SPRÁVNE POCHOPME CESTU K SVÄTOSTI – Nedeľa Krstu Pána / C– homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 9.1.2022
Už pred časom sme uvažovali o tom, o čom uvažuje aj spoločnosť, že z našich škôl vychádza pomerne veľa absolventov, ktorí potom nemajú možnosť uplatniť sa. Jednak nie je toľko pracovných príležitostí alebo študujú sa odbory, ktoré nie sú v súčasnosti až tak potrebné. Paralelne s tým sme tiež konštatovali, že je veľa aj tých, ktorí z Božieho chrámu vychádzajú pokrstení a akoby v konkrétnom živote nenachádzali svoje uplatnenie. Presnejšie povedané, neuplatňujú sa v živote a nepraktizujú svoje krstné poslanie v konkrétnych situáciách života. Svojho času, dnes už emeritný pápež Benedikt XVI. dívajúc sa na situáciu v Nemecku, tiež konštatoval, že toľko mladých ľudí je pokrstených, pobirmovaných, prechádza katechézou toľké roky, a nie je to vidieť. Sv. pápež Ján Pavol II., keď svojho času rozvíjal myšlienku na tému krstu, vsunul do otázok pri krstných sľuboch aj otázku: „Chceš byť svätý?“ Svätý Otec Ján Pavol II. rozvinul túto myšlienku v tom duchu, že práve ten, kto prijíma krst, je zároveň pozvaný k svätosti. Zvlášť celkom osobne takto býva oslovený ten, kto krst prijíma v dospelom veku, keď si už uvedomuje prijímanie tejto sviatosti v oveľa širšom kontexte a osobne prijíma na seba záväzky krstu. Pri malom dieťati prijímajú záväzky za výchovu dieťaťa vo viere rodičia a krstní rodičia. Majú dieťa vychovávať tak, aby – keď príde čas, ono samo vzalo zodpovednosť samo za seba a za svoju cestu svätosti.
Teda táto otázka môže i má rezonovať v mysli a srdci každého z nás. Na začiatku aj tohto občianskeho roka sme si prijali, vinšovali všeličo dobré, krásne, povzbudivé, ale ktovie, či sme si dali aj predsavzatie – viac pokročiť na ceste svätosti, viac prehĺbiť svoj život viery. Ak sme si takéto predsavzatie nedali, mohlo to spôsobiť aj to, že svätosť je pre mnohých akoby trochu odstrašujúca, nepríťažlivá, akoby viedla k tomu, že sa všeličoho treba v živote zriecť a žiadna radosť… O svätosti totiž mnohí počuli rozprávať len takto. Preto je naozaj dobre a potrebné v kontexte spomenutých slov sv. Jána Pavla II. pripomenúť si, o čom je samotná svätosť. Najjednoduchšia odpoveď znie asi takto: „Svätosť je prežívanie viery.“ Svätosť je prežívanie, viery. A prežívať vieru znamená zaznamenať, zachytiť výzvu k činnosti, k angažovanosti, k prehlbovaniu svojho vzťahu lásky k Bohu a ľuďom. To je tá cesta, ktorou je hodno i potrebné vydať sa v tomto živote.
