Azda pod tlakom vojny na Ukrajine si ani neuvedomujeme, aký duchovne bohatý bol týždeň, ktorý je za nami. V utorok 1. marca sme začali mesiac sv. Jozefa a tak sme si mohli spomenúť a obnovovať všetko to, čo sme prežívali v nedávno skončenom Roku sv. Jozefa a vrátiť sa k tomu. 2. marca bola prvá streda, ktorá mohla byť motívom prehĺbenia a posilnenia úcty k sv. Jozefovi. Keďže som odporúčal, aby sme sa za mier a pokoj modlievali každý deň aspoň niektorú modlitbu k sv. Jozefovi, mohli sme si ešte väčšmi uvedomiť moc a silu príhovoru sv. Jozefa. 3. marca bol prvý štvrtok mesiaca, ktorý je obetovaný za duchovné povolania; 4. marca prvý piatok a s ním príležitosť pripomenúť si lásku Božského Srdca Ježišovho a mnohé prisľúbenia, ktoré nám Božské Srdce zanechalo. Včera zas bola prvá sobota – teda Fatimská sobota, znova s mnohými prisľúbeniami. Počas tohto týždňa sme mohli naozaj vyprosovať a získať veľmi veľa, veľmi veľa Božej milosti. Prijatie popolca, ktorý nám bol udelený na Popolcovú stredu v tomto týždni, malo a verím, že aj bolo potvrdením nášho dobrého úmyslu ísť naďalej vo svojom živote za Ježišom Kristom a čerpať z bohatých duchovných prameňov pre svoj duchovný život. Tento bohatý duchovný týždeň nám mohol trošku pripomínať aj 30 rokov Pána Ježiša, ktoré prežil v skrytosti. My sme nevnímali – pretože to nemáme zachytené v evanjeliách – ako prežíval Pán Ježiš 30 rokov svojho života v skrytosti, najväčšiu časť z tohto obdobia – v Nazaretskom dome. Ale vieme veľmi dobre, že ich prežíval v hlbokom duchovnom spojení a zjednotení so svojím Otcom, nebeským Otcom.
Teraz sa s Ježišom stretávame na púšti. Je pokúšaný. Udalosť pokúšania už je opísaná, preto o nej vieme, už nie je kdesi v skrytosti. Preto si môžeme aj väčšmi všimnúť túto udalosť, hoci nie úplne do hĺbky, lebo predsa len, to, čo sa odohralo medzi Ježišom a pokušiteľom – diablom, bolo a je navonok nie postrehnuteľné. To vie len Pán Ježiš, čo všetko tam bolo, ale vďaka Bohu, že evanjelista nám to ponúkol v miere, v akej o tom potrebujeme vedieť.
Všetko sa dialo na púšti, kam prišiel Pán Ježiš od Jordánu. Púšť bola odjakživa vo vedomí ľudí, miestom stretnutia s Bohom, ale aj s diablom. Na púšti sa odohrával veľký zápas, mocný zápas medzi Bohom a diablom. Na púšť sa od Jordánu vybral Ježiš, aby tam strávil 40 dní. „Štyridsiatka“ pripomína 40 rokov putovania Izraelitov do Zasľúbenej zeme. Ježišovo štyridsaťdňové zotrvanie na púšti, táto „očista“ má byť prípravou čohosi celkom nového. Ale bude treba tak, ako Izraeliti museli prekonávať na púšti mnohé nástrahy – napríklad aj jedovatých hadov, tak aj tu sa odohrá strašný zápas medzi pokušiteľom a Bohočlovekom. Pokušiteľ je veľakrát spomínaný v evanjeliách, či už ako satan