovným, adoptívnym, všetkým. A všetkých vás povzbudzujem uprieť svoj pohľad na vzácneho, ba najvzácnejšieho spomedzi otcov, aj keď nebol biologickým otcom – na sv. Jozefa, ktorého Rok prežívame. Pretože Boh mu zveril tie najvzácnejšie bytosti, ktoré chodili po zemi – Ježiša a Máriu. Toľkú dôveru mal svätý Jozef – aby obdarený adoptívnym otcovstvom, ale podľa práva židovského i civilného otcovstvom v plnom slova zmysle, aby svojím otcovstvom bol opravdivým ochrancom Márie a otcom Ježiša Krista. Dívajúc sa na jeho otcovstvo, každý jeden otec, či je biologický, adoptívny alebo duchovný, môže nanovo odhaľovať mnohé podnety pre svoj život. Jozefovo otcovstvo neskončilo, pretože s materstvom Panny Márie i jeho otcovstvo vedľa Ježiša Krista pretrváva aj v nebi. Nie je to konkurencia nebeskému Otcovi, ale je to jeho povýšenie a zároveň vytvorený priestor na mnohé možnosti, ktorými chce pomáhať všetkým, ktorí sa k nemu s dôverou utiekajú. On bol svojím otcovstvom neustále v prítomnosti Ježiša Krista a nebojme sa povedať, že „adoroval“ Božieho Syna. Díval sa na neho ako na toho, ktorý zahalený Božím tajomstvom zároveň jemu zverený. My, prichádzajúci do Božej „ambulancie“, sem do Božieho chrámu, stretávame toho istého Krista, o ktorého sa náležite a s láskou staral sv. Jozef. Toto je tá opravdivá nádej, ku ktorej povzbudzuje aj napríklad sv. Ján Vianney, a na ktorej budoval obnovu farnosti v Arse, do ktorej bol poslaný. Totiž za jeden z pilierov duchovnej obnovy farnosti považoval vzťah všetkých mužov, otcov – k Eucharistii, k Ježišovi Kristovi. A povzbudzoval všetkých otcov, aby boli členmi Bratstva Oltárnej sviatosti a tak rozvíjal aktivity duchovnej obnovy farnosti, ktorú každý zatracoval. Toto je tá veľká ponuka a nádej obnovy – cez prehlbovanie vzťahu našich otcov, mužov k Eucharistii, práve tu, v tejto Božej „ambulancii“, ale samozrejme aj kdekoľvek, v ktoromkoľvek chráme, kde je prítomný Ježiš v Eucharistii. Toto sa môže ešte viac upevniť v Roku Eucharistie a kňazstva, ktorý prežívame v našej diecéze.
Keď hovoríme o všetkých týchto veciach a znova sa vraciame aj k slovám evanjelia, akoby nám Ježiš v tejto chvíli, hovoril: „Nie mňa treba zobudiť, ale vás treba prebudiť!“ Nás všetkých treba prebúdzať, prebudiť, aby sme videli okolo seba veľké Božie ponuky, z ktorých máme šancu neustále čerpať. Aby sme tieto „pramene“ nenechali bez povšimnutia, ale aby sme z nich neustále čerpali. Nie mňa treba zobúdzať! Vy sa musíte prebudiť. A čerpať z týchto ponúk, ktoré tu sú. Neustále sa potrebujeme prebúdzať, lebo – myslím, že každý tomu porozumie, čo poviem teraz: keď sa raz neprebudíme, viete, čo to znamená… A v duchovnom živote to nie je to isté? Keď sa neprebudíme, nereštartujeme, hrozí duchovná smrť. Teda Ježiš nás, opakujem – nás prebúdza. Všetkých nás! Bez výnimky. A o takom „prebudení“, to konštatujem s potešením, by sme mohli hovoriť aj tu v Starej Haliči, lebo o takom „prebudení“ či permanentnom „prebúdzaní“ svedčia mnohé aktivity kňazov a sestier, všetkých pomocníkov, domácich i zahraničných, ktorí rozvíjate neustále mnohé aktivity – eucharistické, fatimské pobožnosti, Dom svätého Juraja, teraz ambulancia bl. Zdenky. Ja sa teším a ďakujem vám všetkým, že vysielate tento signál neustálej pripravenosti a prebúdzania života a k životu. Toto je dôležité a teším sa z každého jedného takéhoto „prebúdzania“ v každej jednej farnosti a v živote každého jedného človeka. A znova rád ďakujem vám všetkým, ktorí ste akokoľvek a pri všetkom pomohli, pomáhate, aj chcete pomáhať ďalej. Ďakujem. Ježiš má iste radosť, keď nás nevidí zaspatých, malátnych a nečinných, ale keď prijímame jeho impulzy a aj ich realizujeme. Pokračujme v tom.
Nikdy nezaspime na vavrínoch, ale ani v nečinnosti. Všetko začínajme a budujme cez Božiu „ambulanciu“ pred tvárou Pána, ktorý je prítomný v Eucharistii. Ježiš v Eucharistii nespí. Jeho netreba budiť. On tu nedrieme. On posilňuje, povzbudzuje, inšpiruje, usmerňuje. Dôverujeme mu. S jeho pomocou sa dočkáme i nových diel. Ale čo je nemenej dôležité, už aj v existujúcich dielach a činnostiach bude stále živý On sám. A nie nejaké ľudské záujmy. Pane, dôverujeme ti, lebo vieme, že nech vlny života, sú okolo nás hocijako veľké, ty ich utíšiš a nám dáš pokoj a nádej. Preto tu, do tvojej „ambulancie“, do Božieho chrámu, kde si neustále prítomný, budeme aj naďalej radi prichádzať, lebo ty nám vždy udelíš pokoj a radosť. Amen.