Možno je lepšie neupriamiť sa hneď na termín „svätosť“, lebo ako som spomenul, výklad tohto termínu je často zdeformovaný a v takom prípade svätosť nenadchýna, skôr odstrašuje. Skôr sa trochu zamyslíme nad „schodíkom“ či „chodníkom“, ktorý vedie k svätosti a keď ním človek kráča, teda praktizuje vieru, toto mu vlastne umožňuje aj život svätosti. Zamyslime sa nad nábožnosťou – čo je to nábožnosť. V súvislosti so svätosťou by sme naozaj mohli povedať, že svätosť začína správnym pochopením nábožnosti. Ako prežívať svoj život viery, keďže sme povedali, že svätosť je prežívanie viery. Vynikajúcim spôsobom prichádza na pomoc sv. František Saleský, ktorého štyristé výročie smrti si pripomíname v tomto roku. On vidí silné spojenie medzi svätosťou a nábožnosťou, hoci my to často rozlišujeme. Ale je tu silné spojenie. On prirovnáva ľud kráčajúci po ceste nábožnosti k svätosti, povedal by som, k takej pestrej lúke, na ktorej sú rôznofarebné kvety. Takto hovorí o záhrade Cirkvi či o lúke Cirkvi. Priblížime si niektoré pasáže z jeho myšlienok, ktoré sú zaznačené v jeho známom diele Filotea:
„Nábožnosť jednotlivých ľudí je veľmi rozdielna“, hovorí sv. František Saleský. „Nábožnosť bohatého je iná ako chudobného, učeného a umelca je iná ako remeselníka alebo robotníka. Nábožnosť manželky a matky je zasa iná ako slobodnej devy alebo vdovy. Myslíš azda, drahá Filotea, že by to bolo správne, aby biskup žil ako pustovník alebo kartuzián? Či azda robotník alebo remeselník mal by sa denne toľko modliť v kostole ako tí, čo žijú v kláštoroch?“ A pokračuje ďalej: „Pravá nábožnosť neprekáža dobru. Ale všetko robí krajším a dokonalejším. Ak by si niekedy videla človeka, ktorý pre svoju nábožnosť zanedbáva povinnosti svojho povolania, buď istá, že jeho nábožnosť je falošná.“ Áno, lebo pod týmto kepienkom nábožnosti sa môže skryť všeličo. Napr. keď mama povie svojmu synovi, aby sa učil a on povie: „Joj, mne sa treba ešte veľa modliť.“ No asi to nie je správna odpoveď, a je treba hľadať vyváženosť medzi povinnosťou jednou i druhou. Lebo povinnosť stavu pre žiaka je učiť sa, ale pre pokrsteného je modliť sa. A tak je treba hľadať vyváženosť a neskrývať nevykonanie svojej povinnosti pod „zásteru“ nábožnosti.
Keď teda František Saleský povedal, že všade, v každom stave sa dá realizovať nábožnosť, pokračuje: „Je to blud, keď niekto tvrdí, že nábožnosť nemá miesto medzi bohatými, v obchode, v úrade, v dielňach, v továrňach medzi robotníkmi alebo v kasárňach medzi vojakmi. Nábožnosť sa dá pestovať v každom povolaní.“ Tu by sme mohli spomenúť sv. Jána Krstiteľa, keď za ním prichádzajú zástupy a jednotlivé stavy a pýtajú sa: „Čo máme robiť?“ On odpovedá aj vojakom aj farizejom aj zákonníkom, aj všetkým: nikomu neodporúča zanechať povolanie. Každému v jeho povolaní odporúča žiť život viery. Sv. František Saleský ďalej pokračuje: „Pravda, netreba mať pred očami len nábožnosť kláštornú, lebo nábožností je toľko, koľko je povolaní. Veď každý stav a povolanie má svojich svätých. Tak svätý Jozef“, o ktorom sme uvažovali a k nemu sa utiekali v jeho roku (Rok sv. Jozefa 2021), Jozef „viedol nábožný život vo svojej dielni. Sv. Anna, Marta a Monika vo svojich domácnostiach. Svätý Šebastián a Móric“ a aj náš svätý Neit, ktorého ostatky máme tu v katedrále, „boli svätými vojakmi, dôstojníkmi. Svätá Helena, Ľudovít a Eduard“, ďalší – sv. Štefan, „boli svätými na kráľovskom tróne. A tak by sme mohli spomínať ešte mnohých iných, napríklad lekárov, inžinierov, spisovateľov, roľníkov, robotníkov a podobne.“
Sv. František spomína veľmi zaujímavý postreh: „Je isté, že samota je najsúcejšia pre dokonalý duchovný život, ale predsa mnoho ľudí aj v samote stratilo svoju dokonalosť. Naopak zasa, ruch verejného života je najmenej vhodný na dokonalý duchovný život a predsa mnoho ľudí práve vo verejnom živote žilo obdivuhodným duchovným životom.“ Teda nemožno pravdivo povedať: nemôžem žiť svoju vieru, byť nábožný a stávať sa svätým, lebo nemám šancu žiť v samote. Ten ruch ma pohlcuje. Aj mnoho politických predstaviteľov nedávnej doby je už na listine kandidátov svätosti. Budú vyhlásení v Cirkvi za svätých popri spomenutých kráľoch, o ktorých som hovoril. Sv. František pokračuje: „Tak spomína sv. Gregor starozákonného Lóta, že kým bol v nemravnom meste, žil čistým životom, a keď bol potom sám, poškvrnil sa nečistým hriechom. Čo z toho nasleduje? To, že nezáleží natoľko na tom, kde sme, ale akí sme. Všade, kdekoľvek žijeme, môžeme ba máme sa usilovať a žiť nábožným duchovným životom.“ Veľmi múdre a stále platné sú slová sv. Františka Saleského.