alebo diabol, niekedy je uvádzaný ako nečistý, … niekedy vieme veľmi dobre, že je reč o celom pluku démonov. Teda aj tieto termíny svedčia o rôznorodosti duchovného sveta zla, ktorý je reálny, existuje a je nepriateľský voči človekovi. S diablom to naozaj nie je tak, ako ho predstavujú mnohé obrázky a rozprávky, ako bytosť s rožkami, chvostom, ktorý skáče okolo kotla a je neustále plný dobrej nálady… Diabol je veľmi inteligentný a nikdy neprestáva vo svojej činnosti. Aj v ľudovom vyjadrení sa zaužívalo: „čert nikdy nespí“. V značnej miere je to pravda, pretože neustále sa snaží človeka zviesť z cesty spásy. Svojou inteligenciou sa snaží nachádzať tie „najvhodnejšie“ spôsoby na každého jedného človeka, ako by ho dokázal zviesť. Ale treba si uvedomiť, že aj diabol bol na počiatku stvorený ako dobrý anjel, ako nám to pripomína aj Katechizmus katolíckej Cirkvi. Diabol bol stvorený Bohom vo svojej prirodzenosti ako dobrý, ale sám sa chcel stať zlým. Jeho moc je obrovská, ale nie je nekonečná, pretože on je tiež len stvorením. Celá jeho činnosť spočíva v nenávisti k Bohu. Tu by sme mohli doplniť: každá činnosť človeka, ktorá sa koná v nenávisti, skôr – neskôr skončí. Či už bolestne alebo inak, ale skončí.
My sa možno aj pýtame, ako je to možné, že diabol sa odvážil pokúšať na púšti aj samého Pána Ježiša, teda Boha. Možno rátal s tým, že Pán Ježiš je Bohočlovek a tak vsadil na jeho ľudskú prirodzenosť. Nebral do úvahy či nevedel – kto vie – že Ježiš je dokonale zjednotený so svojím Otcom, ako sme to už povedali a ako toto zjednotenie prežíval počas celých tridsiatich rokov skrytého života, a tak diabol nemá šancu. Chceme odpoveď na otázku: Prečo sa odvážil pokúšať aj samotného Pána Ježiša? Princíp je ten, že čím je niekto viac zjednotený s nebeským Otcom, toho diabol bude pokúšať stále viac. To poznáme aj zo životopisov svätcov. Čím väčšmi chceli žiť hĺbku svojho duchovného života a byť zjednotení s Bohom, tým väčšie pokušenie na nich prichádzalo. Tí, ktorí už vlastne nežijú svoj život v zjednotení s Bohom a povedzme to priamo – že sú už v rukách zlého – tých netreba pokúšať, tých diabol už má. Keď sa potom človek zamyslí sám nad sebou, vo svojej nemúdrosti môže povedať po skúsenostiach so silou pokúšania: Tak nie je lepšie si povedať: „Pane Bože, daj mi pokoj, ja budem mať s tebou pokoj a budem mať pokoja aj od diabla“. Toto môže povedať iba nemúdry človek, pretože taký človek je naozaj v rukách zlého a aj tá odmena, ktorá príde po smrti, mu nebude daná od Boha, ale od Zlého. A aká je odmena od Zlého? No predsa večné zatratenie. Aj toto môžeme vyčítať zo silného príbehu Ježišovho pokúšania na púšti. Ale môžeme tu vyčítať aj ďalšie dôležité oslovenia pre náš terajší aj budúci život.