Môžeme si pripomenúť – zo súčasnosti – slová Svätého Otca Františka z apoštolskej exhortácie Gaudete et exsultate, v ktorej hovorí na tú istú tému a takmer tými istými slovami. Svätý Otec František napísal: Páči sa mi vidieť svätosť v ľude trpezlivého Boha: v rodičoch, ktorí s veľkou láskou vychovávajú svoje deti; v mužoch a ženách, ktorí pracujú, aby domov priniesli chlieb; v chorých, v staručkých rehoľníčkach, ktoré sa stále usmievajú. V tejto stálosti kráčania vpred, v každodennom nasledovaní, vidím svätosť zápasiacej Cirkvi.“ To je odraz Božej prítomnosti v živote Cirkvi.“ A Svätý Otec František pokračuje ďalej: „Všetci sme povolaní byť svätými tak, že budeme žiť s láskou a ponúkať vlastné svedectvo v zamestnaniach všedného dňa, tam, kde sa každý nachádza. Si zasvätená alebo zasvätený? Buď svätý(á) tak, že s radosťou prežívaš tvoje zasvätenie. Žiješ v manželstve? Buď svätý(á) tak, že miluješ a staráš sa o svojho manžela a o svoju manželku, ako Kristus o Cirkev. Si robotník? Buď svätý tak, že poctivo a kompetentne konáš svoju prácu v službe bratom. Si rodič alebo starý rodič? Buď svätý tak, že trpezlivo učíš deti nasledovať Ježiša. Máš autoritu (teda postavenie)? Buď svätý tak, že sa zasadzuješ za spoločné dobro a vzdávaš sa osobných záujmov.“
Svätý Otec František poukazuje aj na dvoch nepriateľov svätosti: na gnosticizmus a pelagianizmus. Keď tieto múdre výrazy počuje bežný človek, asi tomu veľmi neporozumie, ale Svätý Otec to vysvetlil jednoducho. Gnosticizmus, to je myslenie bez Boha. Od francúzskej revolúcie a časov osvietenstva sa práve tento trend značne prehlbuje a v dnešnej spoločnosti je evidentný: „Ty, vo svojich povinnostiach nerozmýšľaj teraz o Bohu!“ Ale Svätý Otec poukazuje práve na toto nebezpečenstvo. Ak vo svojom konkrétnom živote nebudeš pamätať na Boha, nepostúpiš na ceste svätosti. A pelagianizmus? To je tiež jeden zo starých smerov v Cirkvi. Pelagianizmus tvrdil: „Človek si dokáže všetko sám.“ Svätý Otec práve na to upozorňuje: Človek dneška sa spolieha úplne na techniku a na seba samého. Aj ľútosť nad tým, čo nevykonal dobré alebo čo vykonal zlé, už nepovažuje za potrebnú. Na ilustráciu vám uvediem príklad. Predstavte si zločinca, ktorý vykonal zločin. Ale súd rozhodol o jeho nevine. Ten zločinec si povie: „Čo ja mám ľutovať, keď súd rozhodol o mojej nevine?!“ Alebo malé dieťa by povedalo: „Čo mám ľutovať, keď mama na to neprišla?!“ Svätý Otec nás na toto upozorňuje. Pelagianizmus je o tom, že tam chýba pokora. Že tam chýba ľútosť. Že nestojíme v úprimnosti pred Bohom. A nevnímame Boha, ako toho, ktorého potrebujeme a ktorý nám odpúšťa hriechy. „Lebo vec odpustenia je v našich rukách, a bez Boha.“ Teda aj tieto dva termíny dostávajú svoje jednoznačné a jednoduché vysvetlenie.
K charakteristickým prejavom svätosti rozhodne patrí zdržanlivosť, trpezlivosť, tichosť, radosť, zmysel pre humor, odvaha, horlivosť. Je to teda neustály zápas. V Centre rodiny v Košiciach urobili anketu práve na túto tému. Uvediem príklad manželov Jozefa a Mirky, ktorí hovoria: „Všetci sme povolaní k svätosti, každý svojou cestou, ako hovorí pápež František. Naša osobná cesta k svätosti znamená byť zakorenení tam, kde sme: v našej rodine, práci a predovšetkým ako manželia – navzájom si jeden druhému pomáhať k svätosti.“ Jeden druhému. Blahoslavený Karol Habsburský – tento príklad som už niekoľkokrát citoval -, keď sa oženil so Zitou, po sobáši si povedali: „A teraz si pomáhajme na ceste svätosti do neba.“ To je nádherné. Keby si toto povedal každý nový manželský pár! Mali by sme manželstvá a rodiny idúce cestou svätosti. Je dobré v živote mať alebo si vyhľadať „svojho“ svätého patróna, ktorého chcem vo svojom živote nasledovať a iste premýšľať aj nad tým, prečo práve ten – ktorý patrón mi má byť blízky. V spomenutej ankete sa mnohí vyjadrovali o rôznych svätcoch a dokonca boli aj takí, ktorí povedali, že „v jednotlivých životných situáciách si hľadáme alebo nachádzame toho svätca, ktorý je práve aktuálny“. V tomto Roku rodiny by bolo ešte vhodné pripomenúť pohľad na svätých rodičov sv. Terézie z Lisieux. Ako to napísal jeden z ich životopisov: Manželia Luis a Zélia sa stávajú svätými nie preto, že sú rodičmi sv. Terézie od Dieťaťa Ježiš a od Najsvätejšej Tváre. Ale preto, že sú obyčajnými kresťanmi žijúcimi vo svete. Ich príklad poukazuje na to, že svätosť nie je nedosiahnuteľným ideálom dokonca ani pre osoby žijúce v manželstve, ktoré sa venujú rodine, svojmu povolaniu a podobne. Každý deň si plnili záväzky vyplývajúce z ich stavu. S odovzdanosťou prijímali všetky ťažkosti a nešťastia. Vo všetkom plnili Božiu vôľu a Boží plán. Či v tejto jednoduchosti ich života nespočíva akoby predzvesť malej cesty, ktorú objavila ich dcérka Terezka? Áno, keď videla svojich rodičov, ako prežívajú svoj konkrétny život v jednoduchosti a úprimnosti pred Pánom Bohom, tak iste aj ju to naplnilo.
Milovaní bratia a sestry, dnes na sviatok Pánovho krstu si znova pripomeňme Otcove slová, ktoré zazneli pri Ježišovom krste, i pri našom. „Ty si môj milovaný syn. Ty si moja milovaná dcéra.“ A to je nielen konštatovanie, to je aj pozvanie a to je aj výzva žiť v tomto nádhernom vzťahu, ku ktorému nás povolal Boh. Keď raz predstúpime pred Boha – rodičia, krstní rodičia aj krstenci – jedna z otázok ktorú dostaneme od Boha, bude pravdepodobne táto: „Ja som ti povedal: ty si môj milovaný syn, ty si moja milovaná dcéra. Odpovedal si aj ty vo svojom živote: ty si môj milovaný Boh, Ty si môj milovaný Otec? Žil si tak?“ Milovaní bratia a sestry, ďakujúc dnes za dar krstu, ďakujúc dnes za to, že Boh nás každého niekam povolal, ale zároveň nám otvoril šancu kráčať cestou svätosti, nech práve tieto Bohom vyslovené slová nás povzbudzujú kráčať ďalej životom cestou nábožnosti k svätosti a viesť k nej správnym spôsobom aj deti už od malička. Ako? Poradí nám sv. Ján Bosco, ktorý svojich zverencov učil, ako dosahovať svätosť: „Naša svätosť spočíva v tom, že sme veselí.“ A veselým, naozaj veselým môže byť ten, kto je poslušný, dobrý kamarát, kto rád pomáha, kto má čisté srdce… Deti pochopia. Amen.