Pokúšanie Pána Ježiša sa nieslo v troch rovinách. Bol pokúšaný v starosti o telo, v túžbe po moci, ale diabol ho pokúšal aj v tom, aby prejavil svoj egoizmus a aby Ježiš rozhodoval už nie v jednote s Otcom, ale aby rozhodoval sám o sebe, podľa – povedali by sme – priamo podľa „svojich“ prikázaní. Starosť o telo. V dnešnej dobe veľmi vypichnuté. Iste možno to dať dokopy aj s tým, aké rôzne súťaže prebiehajú, ktoré chcú predstaviť krásu tela, súťaže, ktoré chcú predstaviť silu ľudského talentu. V určitej miere v tom nemusí byť nič zlé. Ale všimnime si ako je vysoko pozdvihnutý práve tento piedestál oslavy ľudského tela, ako sú oslavované mnohé ľudské talenty, ktoré nás – dá sa povedať – dennodenne kŕmia cez televíziu. Ale môžeme sa pýtať: Koľko týchto talentov je venovaných pre budovanie kráľovstva Božieho, pre oslavu Boha, darcu všetkého dobrého a krásneho? Často opakujem skúsenosť stretnutia v rodine s malými deťmi, keď sa chceli rodičia popýšiť a predstavili mi možno štvor, päť, šesť, sedem ročné dieťa, ako vie pekne spievať, tancovať, recitovať, atď. Naozaj to bolo obdivuhodné. Ale ja som potom povedal: Teraz sa pomodli. A ostalo ticho, do ktorého hneď „vbehla“ mamka a povedala: „Ale veď ono je ešte malé, ono sa ešte nevie modliť.“ Skákať, tancovať, spievať, recitovať, všetko čo „nakukalo“ z televízie, to vie. Modliť sa nevie. Je také malé? Koľké iné deti „nasávali“ modlitby s materinským mliekom. To je starosť o telo.
Túžba po moci. Počas týchto dní vidíme, čo to znamená – túžba po moci. Koľko bolesti, koľko krvi, nezmyselnej smrti, nešťastia sa takto rozlieva aj tu, okolo nás. Tento týždeň som bol v kňazskom seminári v Košiciach, kde je aktuálne umiestnených do 60 mamičiek z Ukrajiny so svojimi deťmi. Na chodbách je skrze deti veselo, ale celá situácia nie je veselá. Lebo tie mamičky s deťmi chceli byť doma. Ale túžba po moci kohosi, ich vyhnala do neznáma. Ako vieme, dodnes už odišlo z Ukrajiny asi milión ľudí, cez Slovensko vyše 100 000. Ďakujem všetkým vám, i na diaľku tým, ktorí podávate pomocnú ruku lásky všetkým utekajúcim. A potom je to egoizmus – rozhodovať si o sebe. Kto ešte dnes rešpektuje Božie prikázania? Už aj my sme si tak nejako osvedčili, že som „rím.-kat. ale…“. Teda „rímskokatolík, ale…“. Prečo by som sa mal sobášiť? Prečo by som mal dať deti krstiť? Prečo by som mal byť každú nedeľu v kostole? Teda rímskokatolík, ale toto neberiem, toto neprijímam, toto neverím. Cítime, ako sa nám diabol dostal pod kožu? Pokúšania, tie formy pokúšania, ktoré diabol adresoval Pánu Ježišovi, tie sa dostali do nášho vnútra. Ak človek neodolá týmto pokušeniam a hlavne ak s nimi nezápasí, lebo všetci sme slabí, teda aj klesáme padáme, ako to potom vyzerá s nami, s našim vnútrom, životom?… Ak nezápasíme, nedávame priestor Božiemu pôsobeniu v našom živote? Práve my, ktorí sme žili v komunizme a teraz v konzumizme, máme dosť otupené vnímanie na Božie pôsobenie v živote a nevieme si predstaviť, žeby nám Boh chcel niečo darovať, žeby nás chcel obdarovať. Hoci je pôst, priblížim to na vianočnom príklade. Otecko hovorí svojmu synáčikovi: „Nože, choď tam k stromčeku, a pozri sa, nože urob tých niekoľko pár krokov, prejdi sa, zdvihni sa od počítača a prebehni sa k stromčeku. Tam som ti pripravil darček.“ Ale synátor čo odpovie? „Darček? A načo? Mám tu teraz počítač, mám hry, ja už nechcem nič.“ Čo sa tu odohralo? Otec, ktorý vie, čo syn potrebuje, mu pripravil dar, ktorý syn potrebuje. Ale syn ma zalepené oči, lebo on chce to, čo chce a nie to, čo potrebuje. Nie to, čo mu je ponúkané, pretože Boh vie lepšie, čo v tej chvíli potrebuje. On túži po tom, čo on chce a nie, čo Boh pre neho pripravil. Boh má aj tento pôst pre nás niečo pripravené. Práve pôstne praktiky nás uspôsobujú, aby sme sa otvorili a prijali ten dar, ktorý nám Boh pripravil. Ale my to musíme odhaliť. Každý jeden.
Niekedy sa Boh prederie do života človeka aj dosť bolestnou cestou. Ak človek nezaváha a rozpozná Božie milosrdenstvo aj po ťažkých pádoch, obráti sa a zachráni sa pre večnosť. Pravdepodobne meno Michael Ross vám veľa nehovorí, ale bol to sériový vrah a násilník. V osemdesiatych rokoch minulého storočia zavraždil osem mladých žien v americkom štáte Connecticut a súd ho odsúdil na trest smrti. Skôr ako bol popravený, niekoľko rokov strávil vo väzení. Po čase, keď bol ešte vo väzení, vydáva takéto svedectvo: „Čakám na vykonanie výroku trestu smrti. Nie je to čakanie, o ktorom vy môžete počúvať z úst kazateľov. Moje čakanie je veľmi konkrétne. Vykonanie trestu má svoje miesto vo väzení práve tu, v Connecticut. Príde čas, kedy bude daný riadny termín, riadny čas môjho stretnutia sa s Kristom. Takto hovoriť sa mi zdá divné, ale pre mňa už takto hovoriť znamená veľké požehnanie. Práve tento čas ma akoby prinútil zamyslieť sa nad sebou samým a nad celým svojím životom. Mal som šťastie, že som dostal dosť času zamyslieť sa nad sebou a nad svojím vzťahom k Bohu. Mal som dosť času prosiť o odpustenie všetkých tých, ktorým som ublížil a zároveň odpustiť aj tým, ktorí ublížili mne. Mal som možnosť sa s nimi udobriť. So všetkými, ktorých som zranil, i ktorí zranili mňa. Mal som dosť času aj na urovnanie vzťahu s Bohom. Viem, že môj čas plynie veľmi rýchlo, že som dostal tento čas pripraviť sa na stretnutie s Kristom. Mal som dosť času, aby som zmenil svoj život a pripravil sa na smrť. Máloktorý z vás bude mať práve takúto šancu, aby poznal deň a hodinu svojej smrti. Ale každý z nás sa postaví pred tvár smrti. Každý z nás sa musí pripraviť na vlastnú smrť“. Je to iste veľmi silné svedectvo človeka, ktorý po svojich pádoch dostal ešte šancu času života, otvoril sa a vtedy Boh mohol konať v jeho živote, aby sa zmenil. A celkom na záver dodáva: „Keby som nebol chytený a daný do väzenia, vraždil by som ďalej.“ A koľkí by sme mohli povedať práve tak: keby nás Pán Boh nebol veľakrát v živote okresával, ktovie, kde a ako by sme skončili.
Keď chceme pochopiť pôst, tak ho pochopme práve tak, že je to čas, kedy nás Boh chce obdarovať. Ale my sa máme stíšiť práve aj cez skutky pokánia, ktoré sú nám odporúčané pre pôstny čas. Boh nás chce obdarovať, chce prísť k nám. Skúsme prežiť tento mesiac so sv. Jozefom, ako som už spomenul a aspoň jednu modlitbu denne k sv. Jozefovi obetovať za mier, za pokoj. A tento pôst srdca nech je uvoľnením od všeličoho, čo nám bráni, aby naše srdce bolo otvorené a pripravené na pôsobenie Boha. Len tak odhalíme a prídeme na to, čo má Boh pripravené pre nás aj na tento pôstny čas. Teda pôst, to je dovoliť Bohu, aby nás obdaroval, aby nás Boh „upravil“. Tak ľudsky povedané, aby nás Boh „vyobliekal“ na slávnosť Kristovho zmŕtvychvstania. Dovoľme teda Bohu, aby on sám konal v nás, v našich srdciach, v našich dušiach. Amen.